Denník N

V čom ma Bratislava sklamala

Dievča z Košicoch, čo spanštelo v Prahe, sa s nosom zdvihnutým dohora po krátkej epizóde života v Kodani, vybralo skúsiť žiť do Bratislavy. Reku, po tej dánskej rozprávke, dobre padne zas niečo pokritizovať a posťažovať sa ako sa tam dalo ono a inde tamto a tu stále nič. Rozumiete, o čom hovorím, že áno, veď to máme v krvi, tomu sa človek ťažko bráni (aj tá elita národa, bratislavská kaviareň, či piváreň najnovšie, je vlastne celá len o tom kritizovať ako ostatní kritizujú).

Takže prídem sem, navyše v noci, po desiatej vystúpim na hlavnej stanici, nič neočakávam. Alebo vlastne očakávam – smrad, strach a nevrlosť. Opatrne teda vyjdem zo stanice, pre istotu sa obzerám, či ma v tejto na pocit najvýchodoeurópskejšej časti Slovenska, nechce práve niekto okradnúť alebo len tak bezdôvodne zabiť. A nikto. Ostávam sklamaná. Ešte sklamanejšia som keď mi pani na dispečingu taxi služby nevynadá, ale slušne so mnou komunikuje, aj keď jej presne nerozumiem, kde bude taxík čakať. Taxikár je milý pán, ktorý môj obrí kufor napriek ponúkanej pomoci vytlačí do auta sám a s úsmevom (podotýkam, že som šla obyčajným Radio taxi). Ulice čisté, osvetlené. Prvý večer za mnou, nerobím rýchle závery.

Deň druhý, idem prvý deň do práce. Na cestách kopec bicyklov. Mám radosť, po Kodani bicykle milujem a rada vidím, že sa im tu darí. Ľudia jazdia tak trocha improvizovane, chvíľu po vyznačenom chodníku, chvíľu po ceste, chvíľu po chodníku, ale celkovo sa zdá, že im nehrozí priame nebezpečenstvo smrti, nezavadzajú a neobťažujú. Ďalšie sklamanie, už aj tu ľudia vedia čo je najrýchlejší, najekologickejší a najmodernejší dopravný prostriedok. Damn it, nebudem tu trendsetter.

Stážujem v štátnom sektore. Očakávam nudu, neefektivitu, absolútny nedostatok invenčnosti, frustráciu. Ostávam sklamaná, vítajú ma mladí nadšení ľudia, ktorí veria v lepšie Slovensko a cítia zaň zodpovednosť. Robíme skutočnú prácu a ja sa po niekoľkých stážach v súkromnom aj verejnom sektore, prvý krát cítim zapojená. Dosiaľ sa nikto tak nesnažil sprostredkovať mi tak komplexný zážitok a zapojiť ma do každodennej práce. Nevarím kávu, robím rovnakú prácu ako oni, vravím čo si myslím a nielen do vetra. Cítim sa inšpirovaná, nadšená a plná energie. Ale aj sklamaná, lebo zas nie je na čo nadávať.

Vravím si, do kelu, skúsim aspoň tie služby, tam bola Bratislava vždy špičkou v nevrlosti a popieraní základného pravidla, že zákazník je vždy pán. Idem pod pyramídu, lebo o tom všetci píšu, aké je to super. Tak si vravím, však vy uvidíte, že tam nájdem niečo, čo mi bude vadiť. Cestou míňam Námestie slobody, tak tam nazriem. Paráda, ak by Berlín a Kodaň vedeli o Bratislave, hádam by ju nechali vynájsť hipsterstvo. Krásna ošumelosť pôsobivej komunistickej architektúry si pýta už len nejaký komunitný projekt na jej revitalizáciu (ahaho: https://www.facebook.com/zaopravufontany?fref=ts).

Ale idem ďalej, pod tú pyramídu. Dôjdem tam, prvý pohľad: yes, nie je to až tak pôsobivé. Ale keď si môžem vybrať čapovaný Kaltenecker alebo 3(!) nealko pivá dobrých značiek, a keď mi pani povie, že ak chcem kávu musím počkať na pána, ktorý ju robieva (asi sa stále neodvažujú použiť trúfalý pojem barista), tak sklamanie stúpa. Ale dorazí ma až pohodlie plážovej stoličky a nohy na tráve. Môže mi byť úprimne ľúto, že som tu nebola v čase výsadby a nezasadila som si svoju vlastnú rastlinku. Som nekonečne sklamaná, že nemám koho poučiť o tom, ako sa to robí tam a ako je to inde.

Jedno ráno však idem do práce a zas sa potknem na rovnom chodníku (tentoraz aj stratím topánku, popritom sa samozrejme pozerám do výkladu, že mi stojí nejaký blbý vlas na hlave, takže pri pohľade zvonku čistá Bridget Jones scéna). A vtedy si to uvedomím! Chodníky! Nie sú rovné, sú vlnité, s dierami a občasnými mini sopkami (tak sme volali tie výdutiny na chodníkoch ešte ako deti) a idete sa na nich zabiť, aj keď len chodíte. Všimnite si, že občas len tak zašuchcete nohami, asi nechápete prečo sa to stalo, možno ste zleniveli dvíhať nohy, vravíte si. Ale kdeže! To chodník je na vine. Takže predsa, môžem kráčať spokojnejšie. Našla som totiž, čo som hľadala a moja duša našla pokoj.

Pozn.: autorka si plne uvedomuje množstvo ďalších praktických problémov, ktorým bežný obyvateľ hlavného mesta čelí. Verí však, že okrem poukazovania na to, kde sme (ako sa vraví) sto rokov za opicami, je občas dobré uvedomiť si aj to v čom sa nám zadarilo a v čom sa pred svetom hanbiť nemusíme.

Teraz najčítanejšie

Zuzana Vargová

Zameriavam sa na zdravotníctvo a súvisiace témy sociálnej starostlivosti. Na Slovensko som sa vrátila z presvedčenia, že krajina je obrazom ľudí, ktorí v nej žijú a toho, akú ju chcú mať. Ja by som chcela krajinu, ktorá je spravodlivá, tolerantná, moderná a ľudia si v nej pomáhajú. Vždy keď mám pocit, že to môže pomôcť, napíšem sem o tom, ako to dosiahnuť.