Eutanázia, mozgová smrť a ako sa k nim postaviť?

Témou eutanázie sa dneska zaoberá mnoho odborníkov, ale aj laikov prakticky už od 80-tych rokov. Stalo sa raz, že sa v istých amerických novinách objavil tento inzerát: „Ponúkam lekárske konzultácie pre nevyliečiteľne chorých, ktorí si želajú důstojnú smrť.“ Autorom tohto inzerátu bol Jack Kevorkian prezývaný „Doktor Smrť“. Tento lekár „ošetroval“ stovky pacientov, ktorí nevládali niesť vlastnú chorobu. Následkom toho mu v roku 1991 bola odobraná lekárska licencia a potom o 10 rokov pozdejšie čelil súdnym obvineniam zo spoluúčasti na samovražde.
Tento lekár to robil veľmi rýchlo a čisto procedurálne. Skrátka aj keď to znie tvrdo, odprevádzal pacientov na večnosť jeden či dva dni po rozhovore s nimi. A vo finále u veľkej časti klientov nebol nájdený patologický dôvod resp.nález, nevyliečiteľnej choroby či neznesiteľné bolesti.
(Dostupné na internete : )
1. Čo je eutanázia?
Toto slovo sa skladá z dvoch slov gréckeho pôvodu : eu – znamená v preklade dobrý a thanos- znamená v preklade smrť. Dalo by sa to vykladať ako dobrá smrť. Avšak z reálnej praxe však vieme, že tomu tak nie je.
2.Kedy je človek vlastne mŕtvy? Právna stránka, zákon SR.
Raz sa mi stalo, že ma navštívil môj sused a začali sme debatu o eutanázii. On neustále kládol otázku na technickú stránku, že kedy je človek pokladaný technicky za mŕtveho? Odpovedala som mu, že keď nastane mozgová smrť. Ale technicky inak ak človek odpadne napr. dôsledkom nízkeho tlaku v krvi alebo ak upadne do kómy, ešte jeho život nekončí.
Keď lekár stanoví presný čas smrti, je to v konečnom dôsledku veľmi dôležité pre ďalšie veci, je to kruté, ale je to tak. Dôležité je to napr. pre transplantáciu orgánov či správu pre pohrebnú službu. Je to v podstate stav, kedy možno človeka odpojiť od prístrojov.
Zákon o zdravotnej starostlivosti o danej téme hovorí nasledovné: „Osoba sa považuje za mŕtvu, ak lekár zistí, že došlo k trvalému zastaveniu dýchania a srdcovej činnosti. Osoba sa považuje za mŕtvu aj vtedy, ak dôjde k nezvratnému vyhasnutiu všetkých funkcií mozgu. Ak sa dýchacie a obehové funkcie osoby udržiavajú pomocou prístrojov, smrť mozgu musí jednomyseľne potvrdiť konzílium. Po určení smrti mozgu konzíliom je ošetrujúci lekár povinný upustiť od ďalšej resuscitácie aj po určení smrti, ak ide o mŕtvu osobu, ktorej sa má odobrať orgán, tkanivo alebo bunky na účely transplantácie.“ (Zákon o zdravotnej starostlivosti č.576/2004 Z.z. Z 21.októbra 2004, §43.)

