Slovenský štát poslal 999 Sloveniek na smrť! Zbavil sa ich za päťsto mariek…
V ten deň nastúpilo 999 mladých nevydatých židovských žien a dievčat v Poprade do vlaku. Oblečené v najlepších šatách dôverčivo zakývali na rozlúčku svojim rodičom a vo vidine dobrodružstva odišli do sveta. Prihlásili sa na „prácu“, lebo verili, že si odkrútia pár mesiacov v nejakej továrni a vrátia sa domov. Realita bola však iná…
„Spoločnosť posudzujeme podľa toho, ako sa správa k ženám.“
Michelle Obamová
Ak by to bolo naozaj tak, ako vraví bývalá prvá dáma Michelle Obamová, potom obdobie Slovenského štátu zlyhalo na celej čiare. Vtedajšia vláda zaplatila Nemcom 500 ríšskych mariek za každého „vysídleného“ Žida alebo Židovku. A tak spomínaného 25.marca 1942 nastúpilo 999 žien do vlaku, mali ísť za prácou do okupovaného Poľska…vraj budú preč len pár mesiacov…namiesto toho ich poslali rovno do Osvienčimu, kde ich nútili otročiť.
Z 999 deportovaných žien a dievčat z prvého transportu prežilo len niekoľko.
A toto je ich príbeh…
„Inšpiráciou na napísanie tejto knihy boli aj svedectvá tých, čo prežili, ktorí po mnohých rokoch sprostredkovali svoje spomienky,“ tvrdí Heather Dune Macadam, uznávaná autorka z USA, ktorá napísala príbeh deportovaných Sloveniek. Kniha vyšla pred pár dňami pri príležitosti 75. výročie ukončenia 2. svetovej vojny.
Má trošku dlhý, no výstižný názov: 999: Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu.
Nemalo to logiku. Prečo by niekto chcel zobrať na prácu mladé dievčatá? Vieme predsa, že mladí ľudia sú leniví a hašteriví. A dievčatá? Tie sú najhoršie! Chvíľu sa chichocú a vzápätí sa utápajú v slzách. Trápia ich kŕče a správajú sa nevyspytateľne. Väčšmi ich zaujíma manikúra a účes než práca, ktorú majú vykonať. Len sa pozrite na dlážku v kuchyni, ktorú mala Priska vydrhnúť! Alebo tuto, na umytom hrnci zostal nalepený kus kuglu, lebo slečna, čo ho umývala, sledovala cez oblok rabínovho syna Jákoba, namiesto aby sa sústredila na riad.
O tomto prvom oficiálnom židovskom transporte do Osvienčimu sa vie len málo, ale tieto skutočnosti sú ešte aj dnes veľmi dôležité. V dobytčiakoch sa netlačili partizáni ani vojnoví zajatci, muži v ňom totiž vôbec neboli. Len necelá tisícka mladých dievčat a žien, ktoré slovenské vládne orgány poslali na takmer istú smrť.
Bezmocné a bezvýznamné neboli len pre svoj židovský pôvod, ale aj preto, že to boli ženy.
Rozkaz, na základe ktorého sa mali slobodné židovské ženy od 16 do 36 rokov prihlásiť a priniesť si so sebou na zhromaždisko osobné veci, spočiatku takmer nikto nevnímal ako znepokojujúci, hoci niekoľko predvídavých rodín sa zúfalo snažilo schovať svoje dcéry. Naopak, niektorým dievčatám sa myšlienka práce v zahraničí videla vzrušujúca, najmä keď sa im dostalo uistenia, že sa čoskoro vrátia domov. O to väčší šok zažili tieto nevinné dievčatá po príchode do Osvienčimu, kde navyše nemali pri sebe nikoho, kto by ich pripravil na hrôzy, čo ich ešte len čakali…
Heather Dune Macadam sa zhovárala s preživšími, zúčastňovala sa na konzultáciách s historikmi, očitými svedkami a na rozhovoroch s príbuznými prvých žien deportovaných zo Slovenska do Osvienčimu. Jej kniha 999 Neobyčajné ženy… je dôležitým doplnkom v mozaike literatúry o holokauste a o histórii žien.
„Je pre mňa veľkou cťou a privilégiom, že tieto ženy sa so mnou podelili o svoje príbehy, že som sa stala ich obhajkyňou a kronikárkou. Ako mladé dievčatá ich naložili do transportu a odviezli do Osvienčimu. Len veľmi málo sa ich vrátilo domov. To, ako prežili, je pocta ženám a dievčatám na celom svete,“ dodáva autorka.
