Domáca škola animovaného filmu 3/5: Vyrábame bábky

V prvých dvoch textoch tohto cyklu sme hovorili o tom, že aj v bežných domácich podmienkach sa dá s deťmi vyrobiť animovaný film. Dospelému supervízorovi (rodičovi, učiteľovi) sme dali informácie, čo si treba pred výrobou pripraviť a naviedli sme ho, ako s deťmi vymyslieť a nakresliť filmový scenár. K textom sa dá vrátiť tu (Píprava) a tu (Scenár). Postup výroby dokumentujeme na krátkom filme Lentia a Nyn, ktorý som pre tento účel vytvorila s mojimi dcérami.

Po napísaní a nakreslení scenára už vieme, KTO bude vo filme účinkovať, KDE sa bude príbeh odohrávať a ČO bude hrdina na svoju akciu potrebovať. Môžeme sa pustiť do výroby všetkých potrebných objektov, teda BÁBOK (filmových hrdinov), PROSTREDÍ (filmových scén) a PREDMETOV (filmových rekvizít). Túto činnosť v slovenskej filmovej tradícii označujeme ako výtvarnú realizáciu, výtvarné riešenie filmu, ale spokojne môžeme hovoriť aj o filmovej scénografii.

Netreba sa ľakať, že na túto prácu potrebujeme zručnosť zdatného výtvarníka. Uviedla som to viackrát už v predošlých textoch a rada zopakujem znovu: vo filme možno oživiť hocaký existujúci predmet. Nemusíme vyrábať luxusnú bábku. Stačí zobrať hračku, rukavicu, konár, vajce, topánky či kopček plastelíny a náležite ho upraviť. Obdobným spôsobom sa dajú pripraviť i scény a rekvizity. Tento text teda nebude primárne o výtvarných technikách či výtvarnej štylizácii, ale bude skôr návodom technickým. Nebudeme hovoriť o tom, ako má scénografia vyzerať (to necháme na vás), ale ako majú bábky, scéna a rekvizity fungovať.

Naštartujme sa príkladom filmu, v ktorom účinkujú jednoduché štrikované hračky.

Happy Baa-lentine’s Day (Anna Hrachovec, 2015)

Tu ožíva naozajstná zelenina, ovocie či kocky stavebnice:

Stop motion animation fruit and vegetables (Clem Stamation, 2016)

CARROTTE EXQUISE (Charlotte Arene, 2020)

Tu sa stratil malý cukrík M&Ms:

Candy (Pilot Lights, 2013)

A tu si zas žijú vlastným životom predmety z domácnosti, vankúše, nožnice, opasky:

Objects Come Alive! (Kevin Perry, 2016)

Vidíte, ide to aj bez kresliarskych zručností, potrebujete len dobrý nápad!

ČO JE TO FILMOVÁ BÁBKA

Filmovým hrdinom v bábkovej animácii sa môže stať akýkoľvek objekt, ktorý dokážeme rozpohybovať snímaním obrázok po obrázku. Znamená to, že pri takomto snímaní dokážeme udržať jeho pozíciu, tvar a veľkosť pod kontrolou.

Filmovou bábkou môže byť pokojne i stolička. Keď ju postavím na štyri nohy, pevne stojí. Keď chcem, aby tancovala, dokážem ju postupne otáčať po podlahe a fotografovať jednotlivé polohy tohto otáčania. Od momentu, kedy nastavím stoličke polohu, po moment, kedy stlačím spúšť na fotoaparáte, stolička pevne drží. Mám jej pozíciu pod kontrolou.

Takýto pevný objekt nemá tvár, oči, výraz ani ohybnosť tela. Možno sa pýtate, ako môže byť bábkou, keď nemá antropomorfické črty. Nuž, pozrite, akého skvelého filmového hrdinu dokáže z takéhoto statického objektu vyčarovať animácia:

A Chairy Tale (Norman McLaren, 1957)

Horšie to bude napríklad s figúrkou z príliš mäkkej plastelíny. Hoci panáčik z plastelíny vyzerá v porovnaní so stoličkou viac „bábkovo“, pretože pôsobí ľudsky, dôležité bude, čo dokáže pred kamerou. Chceme mu napríklad zdvihnúť ruku, tak začneme plastelínu v mieste ramena ohýbať smerom hore. Lenže plastelína je príliš mäkká a od momentu, kedy sme nastavili polohu bábky, po moment stlačenia spúšte fotoaparátu sa zdvihnutá ruka ohne naspäť k zemi. S takým materiálom v animácii veľa nedosiahneme.

