Denník N

Ako to vyzerá na hospitalizácii v psychiatrickej nemocnici? Rozhovor so zakladateľkou občianskeho združenia Pinelky.

Psychiatrické nemocnice sú neraz vnímané s mnohými predsudkami a mýtmi. Ľudia majú plno stereotypných predstáv a strachov z duševných porúch a ich liečenia. To často bráni vyhľadať pomoc, keď ju človek naozaj potrebuje. Ako to na psychiatrii naozaj vyzerá a čo robiť po návrate domov sme sa pýtali Renaty Ifkovej v prvej časti rozhovoru, jednej zo zakladateliek občianskeho združenia Pinelky. Druhú časť rozhovoru sme venovali stigmatizácii psychickým chorôb. Druhý článok bude zverejnený čoskoro.

 

Mohli by sme Vás  na úvod poprosiť pár slov o Vašom združení a o tom ako vzniklo?

Naše občianske združenie Pinelky je zatiaľ iba v plienkach, nakoľko sme status združenia získali iba pred dvomi mesiacmi. Ale vznikli sme v apríli 2019 ako svojpomocná skupina pacientov, ktorí sa stretli v Pinelovej nemocnici v Pezinku, aby prišli poďakovať lekárom za ich prácu a starostlivosť o nás pacientov. Bolo nás na stretnutí asi dvadsať, ktorí sme boli v neustálom kontakte a podporovali sa v domácej liečbe. Z tohto stretnutia nám tak akosi prischol názov Pinelky a sme naň patrične hrdé. Pôvodne sme vôbec neplánovali stať sa občianskym združením, bolo nám spolu dobre, takže sme sa chceli iba stretávať a veľmi radi sme chodili na rôzne kultúrne akcie do „našej“ Pinelky v Pezinku. Vytvorili sme si facebookovú stránku, kde sme si začali zdieľať rôzne informácie o našich ochoreniach, možnosti liečby, riziká a výhody liekov. Postupne sa k nám začali pridávať pacienti z rôznych kútov Slovenska, dokonca aj zo zahraničia. Pomáhali sme si navzájom hlavne tým, že sme sa podporovali, držali sa v ťažkých chvíľach a radili si kedy je dôležité ísť k lekárovi. Všetko vznikalo tak akosi spontánne. Neskôr nás začali oslovovať rôzne študentské spolky na rozhovory v ich rádiách. Postupne sme sa dostali do povedomia iných občianskych združení a tak sme sa v novembri 2019 rozhodli, že sa staneme občianskym združením, aby sme mohli dostať viac do povedomia dôležitosť duševného zdravia, dôležitosť prevencie a destigmatizovať duševné ochorenia, nakoľko sme spoznávali stále viac a viac pacientov, ktorí sa stretávali s nepochopením, odsudzovaním, s nedôverou. Začali sa nám ozývať pacienti s rôznymi ochoreniami, ktorých podporujeme v liečbe. Najčastejšie im však radíme, aby navštívili psychiatra alebo psychológa či terapeuta, pretože odborné poradenstvo nerobíme. Ozývajú sa nám aj ľudia so sklonom k sebevražde, tých však smerujeme na linku dôvery. Ak sa dá a sú schopní komunikácie, rozprávame sa s nimi, aby sme ich presvedčili, aby tam zavolali. Za ten rok pôsobenia sme okrem vlastných ochorení, riešili aj ochorenia niekoľko desiatok ľudí.

Niektorí ľudia nemajú predstavu o tom, ako to vyzerá na hospitalizácii v psychiatrickej nemocnici. Vedeli by ste nám to možno trochu priblížiť?