Teraz si priblížime otázku tzv.klinickej smrti. Pri klinickej smrti síce dochádza k zastaveniu dôležitých životných orgánov a funkcií t.j. dýchanie, činnosť srdca, ale nedochádza k nezvrátiteľnému poškodeniu mozgu. Záväzná je jedine mozgová smrť ako koniec života. Vtedy dochádza k nezvratnému poškodeniu mozgového tkaniva. (Dostupné na internete : http://sk.wikipedia.org/wiki/Smr%C5%A5 )
3. Z histórie eutanázie.
Eutanáziu ľudstvo poznalo už v antických časoch. Bolo to v časoch Sparty, keď sa v Sparte usmrcovali postihnutí novorodenci. Ďalej tomu tak bolo aj v Grécku, kde si gréci dobrú smrť predstavovali tak, že umierajúci leží doma, pri posteli sú jeho najbližší a liekmi mu tíšia bolesť. V tomto čase sa zmieri so všetkými svojimi protivníkmi, aby svoju dušu zbavil ťarchy a usporiada si takto vlastne svoje posledné veci a potom, už len čaká, kedy poslednýkrát vydýchne. Taký bol pôvodný ideál a zmysel smrti.
3.1.Nacizmus.
Avšak eutanázia sa dá aj zneužiť. Najhoršie bola v histórii zneužívaná v nacistickom Nemecku. Nemci poslali v čase 2.sv.vojny na smrť tisícky neviných detí s vrodenými chybami. Odhaduje sa, že z dôvodu redukcie a eliminácie duševne a telesne postihnutých a z dôvodu zabíjania prázdnych ľudských schránok nehodných života bolo týmto programom Adolfa Hitlera zabitých okolo 120-130 tisíc ľudí. Nacisti na čele s NSDAP a Adolfom Hitlerom dokázali zvrátiť verejnú mienku i svedomie ľudí a eutanáziu legalizovali na základe týchto motívov: (Dostupné na internete : )
1. Ťažko chorý človek nemá rovnakú dôstojnosť ako zdravý človek a žije „život nehodný žitia“ (Dneska sa neonacisti čiastočne schovávajú za frázy o slobode a dôstojnej smrti.)
2. Šetrenie verejných výdavkov. ( U nás sa zatiaľ o tom verejne nehovorí.)
3. Túžba vyhnutia sa vlastnej psychickej bolesti a strachu pred stretnutím sa so smrťou pri sprevádzaní blízkych príbuzných.
4. Zmätenie v pojmoch – legalizácia eutanázie nie je potrebná pre odmietnutie liečby alebo odpojenia od prístrojov, ktoré len predlžujú utrpenie (Toto sa dneska bežne deje formou podpísania tzv. reverzu pri odchode z nemocnice)
Adolf Hitler hovoril o eutanázii ako o „smrti z milosti“, teda ako o určitej výsade či službe druhému. Ale v reáli išlo o usmrtenie človeka, ktorý už nijakým spôsobom neprinesie nikomu zo

spoločnosti žiaden úžitok. Naopak, stojí nemalé prostriedky, príbuzným robí starosti a vystavuje ich stresu.Nemecká vláda v čase 2.sv.vojny schvaľovala zabíjanie nevinných sirôt, mentálne nemocných ľudí a zdravotne postihnutých občanov, ktorí boli v opatere štátu, ktorí boli považovaní za „nehodných života“. Okrem tohto nechávali tieto deti zomierať vyhladovaním a v podstate páchali zločiny proti ľudskosti. Pretože cieľom A. Hitlera bolo získať „čistú rasu“ t.j. „perspektívnych ľudí“. Je to naozaj smutné a dnešná spoločnosť má tieto skutočnosti Nemecku za zlé.
3.2. 20. storočie.
V roku 1937 vstúpil v platnosť vo Švajčiarsku zákon na základe, ktorého bolo možné za prísne stanovených okolností pacientovi predpísať smrtiacu injekciu. A tak sa Švajčiarsko stalo „európskou čakárňou na smrť“. Ročne sem prichádzali stovky ľudí, ktorý boli rozhodnutí ukončiť svoj život.
90 roky v Holandsku boli podobné. V tomto čase zasadal Remmelikov výbor na kontrolu eutanázie v Holandsku. Tento výbor zverejnil alarmujúcu správu : „V tisícke prípadov aktívnej eutanázie, takmer 40% usmrtení injekciou, chýbalo to hlavné a tým je žiadosť pacienta o výkon eutanázie. A teda lekár do zdravotného záznamu uviedol : „Usmrtený vo vlastnom záujme.“ ( Dostupné na internete : http://www.dostojnost.eu/eutanazia/Dilema_rozhodnutia.pdf )
V roku 1994 boli verejne známe svedectvá holadnských lekárov, ktorí hovorili, že v holandských nemocniciach sa vykonáva masová eutanázia dospelých a detí. Bohužiaľ sa takto deje väčšinou bez ich súhlasov a vedomia ich najbližších. Pacienti, ktorí sú nemocní hľadajú a očakávajú v nemocniciach pomoc. V naivnej dobrej viere sa zveria do rúk odborníkov či profesionálov a tí ich nakoniec pripravia o život, čo je veľmi zarážajúce.
3.3.Súčasnosť.
Od r.2001 musia vykonanie eutanázie v Holandsku schváliť dvaja lekári, ktorí sú oboznámení so zdravotným stavom pacienta resp. žiadateľa o smrť. Napr. v Holandsku je možné eutanáziu realizovať u detí od 12 rokov, v prípade, že s tým súhlasia ich rodičia.
Napr.v Belgicku lekári denne „legálne“ usmrtili jedného človeka a teda ročne 360 ľudí pričom v Holandsku je to to denne päť ľudí. Situácia je alarmujúca, ľudstvo sa ničí samo. Pričom v roku 2009 bolo v Holandsku už 2636 prípadov eutanázie (čo je navýšenie oproti predchádzajúcim rokom o 13%). Holandská ministerka zdravotníctva Els Borstová predčasom navrhla, aby každý senior a to nielen nevyliečiteľne chorý, mal „právo“ požiadať o eutanáziu.