V skratke teda môžeme skonštatovať, že na animovanie sú vhodné objekty z pevných a stabilných materiálov, ktoré držia pozíciu a tvar. Naopak nevhodné sú sypké, krehké, nestabilné a príliš mäkké materiály, ktorých pozíciu a tvar nedokážeme kontrolovať.

AKO FUNGUJÚ PROFESIONÁLNE BÁBKY

Čím komplexnejší, realistickejší a plynulejší pohyb chceme s bábkou dosiahnuť, tým viac sa snažíme dostať pod kontrolu vyššie uvedené atribúty: pozíciu, tvar, veľkosť. Na začiatok, keď sa učíme animovať, nám stačí pohybovať figúrkou v priestore. Jednoducho ju posúvame ako jeden tuhý kus po podložke. Neskôr pri tom budeme chcieť hýbať hlavou bábky zľava doprava. Na to už potrebujeme nejaký mechanizmus, ktorý nám dovolí hlavu otáčať. No a v profesionálnych podmienkach chceme s bábkou robiť kroky, ohýbať jej nohy v bedrách, kolenách, členkoch i špičkách, hýbať pri tom rukami a vytáčať trup rovnako, ako to robíme my, bežní ľudia pri svojom prirodzenom pohybe.

Aby profesionálni animátori takýto náročný súbor pohybov ovládli, používajú dva typy kontroly:

1) Vnútorná fixácia bábky vďaka animačnej KOSTRE. Ide o kovovú výstuž pripomínajúcu ľudskú kostru s kĺbikmi v miestach ohybu. Vďaka výstuži zvnútra dokáže bábka ohýbať trup, končatiny i hlavu a držať polohu v nastavených pózach.

2) Vonkajšia fixácia systémom PODLAHOVÝCH a POSTRANNÝCH ÚCHYTOV. Bábky sa prichytávajú k podložke skrutkami, magnetmi, špendlíkmi, pri pohybe vo vzduchu sa upínajú o držiaky za chrbát alebo panvu. Vďaka vonkajšej fixácii bábka udržuje pozíciu vo vonkajšom priestore (voči podložke, voči scéne).

ČO POTREBUJE NAŠA DETSKÁ BÁBKA

Hoci my s deťmi rozhodne nebudeme dosahovať komplexný, profesionálny pohyb bábky, rovnako musíme zabezpečiť, aby mala fixovanú polohu tela a aby bola fixovaná v priestore.

1) Fixovanú polohu tela našej jednoduchej bábke zabezpečíme najlepšie tak, že bude pevnej, nepohyblivej stavby. Bude držať len jednu stabilnú polohu. Znamená to, že bude z pevného materiálu a bude stabilne ležať, sedieť alebo stáť na nohách či na pevnom podstavci. Takúto podmienku spĺňajú existujúce pevné objekty, napríklad plastové či drevené hračky. Rovnako ju spĺňajú figúrky z Lega alebo inej stavebnice. Ak ale máte radosť z výtvarnej tvorby, budete si chcieť bábky sami vytvoriť. Smelo do toho!

Do nášho filmu Lentia a Nyn sme vyrobili dve bábky. Vyrábali sme ich z kombinovaných pevných materiálov (tuby z kartónu, vrchnáky z fixiek, polystyrénové vajíčka a dekoračný materiál). Telá ani končatiny bábok sa neohýbajú. Figúry sa pohybujú ako monolity posúvané po podložke. Práve z dôvodu pevného prichytenia všetkých súčastí sme časti tiel spájali lepiacou pištoľou, ktorá vytvára pomerne pevný spoj.

Statickú podobu bábky môžeme oživiť tým, že jej uvoľníme napríklad hlavu alebo ramená na otáčanie. Je to neuveriteľné, ale aj obyčajné otočenie hlavy u celkovo statickej postavy vyrobí enormný efekt oživenia. Skúste to.

Pri Lentii a Nyn sme vyrobili hlavy z ľahučkého, no pevného polystyrénu a tie sme potom k telu pripevnili ohybným drôtikom. Získali sme tak akýsi krčný kĺb, vďaka ktorému sa hlava mohla otáčať v rôznych smeroch. Otáčanie hlavou sme neskôr využili nielen na smerovanie pohľadu, ale napríklad aj na simuláciu rozprávania. Keď postava rozpráva, kyvoce hlavou. Funguje to.