Mnohí ľudia majú strach a predsudky z hospitalizácie na psychiatrii, čo je celkom prirodzené. Psychiatria totiž nemá vybudované bohvieaké renomé a musím povedať, že dostať sa tam v tom najhoršom možnom duševnom stave, nie je pre pacienta pozitívna skúsenosť, pretože je to niečo neznáme, niečo nepoznané a hlavne, je to psychiatria. Takže takýto pacient väčšinou vníma hospitalizáciu ako negatívnu skúsenosť a buď chce na ňu veľmi rýchlo zabudnúť alebo práve to je dôvod, prečo sa tam vráti opäť. Hospitalizácia sama o sebe nie je ničím nevšedným až na pár rozdielov voči bežnej nemocnici. Rozdiely medzi bežnou nemocnicou a psychiatrickou nemocnicou sú evidentné. Človek s duševnými problémami sa nedá operovať, nevie sa uzdraviť za týždeň, takže hospitalizácia väčšinou trvá niekoľko mesiacov, prvé týždne je najdôležitejšie nastaviť pacienta na medikamentóznu liečbu, tak, aby sa stabilizoval. Práve z toho dôvodu, že ide o ľudskú psychiku, je liečba zdĺhavá a nemocnica sa snaží o rôzne druhy terapií, ktoré by mohli pacientovi zabrať. V Pinelovej nemocnici sú okrem psychoterapií možné aj rehabilitácie, pacienti sa môžu realizovať v exteriéry nemocnice, kde sa venujú úprave parku. Tak isto sa môžu zdokonaľovať v rôznych ručných prácach, ktorým sa môžu venovať v doobedňajších hodinách. Poobede je program rôzny od autogénneho tréningu, cez skupinové terapie až po rôzny kultúrny program či možnosti pohybových aktivít ako je zumba, fit lopty, turistika. Nemocnica sa naozaj snaží, aby život pacientov bol pestrý, ale hlavne, aby sa socializovali a začali liečiť. Pacienti, ktorí chcú sa tu naozaj nenudia. Vo večerných hodinách si robia spoločnú kultúru, kde si buď čítajú alebo robia spoločný program. Navyše raz mesačne pripravujú spoločenský program pre všetky oddelenia nemocnice. Takto poznám život v nemocnici na ženskom oddelení. O psychiatrii koluje mnoho fám a mnohé vytvárajú samotní pacienti, ktorí sa nedokážu zmieriť s vlastným ochorením. Bohužiaľ stretávame sa aj s tým, ale my máme na psychiatrickú nemocnicu v Pezinku iný pohľad. Mne osobne tam zachránili život a nebyť psychiatrie, netuším či by som vám odpovedala na tieto otázky. Práve preto sme ako Pinelky s touto nemocnicou tak späté.

Bolo niečo čo Vás pozitívne alebo negatívne prekvapilo?

Negatívnu skúsenosť som mala jedine sama so sebou, nakoľko som sa nedokázala zmieriť s tým, že som sa ocitla na psychiatrii a ocitla som sa tam v priebehu jedného roka štyri krát. Až som prijala svoje ochorenie, začala som si uvedomovať kde vlastne som a čo sa okolo mňa deje a musím povedať, že má personál nemocnice môj obrovský rešpekt za to, akú prácu odvádzajú a tým myslím od upratovačiek až po vedenie nemocnice. Najpozitívnejšie som vnímala asi to ako dokážu ľudia s duševným ochorením vytvoriť komunitu ľudí, ktorí spolu držia, ktorí sa chápu, ktorí sa nepretvarujú, na nič sa nehrajú a sú sami sebou. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa na toto miesto vraciame.

Čo považujete za najdôležitejšie, prípadne kľúčové v rámci liečby?

V každom prípade za kľúčovú považujem spoluprácu pacienta. Pacient sám sa musí chcieť liečiť, musí si pripustiť a akceptovať v plnej miere svoje ochorenie, inak liečba nemá taký účinok, aký by mohla mať, ak by pacient spolupracoval.

Čo je najnáročnejšie po odchode z nemocnice?