Z 21.stor.je známy prípad mladej dievčiny z Talianska, ktorá upadla do kómy. Jej otec na súdoch všade bojoval o povolenie odpojiť ju od prístrojov, pričom argumentoval slovami : „Musíme poraziť fundamentalizmus zákona.“ Ja sa budem biť za jej smrť až do mojej smrti. Počas všetkých súdnych pojednávaní bol hlavným argumentom otca údajný rozhovor medzi ním a dcérou, v ktorom ho dcéra mala požiadať o to, že ak by nastal prípad vegetatívneho stavu jej tela, tak si želá, aby ju lekári odpojili od prístrojov. Ale ich priateľ sa neskoršie k tomuto vyjadril tak, že toto nebola pravda a, že otec sa mu raz vyznal z toho, že to nie je pravda, že by si jeho dcéra žiadala niekedy zomrieť v prípade, že sa dostane do vegetatívneho stavu. (Dostupné na internete : .)
Niečo podobné sa zopakovalo aj v Nemecku a to o 2 roky neskoršie v roku 2010, kedy súd zbavil dcéru obvinenia z vraždy, keď na radu právnika odpojila svojej chorej matke príjem potravy nožnicami.
3.4. Samovražedná tabletka.
Kedysi jestvovali mýty o malej zázračnej červenej tabletke, ktorú keď človek zjedol, neuveriteľne rýchlo zomrel. Tabletka sa nazývala aj tabletkou „poslednej vôle“ či „milosrdnou tabletkou“. Pričom jeden z jej navrhovateľov argumentoval, že ľudia po 75.roku života, ktorí sú osamelí, by mali mať možnosť ukončiť svoj život humánnym spôsobom. (Dostupné na internete : . )
Túto zvláštnu pozornosť spomínala aj holandská ministerka zdravotníctva Els Borstová, ktorá by túto tabletku povolila práve ľuďom, ktorí sú znechutení a unavení životom.
3.5 Novorodenecká eutanázia.
V Holandsku bola zavedená eutanázia pre dvojčatá. Pričom v Holandsku sa ročne vykoná asi 10-15 detských eutanázií. Celosvetovo ide asi o 600 prípadov detí. Dôvody na novorodeneckú eutanáziu sú :
1. Dieťa musí trpieť neznesiteľnými bolesťami.
2. Neexistuje žiadna možnosť jeho liečby.
3. Rodičia musia súhlasiť.
4. Postup schváli ďalší lekár.
5. Eutanázia by bola, čo najšetrnejšia. (Dostupné na internete : .)