Vo filme Lentia a Nyn sme využili aj hračky s otáčavými hlavami a rukami. Najvýraznejší sa stal trpaslík, ktorý víta dvojicu pri čarovnom strome. Áno, je to gumený trpaslík zo sady siedmich Disneyho trpaslíkov, ktorému sa dajú rozoberať hnáty (ruky, hlava) a dá sa nimi i otáčať. Záber, kde sa Lentii a Nyn prihovára, som animovala ja a zámerne som použila animáciu hlavy a rúk, aby bolo vidno, čo tento primitívny pohyb dokáže.

Pred animáciou sme trpaslíkov obliekli do plastelínových trenírok. Keďže majú pohyblivú hlavu a končatiny, mohli sme ich na strome rozanimovať.

2) Okrem fixácie polohy tela potrebujeme dosiahnuť i fixáciu bábky v priestore. Predpokladajme, že drvivá väčšina našich pokusov sa bude odohrávať na zemi, figúrky budú rýchlejšie alebo pomalšie brázdiť po podložke. Pokiaľ vám bábka dokáže pevne stáť a nechcete s ňou robiť zrovna kotrmelce, nepotrebujete polohu v priestore nijako zvlášť upevňovať. Bábku jednoducho položíte. Posuniete, zas necháte ležať a tak ďalej.

Ak máte povrch podložky, po ktorej postava chodí, zo šmykľavého materiálu – napríklad linoleum alebo leštená stolná doska – odporúčam bábku zo spodnej strany lepiť o podložku kúskom lepiacej gumy alebo obojstrannou lepiacou páskou. Vopred si vyskúšajte, či vám páska na vašom materiáli drží a či na podložke nezanecháva škvrny. Postavičku z Lega môžete pripínať o Lego podložku, len sa uistite, či bude pre vaše potreby dosť veľká. Postavičku z plastelíny jednoducho tuhšie pritlačte, aby sa jemne prilepila.

Nech sú vaši bábkoví hrdinovia z čohokoľvek, pri ich výrobe zakaždým vyriešte otázku, ako budú držať na zemi, na podložke, v priestore. Lepte ich obojstrannou páskou, prišpendľujte, zaťažujte. Buďte kreatívni nielen výtvarne, ale i technicky.

Špecifický problém upevnenia bábky v priestore priniesla naša bábka Lentia, ktorá je podlhovastého tvaru a má sa vznášať nad zemou. Najskôr sme jej vyrobili kartónový stojan, do ktorého sme bábku vložili a pri pohybovaní sa sme stojan posúvali spolu s bábkou. Tento úchyt sa dá vidieť v jednom zo záberov filmu. To sa však nedalo použiť pri putovaní trávnikom, tam bol kartónový stojan úplne nestabilný. Rozhodli sme sa preto figúru prebodnúť dlhým klincom a ten zapichovať do hliny. Táto fixácia držala perfektne.

BÁBKY Z PLASTELÍNY

Mimoriadne obľúbené a aj divácky vďačné je animovanie figúrok z plastelíny. Plastelína je tvárna, dá sa premodelovávať postupne z jedného tvaru do druhého, môže sa farebne kombinovať.

Jediným háčikom pri jej animácii je konzistencia. Pokiaľ je plastelína príliš tuhá, nedá sa ohýbať, dokonca sa láme. Pokiaľ je príliš mäkká, rozteká sa a nedrží tvar. Musí byť „taká akurát“, a túto konzistenciu si musí udržať počas nakrúcania od začiatku do konca (niekedy sa vysušuje alebo topí pod vplyvom prudkého svetla a tepla dlaní).

Urobte si teda pred animovaním s deťmi skúšku. Vyrobte plastelínovú figúrku a nechajte ju pol hodinu na mieste, kde budete animovať, so svetlom, ktoré budete používať (umelé či denné). Pokiaľ sa plastelína rozteká, musíte svetlo zjemniť, aby toľko nepieklo. Skúste plastelínu i dlhšie hnietiť v dlaniach. Lepí sa? Príliš mäkne? Ak áno, vyskúšajte radšej iný typ, je ich na trhu niekoľko.

