Pozor padá omietka. Zázrak v čase korony.

V rámci ankety spýtali sa ma z redakcie jedného periodika venujúceho sa duchovným veciam, čo mi v čase karantény robí radosť. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že na chodníkoch je menej pľuvancov.
„To tam nemôžeš napísať,“ skonštatovala moja manželka, najkrajšia zo všetkých, „to je príliš ordinárne.“
Zarazene som odišiel do pracovne.
„Tak ty si myslíš, že je to vulgárne?“ opýtal som sa, keď som sa vrátil.
„Áno, pľuvance sú predsa vulgárne.“
„Ale veď ja na zem predsa nepľujem, ja tam len napíšem, že mi robí radosť, že to prestali robiť aj iní, lebo majú na ústach rúška.“
„Pľuvance ti nezoberú,“ vyhlásila, „pamätáš sa, ako ti scenzurovali tú záchodovú misu? Pľuvance určite neprejdú.“
„To sa teda mýliš, záchodovú misu som si vybojoval,“ ohradil som sa.
„Ale pľuvance si nevybojuješ,“ oznámila a s neomylnou intuíciou zamiešala polievku na sporáku, „a inú radosť nemáš?“
„Mám.“
„Akú?“
„Nuž,“ priznal som, „vždy takto na jar sa mi páči, keď vy ženy začnete nosiť minisukne.“
„Môže byť,“ prisvedčila a vypla plyn pod hrncom, „ale to im tam tiež radšej nepíš.“
„Prečo?“
„Je to príliš lascívne.“
Nepovedal som nič a odišiel som do pracovne.
„Takže je to podľa teba chlípne?“ pozrel som na ňu vyčítavo, keď som sa vrátil.
„Ja si to nemyslím,“ nebadane sa usmiala, „ale oni v redakcii určite nadobudnú ten dojem. Pamätáš sa, ako si skončil, keď si písal o mokrých tričkách?“
„Prepáč, ale tie ženy na tých freskách v Sixtínskej kaplnke sú predsa úplne nahé, ani minisukne nemajú, a to preto aj Michelangelo bol chlípny?!“
„To boli svätice.  A ty nie si Michelangelo.“
„Každá žena môže byť svätá,“ podotkol som chladne, „a mimochodom, tie tričká som zmenil za spotené tielka a pustili to.“
„Ale minisukne ti nepustia,“ usúdila a nabrala polievku do taniera, „tie nijako nevymeníš. Jedz!“

Keď som sa po večeri ležiac horeznačky na diváne obzeral po pracovni, že čože by mi tu už mohlo robiť radosť, padol mi pohľad na povalu a náhle som si spomenul. Pracovňa je tá miestnosť v našom byte, v ktorej máme slovník cudzích slov a do ktorej si chodievam pospať. Asi pred štyrmi týždňami ležal som tiež takto v našej pracovni a so znepokojením som pozoroval, ako sa na mne postupne objavujú všetky symptómy smrteľného koronavírusu. Vošla manželka, najkrajšia zo všetkých, a zahlásila:
„Vymaľuješ byt! Aspoň si na chvíľu nebudeš merať teplotu.“
Na druhý deň som zašiel do predajne farieb-lakov, bola už otvorená, ale vstupovali sme po jednom. Nechcel som teda veľmi zdržiavať, tak som ich rýchlo požiadal, aby mi dali jednu bielu farbu na strop a jednu zelenkavú na steny. Rozhodol som, že nevymaľujem celý byt, ale že začnem zatiaľ len pracovňou. Predsa len, ešte nikdy som to nerobil. Bude to taká skúška, „proof-of-principle“, ako vravievame na vedeckých seminároch.
„Koľko toho chcete?“ prekvapil ma predavač otázkou spoza skleneného štítu, ktorý mal nastoknutý na hlave.
„Čo ja viem?“ zaváhal som, „liter?“
„Čo chcete maľovať? Liter vám vystačí iba tak na záchod, ak je malý.“
„Pracovňu,“ povedal som po pravde.
„Ja som vo vašej pracovni ešte nebol, trošku detailnejšie by ste nemohli? Koľko metrov štvorcových má?“
„Štvorcových?“ opakoval som po ňom pomaly, kým som si to v hlave vynásobil.
„Tak asi pätnásť.“
„A koľko náterov chcete?“
„Koľko náterov?“ spýtal som sa nechápavo, „no predsa jeden.“
„Tak to potrebujete aspoň päť litrov na strop a desať na steny.“
Presne toľko farby, ako predpovedal, pripravil do vedierok a tie vyložil na pult. Chystal som sa zaplatiť, keď ma prekvapil ďalšou otázkou:
„A budete to robiť s valčekom alebo so štetkou?“
„So štetkou,“ odpovedal som reflexívne.
„A aj s valčekom,“ dodal som po chvíli, keď mi došlo, čo sa to vlastne spýtal. Bol som už trošku nervózny, lebo sa mi zdalo, že rad pred predajňou sa rýchlo predlžuje. Pribalil mi teda sadu štetiek, jeden valček aj s teleskopickým nadstavcom a jeden taký bazénik na namáčanie.
„A igelit na zakrývanie nepotrebujete?“ prekvapil ma do tretice. Skôr ako som zaplatil a nadobro odišiel z predajne, nadobudol som ešte aj jednu ochrannú lepiacu pásku. Vraj sa zíde. Bol som celkom rád, že mám na tvári rúško. Keď sem prídem nabudúce, povedal som si, aspoň ma bez rúška nespozná a ja už budem skúsenejší. Už budem presne vedieť čo a koľko toho kúpiť. Nemohol som sa viac mýliť. Do tej istej predajne som zavítal už o dva dni nakupovať omietku. Opäť v rúšku, ale predavač ma spoznal bezpečne. Stalo sa to takto.