4. Rozdelenie.
Aby sme získali prehľad musím spomenúť delenie eutanázie :
1. Priama eutanázia – ak lekár priamo svojím jednaním usmrtí pacienta (odpojenie od prístrojov, pichnutie smrtiacej injekcie)
2. Nepriama eutanázia – ak lekár svojim počínaním spôsobí smrť- napr. nepodaním stravy, nepodaním liekov potrebných pre život pacienta
3. Legalizovaná samovražda – skutočnosť zbavovania sa zodpovednosti lekára za vykonaný skutok, pretože koná v súlade s platnými normami vydanými štátom.
4. Dobrovoľná eutanázia – je potrebné dovolenie zo strany pacienta na vykonanie eutanatického zákroku
5. Eutanázia na požiadanie – chorý podpíše žiadosť o ukončenie utrpenia vykonaním zákroku pod psychickým tlakom (jedná sa teda o vynútenú eutanáziu)
6. Samovražedná eutanázia – osoba, ktorá podľa legislatívy niektorých štátov nemusí byť ani nevyliečiteľne chorá ukončuje svoje trápenie so samovražedným konaním

5. Eutanázia môže spôsobovať?
1. Ničenie slobody – pacient v bolestiach je náchylnejší na citové vydieranie
2. Pošliapanie dôstojnosti – človek je stotožnený so zvieraťom. Umiera vďaka injekcii.
3. Zničenie dôvery medzi lekárom a pacientom – lekár sa doslova stáva pánom nad životom a smrťou
4. Zneužitie lekára na špinavú prácu nájomného vraha – lekár nelieči, ale zabíja
Uzákonenie eutanázie spôsobuje, že nevyliečiteľne chorí, ktorí umierajú, vlastne už nie sú plnohodnotní ľudia. Tých najbezbrannejších a najmenej potrebných, takýmto zákonom oddelíme od kolektívu. Takí ľudia volajú po eutanázii, pretože necítia prijatie svojimi najbližšími. (Dostupné na internete : )

6.Distanázia.
V istom zmysle opakom eutanázie je distanázia. Nastáva v prípade, že dochádza k umelému a až násilnému udržiavaniu ľudského života umelými prostriedkami- predlžovanie utrpenia.

Častokrát ide o nákladné a neľahké procesy. Nevyliečiteľne chorý človek je teda napr. prehnaným cvičením s činkami udržiavaný umelo pri živote. Bráni sa mu odísť z tohto sveta, hoci jeho telo viditeľne k tomuto smeruje. Jeho čas už nadišiel, orgány mu odchádzajú či dosluhujú. (Dostupné na internete :)

7.Paliatívna terapia.
Paliatívna starostlivosť je v podstate terapia, ktorá má za cieľ udravenie, pretože to nie je v ľudských silách súčasnej medicíny.Väčší dôraz sa kladie na kvalitu jeho zostávajúceho života. Ide v nej predovšetkým o to odstrániť alebo zmenšiť všetky nepríjemné príznaky a postarať sa o celého človeka, čiže aj o jeho fyzickú, sociálnu a duchovnú stránku.
Pacientovi možno podať, lieky, ale len analgetiká. To sú lieky, ktoré nevyvolávajú účinky ohrozujúce život, ale svojím chemickým zložením znižujú veľkosť prežívanej bolesti tým, že spôsobujú znecitlivenie zmyslových reakcií organizmu. Keby nastalo štádium smrti, nemožno to potom nazvať eutanáziou, pretože tieto lieky neboli podávané s úmyslom usmrtiť pacienta, ale znížiť jeho bolesť. Analgetiká však nemožno aplikovať, ak si pacient želá zostať pri plnom vedomí z nejakého dôvodu napr. prijímanie sviatostí či podpisovanie testamentu.
8. Osem krokov legalizácie eutanázie.
Leo Alexander (1905-1985)1, americký psychiater, neurológ a spisovateľ, ktorý sa spolu s lekármi zúčastnil pozorovania Norimberského procesu2, povedal: „Nech už tieto zločiny dosiahli akýchkoľvek rozmerov, všetkým, ktorí ich vyšetrovali, začalo byť jasné, že počiatky boli takmer bezvýznamné. Všetko začalo sotva nepatrným posunom dôrazu v základnom postoji lekárov. Prvým krokom bolo prijatie názoru, ktorý je základom hnutia pre eutanáziu : že totiž existuje niečo ako život, ktorý nestojí za to, aby bol žitý.“3
1.krok : zabitie v krajnom prípade tzv. neznesiteľného fyzického utrpenia – prvý krok a vlastne je to prelomenie bariéry
2.krok : umožnenie zabitia pri psychickom utrpení – sprevádzané argumentom, že psychické utrpenie je horšie než fyzické
3.krok : usmrtenie na žiadosť, stačí prehlásenie o únave zo života – stačí prehlásenie, že je to môj život a moje rozhodnutie