Pokiaľ by ste chceli animovať rozmernejšiu figúrku z plastelíny, môžete jej pomôcť vnútornou výstužou. Veľký kus plastelíny je ťažký a bude mať tendenciu sa bortiť. Vyplňte jej najväčší objem niečím ľahkým – napríklad polystyrénom. Zvonka ho obaľte plastelínou. Pre diváka bude figúrka pôsobiť ako plastelínová, a vám sa uvoľnia ruky, budete s ňou môcť ľahšie pracovať.

Festival Bienále animácie Bratislava dlhodobo organizuje aj animačné workshopy pre deti. Pozrite si nasledovnú ukážku ich prác. Približne v 50. sekunde začína choreografia plastelínových tanečníkov:

Workshopy animácie pre deti pri festivale Bienále animácie Bratislava (2016)

AKO NA SCÉNU A REKVIZITY?

Bábky máme hotové, teraz nás zaujíma prostredie, v ktorom sa odohráva filmový dej. Môže ho tvoriť exteriér i interiér, vnútro dopravného prostriedku, vesmírny priestor i celkom vymyslená fantazijná realita. „Nehnuteľné“, pevne stojace súčasti filmovej reality (teda krajiny, byty, domy, stromy) označujeme ako set, kulisy alebo jednoducho filmová scéna. „Hnuteľné“ súčasti scény (najmä predmety a náradie, ktoré berú bábky do rúk či na seba) označujeme pojmom rekvizity.

Mám pre vás návrh, čo urobiť predtým, než sa pustíte do prípravy vlastnej filmovej scény a rekvizít. Uvoľnite sa, odviažte sa. Zabudnite na to, ako vyzerá skutočný svet. Filmová realita je svojbytná, jedinečná, s vlastnými pravidlami, môžete si ich nastaviť po svojom.

Spravte si pohodlie a pozrite si s deťmi film českého klasika bábkovej animácie Jiřího Bartu Na povale. Uvidíte vesmír vytvorený zo starých harabúrd. Skrine a postele sa premieňajú na nepreniknuteľné hory, vankúše a periny putujú po oblohe a prší z nich a busta z čias komunizmu vládne ako Veľký brat. Verím, že vás to nabije inšpiráciou, ako tvárne sa dá k scénam a rekvizitám pristúpiť.

Na povale alebo Kto má dnes narodeniny (Jiří Barta, 2012)

https://www.youtube.com/watch?v=o6smh_IHYVo

Vaša filmová scéna by mala byť podľa možnosti veľmi jednoduchá. Nechcete stráviť pol roka vyrábaním realistických listov v trávniku pred domčekom. Potrebujete to urobiť rýchlo a efektívne. Preto vám odporúčam – aj po vzore filmu Na povale – využite na scénu to, čo už existuje, čo už vyrobené je. Samozrejme, nekladú sa žiadne medze výtvarným aktivitám. Z kartónov, tehál, krabíc, natiahnutých látok a podobne sa vám určite podarí vyrobiť pôsobivé budovy i krajiny. Môžete ich maľovať, lepiť, skladať, kašírovať. Ale ide to aj jednoduchšie – budujte svety z toho, čo máte doma: zo stolčekov, kníh, taburetiek, hrncov či vešiakov. Jednoducho ich poukladajte v priestore do potrebnej kompozície.

V našom filme Lentia a Nyn sme si prácu s filmovou scénou výrazne zjednodušili tým, že sme akciu umiestnili do reálneho prostredia, do záhrady. Filmovou scénou sa nám stal reálny svet. Nemuseli sme teda vyrábať nič, len niekoľko prvkov, ktoré bežnú realitu trochu ozvláštnili. Poníkom dievčatá s ockom vyrobili prútený domček a ten postavili k ceste. Pod čarovným stromom sme vyhĺbili do zeme miesto pre jazierko (misu s vodou). Tento postup sme zvolili aj preto, že náš film je o putovaní. Odohráva sa v niekoľkých priestoroch a bolo nereálne vyrobiť napríklad sedem rôznych veľkých scenérií.

ZLATÉ PRAVIDLO „AKOŽE“

Svet, ktorý hľadáte, nemusí byť realistický, práve naopak! Je ako z fantázie a detskej hry, takže rozmýšľajte v asociáciách. Hľadáte svet AKOŽE. Táto bedňa s hračkami je akože obchod a tento kôš na bielizeň je akože väzenie. Strčíme dnu Monsterku a ona bude pozerať von cez tieto paličky, akože cez mreže. Aj vy ste sa tak hrávali, však?

