Výživové doplnky môžu byť prínosom, ale…

Aký je rozdiel medzi liekom a výživovým doplnkom?

Je to absolútne zásadný rozdiel. Legislatíva výživové doplnky definuje ako potraviny na doplnenie prirodzenej stravy, ktoré sú koncentrovanými zdrojmi živín alebo iných látok s výživovým alebo fyziologickým účinkom, čiže účinkom ovplyvňujúcim zdravie. Už z definície nie sú teda liekmi. Výživové doplnky sú určené len na udržanie zdravia (zdravého) človeka v rámci pestrej stravy. Problémom je, že hoci sú z legislatívneho hľadiska potravinami, formou pripomínajú lieky, no v konečnom dôsledku sa pri nich neuplatňuje ani kontrola štandardná pri výrobe liekov, ani kontrola podobná tej, na základe ktorej dokáže posúdiť kvalitu potravín samotný konzument.

Čo presne to znamená?

Lieky sa na trh uvádzajú veľmi dobre definovaným procesom registrácie, pri ktorom sa aj fyzicky (teda nielen na papieri) kontroluje ich účinnosť, bezpečnosť, kvalita, stabilita atď. To znamená, že výrobcovia musia zabezpečiť nielen to, aby sa v lieku nachádzalo to, čo tam má byť, a v dávke, v akej to tam má byť. Umenie farmaceutickej technológie totiž spočíva aj v tom, že vie zaručiť, že v danej forme (či už ide o tabletu, kapsulu, alebo kvapky) bude liečivo chemicky stabilné, po užití sa v istom momente a v istom rozsahu uvoľní a distribuuje sa v tele tam, kam treba, plniac žiaduci účinok. Rovnako sa dbá na to, aby každá tableta spĺňala istý rozsah hmotnosti, pevnosti a rovnorodosti, a to v rámci celej výrobnej dávky, ktorá sa vo farmácii nazýva šarža. Kontrolujú to jednak ústavy pre kontrolu liečiv – u nás je to Štátny ústav pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) a na európskej úrovni Európska lieková agentúra (EMA); jednak je tam veľmi silná vnútorná kontrola výrobcov. Tam naozaj platí, že počas výroby sa pravidelne robia rôzne testy, a keď zistia nejakú nezrovnalosť, napr. to, že sa liečivo neuvoľňuje dostatočne rýchlo, výrobcovia sa sami „bonznú“ a celá tá šarža sa stiahne. Uvedomujú si totiž riziko poškodenia zdravia, s čím, samozrejme, úzko súvisí aj ohrozenie ich dobrého mena. Pri liekoch musíte okrem toho nahlasovať akúkoľvek zmenu – trebárs sa len rozhodnete zmeniť dodávateľa, lebo zistíte, že to isté liečivo v deklarovanej kvalite je v Indii oveľa lacnejšie. Alebo zmeníte len rez písma na škatuľke. To všetko treba hlásiť ŠÚKL a EMA. Tá kontrola je naozaj prísna.

Ako to funguje pri výživových doplnkoch?

Hoci sú uvádzané do obehu v dávkovanej forme (kapsuly, tablety, kvapky a pod.), čiže ide de facto o liekovú (galenickú) formu, predstierajúcu farmaceutický produkt, výživové doplnky nemajú farmaceutickú kvalitu. Môže za to najmä nedôsledne nastavená legislatíva, ktorá od výrobcov výživových doplnkov veľa nepožaduje. Pre výživové doplnky existuje len oznamovacia povinnosť. Pred prvým uvedením daného výrobku na trh musí výrobca/dovozca písomne ohlásiť túto skutočnosť na Úrad verejného zdravotníctva SR. Je potrebné predložiť písomnú dokumentáciu. Výroba by mala byť v súlade so zásadami správnej výrobnej praxe. Sleduje sa predovšetkým mikrobiálna čistota a obsah ťažkých kovov, podobne ako v prípade potravín. Potom možno udeliť súhlas na umiestnenie na trh. To je však všetko. Pri výživových doplnkoch nemusíte nahlasovať všetky zmeny, ako je to štandardné pri liekoch. Ak tam dáte inú formu liečivej rastliny či inde pestovanú, vitamín odkiaľkoľvek – nič nemusíte hlásiť. A keďže tie kontroly nie sú také dôsledné ako pri liekoch, je to najmä o osobnej zodpovednosti výrobcu, ktorá môže, ale nemusí byť vysoká.