4.krok : prípady usmrtenia pacientov bez žiadostí – je súdom tolerované a lekári nie sú trestaní
5.krok : umožnenie usmrtenia telesne postihnutých novorodencov – neskoršie odstránenie tých, ktorých sa nepodarilo odstrániť počas tehotenstva
6.krok : umožnenie usmrtenia mentálne ťažko postihnutých ľudí – odstránenie tých, ktorí nie sú takí „normálni“ ako my
7.krok : povinné prehliadky, obmedzenie pomoci v starobe a chorobe, a povinnosť podstupovať eutanáziu – ako záchrana dôchodkového a zdravotného systému
8.krok : pôda je pripravená pre elimináciu (odstránenie, zmenšenie) politicky nekorektných ľudí – služba štátnej ideológii (Dostupné na internete :)
9.Stanovisko katolíckej Cirkvi.
Pápež Ján Pavol II.vo svojej encyklike Evangelium vitae k tejto téme píše : „Eutanáziou v pravom a vlastnom slova zmysle treba rozumieť čin alebo zanedbanie, ktoré zo svojej povahy alebo v úmysle konajúceho spôsobuje smrť kvôli odstráneniu akéhokoľvek utrpenia… Treba rozlišovať medzi eutanáziou a rozhodnutím sa zrieknuť takzvanej úpornej terapie, to jest istých lekárskych zásahov, ktoré prestali byť primerané reálnej situácii chorého, lebo už nie sú úmerné výsledkom, aké možno očakávať, alebo sú aj príliš zaťažujúce pre samého chorého a pre jeho rodinu. V takýchto situáciách, keď je smrť blízka a neodvratná, je možné v zhode so svedomím zriecť sa zákrokov, ktorými by sa dosiahlo čiastočné a bolestné predĺženie života, ale nemá sa prerušovať normálna terapia, aká sa v podobných prípadoch vyžaduje. V súčasnej medicíne čoraz väčší význam nadobúdajú tzv. paliatívne terapie, cieľom, ktorých je zmiernenie utrpenia pacienta v konečnom štádiu choroby a zabespečenie potrebnej ľudskej pomoci. V tomto ohľade vynoruje sa problém dovolenosti niektorých upokojujúcich prostriedkov a prostriedkov proti bolesti, ktorými sa má uľahčiť utrpenie chorého, keď je to spojené s rizikom skrátenia života…Je dovolené zmierňovať bolesť pomocou opiátov, aj keď to v dôsledkoch vedie k obmedzeniu vedomia a skráteniu života, ak iné prostriedky nejestvujú a ak to v daných okolnostiach neprekáža plneniu iných náboženských a morálnych povinností… Netreba však bez vážneho dôvodu zbavovať zomierajúceho vedomia : tvárou v tvár blížiacej sa smrti ľudia majú byť schopní splniť si svoje morálne a rodinné záväzky, najmä majú možnosť pripraviť sa v plnom vedomí na konečné stretnutie s Bohom. 4 “
Katechizmus Katolíckej Cirkvi celé učenie zahŕňa do slov : „Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná.