V Lentii a Nyn sme hrali stopercentnú hru AKOŽE. Táto kopa suchých konárov je akože les, v ktorom sa stretnú. Táto kopa kamenia je AKOŽE vysoká skala, cez ktorú musia preliezť. Táto vysoká tráva sú AKOŽE husté stromy, táto misa s vodou je AKOŽE jazierko.

Z každého AKOŽE sa vo filme stane NAOZAJ. Keď divákovi predstavíte princíp vašej hry, on ju prijme a od toho momentu hrá podľa jej pravidiel. Dostáva sa dovnútra. Monsterka nebude akože za mrežami. Monsterka bude zabásnutá zlodejka.

ZLATÉ PRAVIDLO „FIXOVAŤ“

Základné technické pravidlo pri výrobe scény a rekvizít je rovnaké ako pri výrobe bábok: nech sú akékoľvek a z čohokoľvek, zaujíma nás, ako ich fixovať.

Pripomeňme si, že na vyhotovenie jednej sekundy filmu musíme 12 razy pristúpiť k scéne a pohnúť v nej bábkou. To je 12 možných príležitostí na to, aby sme mimovoľne buchli, ťukli či posunuli i veci, ktoré nechceme posunúť. Tam nám udrie lakeť do steny domu, tam sa nám sveter zachytí o konárik, tam nohou ťuknem do stola a posuniem všetko o 2 centimetre. Tomuto chceme predísť a preto všetko, čo sa dá, fixujeme. Vyrobíme bábke domček – privŕtame alebo prilepíme ho o podlažnú dosku. Pred domom parkuje autíčko – plastelínou alebo lepiacou gumou ho prichytíme k podložke.

Špecifický tip mám aj k fixácii rekvizít. Ak sa s rekvizitou počas akcie hrá a figúrka ju napríklad chytí a potom pustí (vezme pohár, napije sa a potom ho položí späť na stôl), musí byť fixácia len dočasná. Musíte byť schopní rekvizitu k ručičke pripnúť (prilepiť, priviazať) a po skončení akcie zasa odviazať, odopnúť. Pritom by bolo, samozrejme, vhodné nepohnúť príliš figúrkou, pretože ste uprostred záberu, akcia pokračuje, bábka by mala zostať na mieste. Používajte fixačné materiály s ľahkou manipuláciou, ja mám najradšej lepiacu gumu alebo obojstrannú lepiacu pásku.

ĎALŠIE TIPY, KTORÉ VÁM UŠETRIA NERVY

Keď budete vyrábať filmovú scénu, kontrolujte si jej veľkosť cez fotoaparát (smartfónu). Nasimulujte filmovú situáciu, umiestnite hrdinu do surového, nedokončeného prostredia a pozrite sa na to okom kamery, akoby ste už išli snímať. Je scéna dostatočne veľká? Dokáže vykryť celý obraz v zábere, ktorý ste si nastavili? To, akú veľkú kulisu potrebujeme na vykrytie obrázku vo fotoaparáte, nás zväčša zaskočí! Skontrolujte si veľkosť predtým, ako kulisu dokončíte. Ak sa s ňou natrápite hodinu či dve a potom zistíte, že je malá, porazí vás.

Myslite tiež na to, že kulisami potrebujete vykryť aspoň 180° uhol, aby ste vo vyrobenom priestore mohli rôzne otáčať kameru. Aj to si skúste pozrieť „cez hľadáčik“ predtým, ako scénu vyrobíte naostro.

Aby ste mohli snímať bábku z viacerých strán, potrebujete scénu vykrývajúcu aspoň 180°.

REKVIZITY

Poslednou vecou, ktorá chýba ku kompletnej scénografickej výbave, sú rekvizity. Možno ich vôbec nebudete potrebovať. Možno ste si vymysleli príbeh, v ktorom postavy nepotrebujú na svoju hru žiadne predmety. Pravdou však je, že rekvizita výrazne pomáha „budovať postavy“.

Porovnajte si mentálny obraz opice a opice, ktorá v ruke ťahá detské pančušky. Pána, ktorý kráča ulicou a pána, ktorý kráča ulicou s dvojmetrovým starožitným zrkadlom na chrbte. Pehavého dievčatka a pehavého dievčatka s revolverom. Cítite, že rekvizita je nositeľkou príbehu? Bez nej sú postavy mdlé, neurčité. S rekvizitou sa otvárajú otázky: Čo to má? Prečo to má? Odkiaľ to má? Čo s tým urobí? Už nás ako tvorca máte na udičke.

