Tichý výkrik do tmy alebo spoveď živnostníka
V jeden marcový deň nás stopli. Povedali STOP a my sme museli opustiť svoje prevádzky, bez toho aby sme sa na túto chvíľu mohli pripraviť. Pani z lahôdok – bola som na pochybách, čo urobiť s tovarom, ktorý mi prišiel. Vyhodiť? Nuž čo , ten ktorý by sa znehodnotil dlhým státím som rozdala, malý zvyšok som si odložila. Kto mi nahradí škodu? Kvetinárka – veľkú časť tovaru som bola nútená vyhodiť. Kto mi nahradí škodu? A tak by som mohla pokračovať ďalej a ďalej, ale nebudem Vás zaťažovať….. Tisíce a tisíce ľudí, ktorí sa rozhodli, že budú zarábať sami na seba , na prenájom, prípadne na zamestnancov.. Nezáviďte im – je to veľmi ťažké a neisté. Sú to ľudia, ktorí budovali svoje podniky roky, 10 a viac rokov. Preskákali obdobia, keď sa im darilo aj nedarilo, bojovali s ťažkopádnou legislatívou, s veternými mlynmi, s pochybnosťami….. Mylne sme si mysleli, že ten vrchol bezprávia, je už za nami. Vtedy sme spoločne nadávali na bolševických SMERÁKOV, pre ktorých sme boli triednym nepriateľom č.1 a ktorí nás šikanovali nezmyselnými nariadeniami a zákonmi, ktoré sme nestihli ani preštudovať, lebo sa menili rýchlosťou vetra a čo platilo včera, to neplatilo už zajtra. Mali sme si asi zaplatiť fundovaného ekonóma, alebo nebodaj právnika, ale z čoho? Tak nám prosím nezáviďte- lebo tú nenávisť vštepili do Vás práve SMERÁCI. Mnohokrát nás vykreslili, ako podvodníkov, nezodpovedných hlupákov, ktorých treba trestať, stíhať a najlepšie by bolo nám pozatvárať prevádzky a pokutovať nás nezmyselnými pokutami. Ale my sme sa nevzdali, teda aspoň časť živnostníkov, s tým ťažkým bremenom nenávisti a byrokracie išla ďalej. Úradníčky. Sama som bola svedkom, že na úradoch pracovali a asi aj pracujú dva typy úradníčiek. Slušné a neslušné. Tie neslušné, sa skrývali za zákony a preháňali nás jedna radosť. Slušné- naopak, snažili sa riešiť problémy v prospech nás. Vďaka im. Tak takto to bolo za éry SMERU: Ale teraz je iná doba – KORONOVÍRUSOVÁ. Novinkou je to, že SMER skončil a my sme zdvihli hlavy s nádejou na lepšie časy. MÝlili sme sa. Dostali sme almužnu, tak asi máme držať ústa a krok, alebo ako to máme chápať? Lenže tú almužnu sme ešte stále nedostali. Almužna je komplikovaná dáma, ktorej sa zmocniť, nie je len tak. To máte ako v tej rozprávke o Šípovej Ruženke, musíte ísť cestou a necestou a sekať a sekať…. Nájmy…….opäť cesta zarúbaná, prešli 2 mesiace neistoty, nervov a strádania. Viete zase je to ako v tej rozprávke, ale od Hansa CH.Andersena. Zle. V tejto neistej dobe sa zadlžovať -no neviem, vlastne viem – NIE. Takže takto- mnohí sme sa prepadli sitom podmienok pomoci, ktorá bola nazvaná ADRESNÁ… Nájmy sú pre nás neprijateľné – mali sme zatvorené prevádzky- mali – otvorili sme prevádzky – otvorili a niektorí plačeme- nie je komu predávať SKRACHOVALI SME – asi ÁNO. Ani neviem prečo to píšem, je to taký môj TICHÝ VÝKRIK DO TMY.