Len pred pár rokmi sa zmenila legislatíva, podľa ktorej je výrobca priamo zodpovedný za všetko, čo deklaruje na obale produktu. Výsledok? Tie opisy sú niekedy veľmi vágne. Kým lieky musia byť kvalitné, účinné a bezpečné, výživové doplnky musia byť „len“ bezpečné – ich účinok na zdravie je totiž len ťažko klinicky dokázateľný a slovo kvalita sa v tomto segmente (oficiálne) nepoužíva. A na margo bezpečnosti výživových doplnkov by som rád dodal, že nie všetko prírodné, čím sa reklamy na tieto produkty priam predháňajú, je automaticky bezpečné. Aj praženica z muchotrávky zelenej je stopercentne prírodná.

A čo výživové doplnky verzus potraviny?

Kým pri potravinách vie konzument hneď a veľmi jednoducho posúdiť, či sú kvalitné (niekedy už na základe vzhľadu) alebo či mu aspoň chutia, pri výživových doplnkoch to nemá ako zistiť. Hlavnými zložkami potravín sú totiž tzv. makronutrienty, ktoré zahŕňajú bielkoviny, tuky a cukry. Výživové doplnky obsahujú však len mikronutrienty, t. j. predovšetkým vitamíny, minerálne látky a stopové prvky, ktorých účinky na naše zdravie by sme mali zistiť po 8 až 12 týždňoch. Otázka znie, ako klinicky dokázať, že to zlepšilo zdravie zdravého človeka.

Tak si to zosumarizujme. Znamená to, že keď si prečítam niečo na obale výživového doplnku, nemôžem si byť istá, že to tam aj naozaj je?

Bohužiaľ. Logika je tá, že keď sa tam uvádza vitamín C, ktorý je pomerne lacný, tak tam asi naozaj bude, lebo prečo by vás „ošmekli“ práve na ňom. Ale ak výživový doplnok sľubuje exotickejší extrakt, to riziko je oveľa väčšie. Napr. my v jednom článku na základe analýz celoeurópskych vzoriek tvrdíme, že 80 % výživových doplnkov s obsahom extraktu z ginka je falošných. Občas mám túžbu prepočítať, koľko plantáží ginka je na svete a koľko takýchto prípravkov by sa z toho reálne dalo vyrobiť.

Na druhej strane, aj keď medzi výrobcami výživových doplnkov preukázateľne existujú čierne ovce, ktoré celému tomuto segmentu potravinárstva nerobia dobré meno, treba predpokladať, že väčšina výrobcov svoje zákonné povinnosti pozná a dodržiava. Zvlášť tí, ktorí sú dlhodobo na trhu a vybudovali si isté renomé. Problém je, že konzument ani predávajúci to nedokážu overiť. Okrem toho je tam efekt panta rhei – jedna šarža môže byť úplne iná ako druhá.

To ma ako konzumenta veľmi neupokojilo. Aké sú vízie riešenia tohto problému?

Na úrovni EÚ sa podnikli už nejaké kroky k náprave – Únia dovolila členským štátom, aby si pre výživové doplnky zaviedli zoznamy povolených a zakázaných rastlinných zložiek. Je to však oveľa komplikovanejšie a chýba jednotný postup. Kým Česi to majú v niektorých aspektoch možno aj najprísnejšie na svete, my nemáme ani whitelist, ani blacklist.

Predpokladajme, že nájdem výživový doplnok, ktorý bude obsahovať, čo tvrdí. Potrebuje zdravý človek vôbec brať výživové doplnky?

Skutočne zdravý človek nie, nemá dôvod. Každý potrebný mikronutrient vieme totiž získať z pestrej stravy. Kľúčovým slovom je to dopĺňanie. Aj ak je naša strava pestrá, tak si môžeme niektoré zložky ešte doplniť výživovými doplnkami. Odporúčania smerujú napr. k športovcom, ktorí majú vysoký výdaj energie, deťom a adolescentom, ktorí rastú, tehotným i ženám po pôrode či rekonvalescentom, ktorí sa zotavujú po chorobe. Ale pozor, výživové doplnky sú naozaj len doplnkami výživy, nemôžu suplovať stravu ani lieky. To sa odráža aj na informáciách na ich obale. V prípade výživových doplnkov Potravinový kódex SR uvádza, že označovanie, prezentácia a reklama im nesmie prisudzovať schopnosť prevencie, liečby ľudských chorôb alebo sa odvolávať na také schopnosti. Základná zjednodušujúca poučka, nie však oficiálne usmernenie, znie, že výživové doplnky sa dávajú vtedy, keď je organizmus v rovnováhe, a lieky vtedy, keď nie je. Príklad: výživový doplnok smie udržať zdravú hladinu cholesterolu v krvi, ale jeho zvýšenú hladinu smie znížiť iba liek.

