Denník N

O násilí I.: Prístup k násiliu

Táto spoločnosť má k násiliu veľmi zvláštny a neefektívny prístup. Teda za predpokladu, že našim cieľom je ho zredukovať až eliminovať, a nie používať ako nástroj.

Násilie je správanie, ktoré niekomu nejakým spôsobom ubližuje.

Napriek tejto stručnej jasnej definícii ide o komplexnú neprehľadnú tému. Môže mať rôzne prejavy. Môže mať rôzne príčiny. Môže mať rôzne zámery. Môže mať rôzne následky. Má naozaj veľa premenných. Vopred nemožno určiť profil ani násilnej strany, ani tej napadnutej. Jediné, čo vieme povedať je, že niekomu sa škodí. Resp. že niekto niekomu škodí.

Subjektivita násilia

V súčasnosti je to, či sa násilie deje alebo nie, v značnej miere na posúdení konkrétnych osôb a autorít. V praxi to znamená, že sa pýtame napadnutej strany, či netúžila po násilnom správaní a napádajúcej strany, či si je vedomá toho, že spáchala násilia. Resp. či si je vedomá toho, že druhá strana vnímala jej správanie ako násilné. V prípade fyzického násilia teda môže ísť len o výchovnú a v prípade toho sexuálneho len o manželské povinnosti.

Neplatí to ale vždy. V prípade asistovanej samovraždy je naopak irelevantné, že jedna strana s tým súhlasila a tá druhá to považovala za pomoc.

Zvláštne. V jednom prípade ide o objektívny násilný čin, i keby bol súhlas nahratý a dokument podpísaný a v druhom prípade ide o subjektívny potencionálne násilný čin a posudzuje sa, ako ho vnímajú zúčastnené strany. A top tohto všetkého je, že tvrdenia či psychologický posudok napadnutej strany nie je dostačujúci k odsúdeniu.

Je to ako by si niektorí ľudia mysleli, že fyzické a sexuálne násilie sa môže stať i nechtiac. Ako by to bolo niečo, čo sa osobe, ktorá ho spáchala, proste prihodilo. A potom sú tu i tieto presvedčenia:

Násilie ako prirodzenosť ľudskej povahy

Niektorí ľudia majú očividne dojem, že násilie u človeka je prirodzený jav. Že ide o nejakú našu zastaralú primitívnu súčasť, ktorej by sa tie novšie a lepšie neubránili. A tak musíme konať pod vplyvom našich primitívnych pudov.

Iní zase majú názor, že je typické len pre mužov. Pretože testosterón a potreba uvoľňovania tlaku v ich partiách. A taktiež preto, že je im prirodzené nezvládať svoje emócie.

Násilie ako vplyv výchovy a snahy o moc

A potom je tu skupina ľudí, ktorí sú presvedčení, že násilie je prioritne o výchove, a že muži sú huckaní k tomu, aby sa prejavovali agresívne a vydobýjali a zachovávali si svoje postavenie fyzickou silou. Rovnako sú vedení k presvedčeniam, že ostatné skupiny ľudí, zvlášť tie, ktoré sa nevedia brániť, sú menejcenné a horšie.

Muži sú, podľa tohto názoru, vedení k tomu používať svoje telo ako nástroj k dosahovaniu svojich cieľov a k braniu si toho, čo chcú bez otáľania a zbytočného doprosovania sa. A rovnako podľa niektorých z nich, muži nemajú možnosť túto svoju výchovu prekročiť a stať sa zodpovednými uvedomelými osobami.

Rozhodnutie sa pre násilie

Osobne si myslím, že všetci a všetky z nás sú schopné hrozných činov za určitých výnimočných život ohrozujúcich okolností. A rovnako si myslím, že podliehame výchove a názorom nášho okolia a toho, čo sa k nám dostáva z médií, ale nikdy by som to nepoužila ako ospravedlnenie, pretože každá svojprávna dospelá osoba sa môže rozhodnúť a páchanie násilia odmietnuť.

Kto je to násilník/násilníčka?

Podľa viacerých zdrojov by sa prejavy a psychický stav násilnej osoby dali stručne charakterizovať takto:

  • Precitlivenosť, labilita a náladovosť – reaguje prehnane a nepredvídateľne (napr. výbuchy hnevu)
  • Manipulatívnosť, časté klamanie a nedôverčivosť – môže viesť k prekrúcaniu situácie, k neprimeraným požiadavkám či k zľahčovaniu nielen svojho násilného správania
  • Neistoty, strachy a dojem obete – prejavuje sa obviňovaním druhých za svoje činy, žiarlivosťou a pod.
  • Dojem oprávnenia – môže svoje činy odprezentovať ako vyprokované či opodstatnené, napríklad, vzhľadom na rodové identity zúčastnených
  • Nekonzistencia – náhle a bezdôvodné menenie pravidiel a nedodržiavanie dohôd

Neviem, kto to potrebuje počuť, ale takto duševné zdravie nevyzerá. Práve naopak.

Spoločnosť umožňujúca až podporujúca násilie

I dnes je stále bežné, že násilie zľahčujeme, popierame alebo obviňujeme napadnutú stranu. Presne tak ako násilná osoba, ktorá daný čin vykonala. Ďalej je veľmi obľúbené opakovane zdôrazňovať, že kde tu si to predsa len niekto vymyslel, a že keď my násilnú osobu poznáme ako najväčšie zlatíčko, tak to nemôže byť pravda. Podobne populárne je i obviňovanie nápojov, ktoré obsahujú alkohol či dávanie skvelých „dobrosrdečných“ rád, ako sa násiliu v budúcnosti vyvarovať. A nakoniec im po týždni vyčítame, že nie sú vysmiatí a natešení, veď sa zas toľko nestalo.

Takýto prístup k násiliu je detinský, zvrátený a hlúpy. Ospravedlňovanie násilia nie je ani nápomocné, ani zodpovedné. Zľahčovanie násilia je odporné. A popieranie násilia je proste kruté. Ani jeden z týchto prístupov situáciu nijako nevyrieši. Takýto gaslighting na spoločenskej úrovni je úplne zcestný.

Násilné osoby potrebujú pomoc

A nepomáhame tým ani napadnutej strane. Tá potrebuje byť vypočutá a utíšená, byť v bezpečí a mať priestor pre vysporiadanie sa s danou situáciou. A nepomáhame tým ani napádajúcej strane, ktorá potrebuje neodkladne liečbu. Očividne má závažný problém a dostala sa až do bodu, kedy má veľmi ďaleko od prirodzeného stavu a je zrejmé, že si nevie pomôcť sama. Veľa z násilných osôb anilen nevie, že nejakú pomoc potrebujú.

A preto je potrebné, aby sme my ako spoločnosť ich prestali ubezpečovať, že ich činy sú v poriadku. Práve naopak, mali by sme byť zodpovední, schopní rozlíšiť násilie a vedieť celú situáciu ukorigovať.

Ak chceme žiť v spoločnosti bez násilia, musíme sa prestať otáčať chrbtom napadnutej i napádajúcej strane.

Teraz najčítanejšie

Kamila Skokňová

Feministka. (Večná) Študentka (nielen) filozofie. Členka Mensy. Nadšenkyňa do psychológie, vzdelávania i futurizmu.