Denník N

Odkaz od Richarda Rortyho

Filozofia nám má pomáhať zachytiť čas v myslení.

„Celé tie roky čítania a argumentovania boli dobré akurát na to, aby som presnejšie a pred najrôznejším publikom artikuloval svoje sklamanie z Platóna – presvedčenie, že filozofia nám pred nacistami a inými grázlami nepomôže. “

O pasáž skôr v eseji Trockij a divé orchidey hovorí Richard Rorty o tom, prečo sa sám vzdal platónskeho pokusu skĺbiť skutočnosť so spravodlivosťou: „lebo také niečo dokáže iba náboženstvo“, stelesnenie viery v niečo väčšie (večné).

Náboženská viera ako pocit absolútnej istoty (Wittgenstein) vylučuje myšlienku vlastnej konečnosti, lebo je symbolicky prepojená s večnosťou.  Pripustiť, že to, čo má význam pre jedného, nemusí pre mňa aj ostatných znamenať prakticky nič, musí byť pre veriaceho človeka o to ťažšie, o čo zjavnejšie – prostredníctvom symbolov – je preňho to večné.

Veriť v niečo väčšie a večné ale neznamená zakladať svoje princípy a všetko zahŕňajúce vízie len na náboženskej posvätnosti, môže to byť abstraktné dobro, konkrétny pohyb aj rozum, môže to byť rasa, národ alebo vlastný štát.

Tým, že niektoré myšlienky nadradíme – nazveme ich univerzálne (večné, prirodzené, vrodené, samozrejmé, intuitívne prijateľné) – nebudeme ich viac kriticky posudzovať a budeme im veriť, dávame ostatným najavo, že uprednostňujeme zhodu v jednej základnej otázke pred ostatnými.  Paradox spočíva v tom, že o nej  zároveň odmietame diskutovať, lebo na jej vyriešenie potrebujeme niekoho alebo niečo, čo nás presahuje (boha, dobro, vesmír, zem, dejiny) a aj preto sa v kolektíve utiekame k autorite a pred oponentmi do seba.

Ideology: The mistaken belief that your beliefs are neither beliefs nor mistaken. (Nein Quarterly, from Twitter).

Jean Paul Sartre, uvádza Rorty ďalej na príklade, Prousta označil za neužitočného buržoázneho naničhodníka len preto, že jeho život a dielo boli z hľadiska boja za zvrhnutie kapitalizmu, ktorý jediný má význam, irelevantné.  Možno sa v tomto prípade Sartre len nezdržal, keď žiarlil, no na to, aby sme nesúhlasili so Sartrovym názorom na Prousta nestačí ho tu ohovárať, budeme potrebovať nejaký vlastný (plauzibilný) predpoklad.

V ňom Rorty zhadzuje podmienku univerzálnosti, keď tvrdí, že univerzálne, t.j. to, na čom sa všetci zhodnú, nemusí byť automaticky lepšie ako jedinečné osobné, t.j. to, na čom sa všetci nezhodnú. Diskutovať sa musí dať o všetkom.

Spájať pritom morálnu zodpovednosť voči iným ľuďom so vzťahom k čomukoľvek nám vlastnému je chyba a nemá význam sa o to pokúšať. Pripusťme, že tieto veci u niektorých ľudí splývajú: napríklad u šťastných kresťanov pre ktorých je láska k bohu nerozlučne spätá s láskou k človeku, alebo u revolucionárov, ktorých poháňa jedine predstava sociálnej spravodlivosti.

No tak, ako Proust nebol len buržoázny naničhodník a Heidegger nebol len nacista, aj pre nás ostatných by podľa Rortyho malo platiť, že naše záväzky k iným ľuďom (máme k nim byť slušní, máme sa s nimi spojiť proti tyranom, príp. dať im jesť, keď sú hladní), neznamenajú, že to, čo máme s nimi spoločné, je dôležitejšie ako čokoľvek iné.

Ak neexistuje absolútna istota o ničom, tak to vedie k tomu, že musíme konať a podnecovať zmeny, inak nikdy nezistíme, či platí to, čo v sporoch tvrdíme.

I think nobody should be certain of anything. If you’re certain, you’re certainly wrong because nothing deserves certainty. So one ought to hold all one’s beliefs with a certain element of doubt, and one ought to be able to act vigorously in spite of the doubt.“  (Bernard Russel)

Základnou otázkou zostáva, ktoré spory si vyhodnotíme ako dôležité a užitočné – pred nacistami a inými grázlami nám filozofia nepomôže, no napríklad takto nejako by mohla vyzerať osnova argumentu a lá Richard Rorty na adresu slušných ľudí, ktorí dnes tiež argumentujú „prijatím imigrantov k sebe domov.“

Mali by sme to nie len odmietnuť, ale hlavne – ak naozaj chceme rozumieť ľuďom, ktorí s nami nesúhlasia – tak by sme im mali vedieť vysvetliť čo a prečo odmietame – aby sme si tak spoločne pomohli zachytiť čas v myslení.

To je odkaz od Richarda Rortyho  z jeho eseje Trockij a divé orchidey (pôvodne roztrúsený na stranách 66-70 v knihe Filozofické orchidey).

 

 

Teraz najčítanejšie