Vyznať sa v chaose na Fakulte informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity je pre vonkajšieho pozorovateľa prakticky nemožné. Jediné, čo sa dá s istotou povedať, že bolo len otázkou času, kedy k takému niečomu príde. A vôbec to nemuselo byť na FIIT STU. Korene problému totiž vyrastajú z vysokoškolského zákona. Pokiaľ sa dekan sám funkcie nevzdá, zákon nedovoľuje vyriešiť problém iným právne čistým spôsobom než jeho ponechaním vo funkcii a obnovením akademického senátu. To zároveň znamená predĺženie rozkolu v akademickej obci a riziko znefunkčnenia fakulty ako celku.
Nech bude výsledok akýkoľvek, časovaná bomba vedúca k explózii podobných budúcich konfliktov na ktorejkoľvek verejnej VŠ zostane. Preto treba časti zákona definujúce administratívne a riadiace procesy na verejných VŠ čo najrýchlejšie zmeniť. Vývoj na FIIT STU totiž predstavuje návod na prevzatie moci a zabetónovanie sa v nej – môže teda inšpirovať ďalších.
V čom sú slabiny zákona v oblasti riadenia VŠ? Bezzubá je už základná schéma: správna rada – rektor – dekani. Právomoci správnej rady sú (zjednodušene povedané) obmedzené na určenie výšky platu rektora. Trochu presnejšie povedané, rektor si na niektoré finančné operácie musí vypýtať jej súhlas a každoročne jej predkladá správu o činnosti školy. Správna rada s ňou môže nesúhlasiť, ale to je všetko, čo môže. Rektorov aj dekanov totiž volí príslušný senát. Pokiaľ ich senát neodvolá alebo sa sami nevzdajú, zostávajú vo svojej funkcii bez ohľadu na názor správnej rady.
Donedávna boli volení najviac na dve štvorročné obdobia, od leta 2019 bez obmedzenia. Nečudujte sa dekanovi FIIT, že urýchlene prijíma nových pracovníkov. Potrebuje zostaviť senát, ktorý ho bude opätovne a opakovane voliť. Vysokoškolský zákon od svojho vzniku takto toleruje (a tým vlastne podporuje) klientelizmus. Doteraz sa museli členovia kliky vo funkciách striedať – dekan šiel na chvíľu za prodekana a po čase späť. Teraz sa už netreba hrať na skrývačku.
Tak sa posilňuje hlavná z bŕzd slovenského školstva a vedy – „akademický incest“. Začína vtedy, keď pracovisko sa „stabilizuje“ prijímaním iba „osvedčených ľudí“ – buď doterajších zamestnancov alebo končiacich absolventov. To blokuje príliv nových myšlienok a záujem o dianie mimo pracoviska. Naopak, dominanciu získavajú vnútorné boje o drobné výhody. Od chvíle, keď podobná klika vznikne, sa vývoj pracoviska zastaví. Tí, ktorí nie sú členmi dominujúcej kliky, buď rezignujú na svoje ambície alebo odídu. Toto verejné tajomstvo je aj v pozadí neochoty našich zahraničných vedeckých a pedagogických pracovníkov vrátiť sa. Vedia, že buď sa stanú členmi kliky alebo zostanú „nikým“. Príkladov podobných sklamaných prišelcov je neúrekom. Aj preto, lebo otvorená politika zahraničných pracovísk ich nenaučila (či odnaučila) používať lakte.
Programové vyhlásenie vlády nepočíta s novým zákonom o VŠ a otázku ich kvality alibisticky presúva na Akreditačnú agentúru. Tá však nemá možnosť zasiahnuť do riadiacich procesov škôl, nakoľko organizačná štruktúra a jej kreovanie sú definované zákonom. Agentúra môže (a musí) kontrolovať kvalitu študijných a vedeckých výsledkov. Nič viac.

Bez zmeny princípov riadenia prostredníctvom zákona sa teda nič neudeje. Zbrane proti akademickému incestu však existujú. Napríklad blokovanie kariérneho rastu pre absolventov vlastného pracoviska na významne dlhú dobu alebo povinnosť odísť v pravidelných intervaloch na sabatikal mimo vlastnej VŠ. Ani to nepôjde bez radikálnej zmeny legislatívneho rámca. Nový zákon o VŠ bude musieť vychádzať z iných princípov a zavádzať organizačné postupy typické pre vyspelé krajiny, myslieť na súčasnú strnulosť a rozhýbať akademické vody. Inak zažijeme ešte onakvejšie škandály.