Tak isto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo o sebe alebo cielene spôsobuje smrť s cieľom skončiť bolesť sa pokladá za vraždu a vražda je v zásadnom rozpore s ľudskou dôstojnosťou a s úctou živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť.
Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie liečby za každú cenu. Nechce sa tým spôsobiťsmrť, iba sa tým prijíme, fakt, že jej nemožno zabrániť. Avšak samotné rozhodnutie prináleží chorému, ak je na to oprávnený a toho schopný.V ostatnom prípade sú na to oprávnení podľa zákona napr.rodinní príslušníci, ktorí musia vždy rešpektovať záujmy a rozumnú vôľu chorého. Ba dokonca ani v prípade, že sa smrť pokladá za veľmi blízku, nemožno oprávnene prerušiťliečenie, ktoré sa má zvyčajne poskytovaťchorej osobe.
Ďalej, čo sa týka používania utišujúcich liekov na zmiernenie utrpenia chorého či už dokonca umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa mu tým skráti život, môže byť morálne v zhode s ľudskou dôstojnosťou, ak nie je smrť chcená ani ako cieľ, ani ako prostriedok, ale sa iba predvída a pripúšťa sa ako nevyhnutná. Liečby, ktoré zmierňujú bolesti, sú jednou z vynikajúcich foriem nezištnej lásky. Z tohto dôvodu ich treba podporovať.5
Komisia pre otázky bioetiky Konferencie biskupov Slovenska Katolíckej Cirkvi a zástupcovia Evanjelickej Cirkvi a.v. na Slovensku vydali Spoločné vyhlásenie k problému eutanázie, kde sa uvádza nasledovné : „Dôstojnosť človeka a hodnota ľudského života nezávisí od jeho kvality alebo akýchkoľvek vlastností, ktoré možno u človeka pozorovať. Vyplýva priamo zo skutočnosti jeho príslušnosti k ľudskému rodu… Človek nie je darom ani zvrchovaným pánom svojho života. Je jeho správcom, nie majiteľom. Choroba, utrpenie, zmrzačenie, duševné alebo telesné postihnutie neodníma ani neznižuje ľudskú dôstojnosť, ani hodnotu života trpiaceho človeka… Eutanázia ako úmyselné usmrtenie ťažko chorého, trpiaceho človeka lekárom zvyčajne na priamu žiadosť pacienta, úplne popiera ľudskú dôstojnosť i hodnotu chorého. To sa navyše deje v čase, keď je chorý vzhľadom na svoj stav fyzicky, psychicky i duchovne najzraniteľnejší. Eutanázia predstavuje dezerciu, útek lekára, zdravotníkov i rodinných príslušníkov od chorého práve vtedy, keď ich prítomnosť, pomoc a solidaritu najviac potrebuje. Ako zbavenie života nevinného človeka, hoci i na jeho žiadosť eutanázia napĺňa skutkovú podstatu činu vraždy. Je povinnosťou lekára, zdravotníckych pracovníkov i všetkých ľudí dobrej vôle podľa im dostupných možností, aby ťažko chorému a umierajúcemu človeku zabespečili náležité podmienky pre ľudsky dôstojnú a pokojnú prirodzenú smrť. Povzbudzujeme všetkých ľudí dobrej vôle, najmä kresťanské rodiny, aby pokiaľ sa to len dá, umožnili svojim príbuzným ukončiť pozemský život v domácom prostredí.6“ 9
Záver.
Uzákonenie eutanázie nemôže byť hraničným bodom, kedy sa zo zla stáva dobro. Ako keby spoločnosť pred eutanáziou nazývala lekára vrahom a po jej uzákonení by toho istého lekára nazvala milosrdným anjelom. Z pohľadu morálnej teológie, v princípe ak je niečo zlé samo o sebe, nemôžeme to začať nazývať dobrým, hoci by tomu tak z legislatívneho poriadku bolo. Avšak nie všetky zákony sú vždy pre človeka dobré. A z pohľadu etického nie je zákon etický ak umožňuje eutanáziu a ani z pohľadu morálky mravne správny.