Pracovňu som vymaľoval celkom poľahky, strop aj steny. Aplikoval som štetky aj valček, ako bolo treba. Ako keby som to už predtým robil milión-krát. Vždy je to tak, najprv sa niečoho obávam a potom to ide ako po masle. Po dobre vykonanej práci som sa išiel osprchovať a naobedovať sa. Potom som sa, čisto oblečený, natiahol na gauč v obývačke, ktorá susedí s pracovňou. Asi o pätnásť minút, skôr ako som stihol poriadne zadriemať, ozval sa spoza dverí pracovne rachot. Zo spálne pribehla manželka, najkrajšia zo všetkých, a skríkla:
„Asi spadol rebrík!“
„Aký rebrík?“ zahriakol som ju, „ja som to nepotreboval. Ja som mal teleskopický nadstavec. To spadli knihy z knižnice.“
Vstúpili sme do čerstvo namaľovanej pracovne. Na podlahe ležala veľká kopa kamenia a v strope zízala obrovská diera. Asi tak dva metre štvorcové, odhadol som s nejasnou predtuchou, že tento údaj sa mi nejako zíde. Na dne diery bol holý panel. Spadla omietka. Z dobre známej predajne farieb-lakov som sa vrátil vyzbrojený 30-kilovým balíkom omietky, stierkou, penetračným náterom a kompletným murárskym náradím. Mal som rôzne lopatky, hladítka, lyžice, vedierka a kelne.
„To bude hračka,“ povedal som manželke, „videl som to vo filme. To sa takto naberie na toto oné a vyhodí sa to takto hore,“ a popísal som jej, čo som videl vo filme.
„A bude to tam držať?“
„Jasné, len to treba zmiešať s vodou. Hádam postačí aj studená.“
Omietku sme nariedili presne podľa pokynov na balíku, ale na strope nedržala. S lopatkou v jednej a s vedierkom v druhej ruke som stál na rebríku, ktorý som si bol na túto prácu nútený priniesť z garáže, a na hlavu mi padal šedý dážď. Ako ten zo Sahary, čo sa z času na čas objaví, len omnoho hustejší.
„Musíme to menej riediť,“ zahlásila manželka.
Zmena bola okamžitá. Dážď sa zmenil na krupobitie. Boli sme ako v nejakej blatnej jaskyni, v ktorej kvaple narastajú a odkvapkávajú raketovou rýchlosťou. Po troch hodinách práce v takomto lejaku so zaklonenou hlavou sa mi podarilo obrovskú dieru ako tak súvisle pokryť novou omietkou. Tridsať kíl omietky však bolo na dva metre štvorcové zjavne málo. Vďakabohu sme mali podlahu prikrytú igelitom a tak som v pravidelných intervaloch zliezal z rebríka, zdvíhal zo zeme popadané hrudky blata, liezol naspäť na rebrík a plátal nimi zostávajúce medzery v strope. Najlepším nástrojom na túto prácu sa napokon ukázala malá plastiková lyžička z hračkárskej súpravy Malý majster, s ktorou sa môj syn, počítačový maniak, hrával, keď ešte chodil do škôlky.
Najbližších 24 hodín sme do pracovne ani nevstúpili. Iba sme za dverami načúvali, či sa z nej neozýva nejaký čľapot. Bolo tam ticho ako v jaskyni bez vody. Na druhý deň sme sa odvážili vojsť. Nový strop vydržal. Počkali sme ešte zo dva dni, kým som ho v bázni nenatrel bielou farbou. Tentokrát som už ale nepoužil valček, ale tú najjemnejšiu štetku. Keď farba zaschla, strop stále držal. Pôsobil síce dojmom, ako keby sme boli v jednej z tých hlinených sedliackych chalúpok v skanzene ľudovej architektúry, ale držal. Odvtedy prešli štyri týždne a stále drží. Hotový zázrak!

Bože môj, to je každé ráno u nás doma radosti, že nám povala v pracovni ešte stále nespadla. A to na nej nie sú ani fresky s nahými sväticami.
„Je to také tvoje malé víťazstvo,“ posúdila manželka, najkrajšia zo všetkých, „teraz by si mohol vymaľovať spálňu.“
Spálňa je tá miestnosť v našom byte, v ktorej máme manželskú posteľ, ale v ktorej kvôli myšlienkam na prácu, ktorá ma zasa čaká, nedokážem v posledných dňoch zaspať.

2020