Dá sa výživovým doplnkom vyriešiť zdravotný problém?

To je nebezpečná otázka – dá, ale nemalo by sa. Samozrejme, závisí to aj od závažnosti problému. Ak zdravotným problémom myslíme výkyv v rámci homeostázy (napr. spávam, ale chcel by som spávať lepšie), prečo nie. Ako farmaceut by som však potom odporučil (ideálne po konzultácii s lekárom) siahnuť po produktoch, ktoré sú registrované ako lieky – je tam garantovaná kvalita, stabilita, účinnosť, ako i rovnorodosť. Legislatíva totiž dovolila, aby sa niektoré extrakty súčasne nachádzali tak v liekoch (kde liečia), ako aj vo výživových doplnkoch (kde udržujú zdravie).

A čo v prípade, že si chcem – zvlášť v tomto období – posilniť imunitu? Keď si dám vitamín C, pomôže to?

Áno, určite. Aj beta-glukán. Pozor však na echinaceu, ktorá bola kedysi považovaná za zázrak na imunitu. Je totiž klinicky dokázané, že funguje len v prodromálnom štádiu, čiže tesne po nákaze. Okrem toho, ak sa ju rozhodne brať niekto, kto nemá v rovnováhe imunitný systém alebo je alergik, echinacea mu reálne môže uškodiť. Aj preto je v niektorých krajinách – napr. vo Francúzsku – na zozname zakázaných rastlinných zložiek.

A čo multivitamíny?

Ony sú presne ten dôvod, prečo biznis s výživovými doplnkami vlastne vznikol: aby sa prípravky s obsahom vitamínov a minerálov mohli na trhu objaviť aj inde ako v lekárni. Nemali by poškodiť, otázna je niekedy ich až prílišná pestrosť, zvlášť pri multivitamínoch typu „od A až po železo“. Tie totiž deklarujú obsah zložiek, ktoré sú vo vode rozpustné, ale zároveň aj tých vo vode nerozpustných. Nehovoriac o tom, že niektoré kombinácie, napr. železo a vitamín C, spolu reagujú. V tekutom prípravku by teda multivitamín takého typu nemohol existovať, v tuhých formách to je tiež problematické. Ťažko povedať, ako teda výrobcovia zabezpečili, aby sa v danej forme všetko od A po železo vstrebalo tak, ako sa má.

Môže nadmerné užívanie výživových doplnkov poškodiť zdravie?

Jednoznačne. Vieme sa predávkovať vlastne všetkým: vodou, soľou, cukrom… Čokoľvek, čo prijímame, treba prijímať v správnej miere, inak riskujeme možnosť predávkovania, možnosť nežiaducich účinkov a interakcií. Tu zohráva veľkú úlohu aj vzdelanie alebo aspoň informovanosť v tejto oblasti, vychádzajúce z aktuálnych zistení vedy. Trebárs vitamín C sa kedysi odporúčal užívať v oveľa väčších dávkach než dnes, čo mohlo mať aj negatívne dôsledky. Vitamín C je síce vo vode rozpustný a ľahko sa vyplaví močom, no pri prekročení istej dávky môže aj ovplyvniť tvorbu obličkových kameňov. Občas sa odporúčajú protrahované formy, t. j. tie s postupným uvoľňovaním. V tabuľkách sa uvádzajú najvyššie prípustné dávky najmä pre vitamíny rozpustné v tukoch (A, D, E, K) a pre minerály a ióny kovov, napr. vápnik, horčík, meď či zinok.

Problémom nie je len prekročenie odporúčaného dávkovania, ale i riziko, že na niektorú zo zložiek môžete byť alergickí. Preto by som sa zakaždým najprv poradil s lekárnikom. Ten sa síce za výživový doplnok nemôže zaručiť, ale vie vám poradiť, či je to aspoň na základe informácií na obale pre vás vhodný produkt. Predsa len má k tomu potrebné vzdelanie. V drogérii a potravinách vám nikto nemusí radiť, nemajú to v náplni práce.

Jaroslav Tóth

V r. 1995 absolvoval štúdium farmácie na Farmaceutickej fakulte UK. Doktorandské štúdium z farmakognózie úspešne ukončil ziskom titulu PhD. v r. 2007. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre farmakognózie a botaniky FaF UK, pričom sa špecializuje najmä na liečivé rastliny. Od r. 2013 je prodekanom FaF UK pre rozvoj fakulty, spoluprácu s praxou a informačné technológie. Ako externý expert dlhodobo spolupracuje s Európskym úradom pre bezpečnosť potravín (EFSA).