Úskalí, ktoré čakajú na pacienta po návrate je nesmierne veľa. Ide hlavne o pacientov, ktorí sa ocitli na psychiatrii prvý či druhý raz. V prvom rade je to asi sám pacient, ktorý si musí uvedomiť, že život aký poznal je preč. Ja osobne som sa totiž po návrate z nemocnice chcela vrátiť k starému spôsobu života. Lenže ten život ma dostal na psychiatriu a keďže som sa k nemu vrátila, ocitla som sa tam znova. Takže najnáročnejšie je prijatie nových podmienok v živote, nový prístup k sebe samému. Veľmi veľa závisí aj to ako k pacientovi pristupuje jeho okolie a blízki. Či vedia ako mu pomáhať pri rekonvalescencii ako ho chápať, či dokážu odsledovať kedy sa jeho ochorenie zhoršuje. V tomto smere vnímam na Slovensku minimálnu osvetu pre blízkych duševne chorého človeka. Je nesmierne dôležitá, pretože ochorenie člena rodiny hrubo zasiahne aj do ich životov a nemalo by sa stať, že sa nakoniec stane psychiatrickým pacientom aj rodinný príslušník.

Aké kroky sú kľúčové po odchode z nemocnice?

Môj názor je, že človek po odchode z nemocnice by nemal zostať na svoje ochorenie sám. Na vlastnej koži som zažila, aké je úžasné mať podporu v ostatných pacientkach. Je dôležité mať sa s kým porozprávať o svojom ochorení, práve preto je dobré vyhľadať nejaké občianske združenie alebo stacionár. Človek s duševným ochorením potrebuje mať pocit, že je medzi ľuďmi, ktorí mu rozumejú, ktorí chápu jeho stavy, to ako sa cíti a to dokážu len ľudia s rovnakým osudom.

Ako zväčša reagujú príbuzní po návrate pacienta z nemocnice?

Mňa osobne rodina veľmi drží a podporuje, za čo som im nesmierne vďačná. No sú mnohí pacienti, ktorí toto šťastie nemajú. Mnohí blízki ich nechápu, odsudzujú, dokonca až týrajú. Nemajú dostatočné informácie o ochorení ich blízkeho a myslia si, že duševné ochorenie musí byť ako chrípka takže očakávajú, že pacient sa vráti zdravý. Keď občas počúvam osudy duševne chorých, nečudujem sa, že kolujú o nás také reči ako, že sme blázni, pomätenci, no veľa krát to z týchto ľudí robí práve ich rodina. Toto je však prípad od prípadu individuálne.

Čo Vám osobne najviac pomohlo?

Asi by ste po mne chceli nejakú konkrétnu vec, ale ja musím povedať, že od prvého dňa na psychiatrii až po dnešný deň mi pomohlo všetko čo sa udialo. Takže ak to zhrniem, pomohli mi ľudia. Či už rodina, ktorá pri mne celý čas stojí a pomáha mi, či už ostatné pacientky, lekári, sestričky, ale aj ľudia, ktorí ma nevnímajú ako blázna, skôr si myslia, že si robím srandu, keď poviem, že som duševne chorá. Ale musím povedať, že život mi zachránili lieky. Ja viem, že teraz so mnou bude veľa ľudí nesúhlasiť, ale skúste si nedať lieky, keď vám kolabuje srdce. To isté je aj v prípade, ak vám kolabuje psychika.

 

Ďakujeme za rozhovor.

Teraz najčítanejšie

Alexandra Goľová a Karolína Šujanská

Sme absolventky psychológie Univerzity Komenského. Čím viac sa venujeme témam duševného zdravia, tým viac si uvedomujeme aké komplexné a zložité otázky sú s tým spojené. Jedným z problémov, ktorý sa spája s témami psychického zdravia je ich stigmatizácia. Rozhodli sme sa preto, robiť rozhovory s ľuďmi, ktorí sa venujú témam spojenými s psychickým zdravím.