Denník N

Pri vstupe do triedy som musela šesťkrát stúpiť na podlahu, hovorí stredoškoláčka s obsedantno-kompulzívnou poruchou

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

„A vtedy som si povedala, že kašlem na svoje zdravie. Keď je to také dôležité, nech sa pre mňa-za mňa stane čokoľvek. Hlavne, nech mám dobré známky. V tom momente sa objavili moje rituály. Bola to dohoda, ktorú som sama so sebou uzavrela.“ hovorí mladé dievča s obsedantno-kompulzívnou poruchou.

Aký je tvoj vzťah s rodičmi?

Keď som bola menšia s otcom som si rozumela viac, bol kľudnejší. Vnímala som ho ako niekoho, kto vie všetko. Stále ho mám istým spôsobom trochu radšej než moju mamu, i keď názory a pocity sa časom menia. S mamou som to mala ťažšie. Občas je veľmi hysterická. Do izby namiesto pokojného vkročenia vtrhne. Ak má s niečím problém, namiesto rozumnej komunikácie začne kričať.

Zrejme to nemáš najľahšie. Kedy si na sebe začala pozorovať prvé príznaky obsedantno-kompulzívnej poruchy?

Nad týmto som uvažovala často. Pamätám si, že už v detstve som si zakazovala stúpiť na škáry na chodníku. No nemyslím si, že to bol prejav obsedantno-kompulzívnej poruchy. Ale to je len môj názor. Možno som mala predispozíciu, ktorá čakala na správny moment, na nejaký ten spúšťač. K intenzívnejším prejavom začalo dochádzať keď som mala asi 14 rokov.

Čo sa stalo, keď si mala 14? 

Na začiatku puberty som mala problémy v škole. Vtedy sa začal prejavovať môj zlý vzťah s matkou. Ona mala vždy dobré známky, rovnako ako môj brat. Často sme sa hádali. Nevedela ma pochopiť, nerozumela, čo sa so mnou deje. Všetko sa zhoršilo, keď otec odišiel na dovolenku a ja som ostala doma s mamou, so starou mamou a s bratom. Ten sa vyžíval v roli obľúbenejšieho dieťaťa. Cítila som sa, akoby boli proti mne. Bolo to náročné obdobie.

Napríklad jedného dňa, pamätám si to akoby to bolo včera, som prišla domov zo školy. Viem, že sme nasledujúci deň mali v škole písať diktát. Pripravovala som sa naň so starou mamou. Sedela nado mnou, robili sme jeden diktát za druhým. Ak som spravila čo i len jednu chybu, začala diktovať odznova. Niekedy aj stokrát. Len aby som bola bezchybná.

Keď sa moja mama vrátila domov, nakričala na mňa kvôli zlej známke, ktorú som dostala v ten deň v škole. Aj keď sľúbila že nebude, lebo sme sa na predmet učili spolu. Nadávala mi, hovorila, že som hlúpa. Bola som veľmi nahnevaná a smutná. A vtedy som si povedala, že kašlem na svoje zdravie. Keď je to také dôležité, nech sa pre mňa-za mňa stane čokoľvek. Hlavne, nech mám dobré známky. V tom momente sa objavili moje rituály. Bola to dohoda, ktorú som sama so sebou uzavrela. A musela som ju dodržať. (Pre všeobecnejšie informácie o poruche vám odporúčame tento článok, pozn. red.).

Vedela by si svoje rituály popísať bližšie?

Mala som svoje šťastné čísla, podľa ktorých som sa riadila napríklad vtedy, keď som sa rozhodla niečo napísať. Prvýkrát som zdvihla pero, následne som ho musela položiť. Druhýkrát som zdvihla pero, opäť som ho položila. Toto sa opakovalo tretíkrát, štvrtýkrát, piatykrát, šiestykrát. Až potom som začala písať.

Mala si ešte nejaké iné rituály alebo obsedantné myšlienky?

Bolo ich naozaj veľa. Tak veľa, že si na všetky ani neviem spomenúť. Viem, že som napríklad mala problém s ranným vstávaním. Najprv som musela vstať pravým ramenom, no niekedy som sa pri tomto úkone cítila zle. Následne som to skúsila s ľavým ramenom, opäť s pravým, a tak ďalej. To isté platilo pre nohy.

Keď som sa šla obliecť, musela som si vybrať tričko, ktoré sa nachádzalo na kôpke šieste zvrchu, alebo šieste odspodu. A potom nohavice. Ktorá noha môže ísť prvá? Keď som sa konečne obliekla a nič mi neladilo, vyzliekla som sa, a celý postup s tričkom a nohavicami som zopakovala. Keď som vchádzala do triedy, najprv som musela šesťkrát stúpiť na podlahu, až potom som prešla cez prah triedy. Dospelo to do fázy, že si každý všimol, že sa so mnou niečo deje.

Zverila si sa rodičom s tým, ako sa cítiš a čo prežívaš?

Áno, matka však tomu nerozumela, začala sa obviňovať. Otec ma podporil. Bol pri mne keď som plakala a čítal si knihy o obsedantno-kompulzívnej poruche, aby ma vedel lepšie pochopiť.

Absolvovala si psychoterapiu?

Po pár neúspešných pokusoch s psychológmi a psychiatrami som sa dostala k terapeutke špecializujúcej sa na obsedantno-kompulzívnu poruchu. Chodila som k nej približne dva roky. Taktiež som natrafila na psychiatričku, ktorá mi predpísala vyhovujúci liek a môj stav sa začal postupne zlepšovať. Chodievala som aj na psychoterapie. Začala som veľmi pomaly normálne žiť. Už som mohla nastúpiť na prvú električku, ktorá prišla a nemusela som čakať na tú so správnym poradovým číslom. Potom som však urobila strašnú chybu.

Čo sa stalo?

S mojou psychiatričkou sme sa už dlhšie rozprávali o tom, že by som mohla postupne prestať užívať lieky. V tom momente som ich brala na 100 miligramov. Pamätala som si, že keď som bola menšia, otec mi tabletky lámal na polovičku. Presne tak isto som postupovala aj teraz. Tabletku som si prelomila napoly a o týždeň liek vysadila úplne. Ale mala som si to lepšie naštudovať. Existujú totiž dve veľkosti tohto lieku: 100-miligramový a 50-miligramový. Pomýlila som si počet gramov a začala som omylom brať nižšiu dávku, ako som mala.

Aký to malo následok? 

Moje telo bolo niekoľko rokov zvyknuté na istú dávku lieku. Toto bol strašný pád. Pamätám si, že v ten večer som bola sama na internátnej izbe. Točila sa mi hlava, mala som pocit, akoby som bola na vode. Bezdôvodne som plakala. Zrazu som mala pocit, akoby som nemala kam uniknúť.

O takomto pocite som si predtým čítala v knihách. No ak sa vám to stane na vlastnej koži, je to úplne o inom. Mala som pocit, akoby som umierala. Nevedela som rozmýšľať, strašne som sa triasla. Dostala som panický záchvat. Noc som strávila na internátnej ošetrovni. Postupne som sa upokojila. Následne som o tom povedala mojej psychiatričke, začala som opätovne užívať 25 gramov lieku denne. Onedlho som sa našťastie cítila normálne.

Zažila si si ešte niekedy panický záchvat?

Na konci toho školského roku sme mali veľa testov. Bolo to veľmi stresujúce, mávala som často úzkosti. Vtedy nasledoval silný panický záchvat. V tom čase som chodila na strednú školu v zahraničí. Kvôli úzkostiam som mala pocit, že to nezvládam. Rozhodla som sa vrátiť na Slovensko. Spätne to ľutujem. Nebyť chyby s liekmi, môj život by vyzeral inak.

Ako to vyzeralo po tvojom návrate na Slovensko?

Stredná škola na Slovensku sa mi zdá ľahšia ako tá v zahraničí. Štúdium som preto začala zanedbávať a tráviť viac času s kamarátkami. Opäť som sa cítila ako tínedžerka, no mala som pocit bezpečia. Som šťastná, že som posledný polrok strávila podľa svojich predstáv aj napriek tomu, že moje známky boli horšie. Potrebovala som sa venovať sebe, začať normálne žiť a prestať sa strachovať.

Ako vyzerá tvoj život teraz? Chodíš ešte na terapie?

Psychoterapiu som ukončila pred mojím odchodom do zahraničia. Pravidelne chodievam ku psychiatričke a užívam lieky. Od minulého leta som nemala žiaden panický záchvat. Jediné, čo ma momentálne trápi, je prokrastinácia. YouTube videá a seriály sa pre mňa stali únikom z reality. Kedysi som zvykla byť celkom kreatívna. Rada som tvorila, kreslila a maľovala. Možno mám kreatívny blok. Zároveň si neviem nájsť čas, i keď by som sa k tomu chcela vrátiť.

Obsedantno-kompulzívna porucha vie byť náročná na zvládanie najmä v tomto období. Ako ho prežívaš?

Nemám s tým až taký problém. Pri tejto poruche sa zvykne ako príklad uvádzať časté umývanie rúk, no to našťastie nikdy nebol môj prípad. Ja som rituály vykonávala kvôli akémusi vnútornému hlasu či nadprirodzenej sile, ktorá na mňa dozerá. A ak neposlúchnem, nedopadne to so mnou dobre.

Kedysi som sa o tom rozprávala s jednou mojou kamarátkou. Povedala mi, že ako malá zvykla mať podobné pocity. Cítila sa, akoby k nej prehovárala vyššia sila. Akoby si ju Boh, alebo anjel vybral a hovoril jej: „Teraz ti ukážem cestu, no musíš ma počúvať.“ (smiech). Nedáva to zmysel. A vy viete že to nedáva zmysel, ale aj tak to robíte.

Čo ti dal život s obsedantno-kompulzívnou poruchou? Poznáš sa lepšie? Vieš čo pre seba potrebuješ?

Určite istým spôsobom áno. Najdepresívnejšie obdobia mávam pri prechode z jesene na zimu, alebo zo zimy na jar. Naučila som sa, že vtedy nemôžem byť zavretá v izbe osamote. Tiež už viem, že lieky musím brať pravidelne.

Stretla si sa niekedy s negatívnymi reakciami, či odsúdením od ľudí, keď si sa im zdôverila s tým, čo prežívaš?

Viem, že by boli ľudia, ktorí by ma odsúdili. Preto pred nimi túto tému ani neotváram. Nie sú to ľudia, s ktorými by som sa stretávala. Ak si dobre pamätám, nevyskytol sa nikto, kto by ma odsúdil. Skôr sa stretávam s pochopením.

Text: Adriána Stašková

Korektúra a fotografie: Klára Kusá – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Respondentka si želala zostať v anonymite. Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.