Rovnako ako scénu, i predmety/rekvizity môžu byť hotové objekty. Dáždniček do nápojov. Mince, kocky, pastelky, spinky, plastové lyžičky. Nemusíte sa trápiť ani mierkou. No a čo, že malá bábika bude jesť obrovskou lyžičkou? V hre je všetko dovolené!

Vo filme Lentia a Nyn sme použili niekoľko rekvizít.

• košík na dobroty, vyrobili sme ho zo stredovej rolky toaletného papiera a keďže inak nedržal, napevno sme ho prilepili k chrbtu Nyn,
• čarovný strom, vyrobili sme ho z naozajstného konárika, na ktorý sme lepiacou pištoľou pripevňovali rôzne malé objekty (korálky, guľôčky, drevené hračky, ozdobné stužky). Počas výroby sme dostali bláznivý nápad umiestniť na strom aj gumené figúrky trpaslíkov z Disneyho Snehulienky. Povaľovali sa nám doma nevyužité, tak sme ich vyzliekli z textilných odevov a lepiacou pištoľou upevnili k stromu. Aby neboli trpaslíci vo filme nahí, všetkým sme nalepili plastelínové trenírky.
• dobroty do košíčka, ktoré boli pôvodne na strome a Lentia ich papuľkou pozbierala. Dobroty sme stvárnili ako rôzne gombičky a korálky. Na strome držali vďaka plastelíne – len sme ich jemne vtlačili do plastelínového obalu na konári, na tvári Lentie držali vďaka kúsku lepiacej gumy a do košíčka sa jednoducho po jednej prisýpali, bez fixovania.

Filmu vždy veľmi prospeje, keď v ňom ožijú rôzne, hoci i jednoduché procesy. Toto sú primitívne triky miznutia a pribúdania. V slede snímok sme z obrazu postupne odoberali alebo do neho prihadzovali korálky.

VÝTVARNÉ RIEŠENIE POSÚVA VÝVOJ FILMU VPRED

Keď zrealizujete bábky, filmovú scénu aj rekvizity, určite prídete na to, že vaša predstava budúceho filmu sa opäť zmenila. Zhmotňovaním predtým nehmotných predstáv ste museli všeličo doriešiť, domyslieť, zlepšiť alebo zmeniť. Možno vás pri tom napadli nové fóry. Možno pohybové možnosti bábky, ktorú ste vyrobili, celkom zmenili jej budúcu akciu.

To je v poriadku, tak to má byť.

Najväčšou zmenou, ktorú do nášho príbehu Lentia a Nyn priniesla výtvarná realizácia, boli nové postavy v závere príbehu: na čarovnom strome sa objavili trpaslíci. Nič také sme v scenári neplánovali. Do filmového komentára sme doplnili informáciu, že čarovný strom strážili trpaslíci. Tým, že trpaslíci sú perfektne pripravení na otáčanie hlavy a rúk, prisúdili sme jednému z nich aj akciu: nechali sme ho prihovoriť sa hrdinkám. Ako strážca stromu ich privíta a dovolí im zobrať si, čo len chcú. Je to veľmi katarzné! Záber s hovoriacim trpaslíkom sa stal napokon jedným z našich najobľúbenejších.

Trpaslíci sa nám do filmu dostali len vďaka tomu, že sme pri výrobe stromu boli blázniví. Namiesto listov, kvetov a plodov, ktoré na strom normálne patria, sme naň začali umiestňovať hocičo. Čím absurdnejšie, tým lepšie. Ľudské myslenie je prirodzene asociatívne, ono si so všetkým poradí. Hocakej absurdite pridelí význam. Animovaný film pracuje s obrazovými asociáciami a preto mu odviazaný, odvážny a bláznivý prístup k realite veľmi svedčí, je to jeho jazyk.

KRÁTKA POZNÁMKA O 2D

Animačná technika stop-motion sa nepoužíva len na pomenovanie bábkovej animácie, teda na to, čo v tomto texte spoločne pripravujeme. Technika „zastaveného pohybu“ alebo v slovenčine aj políčkového snímania sa dá uplatniť na animáciu živých ľudí (to voláme pixilácia) alebo dvojdimenzionálnych, zväčša papierových objektov (to sa v slovenčine volá papieriková alebo plôšková animácia a v angličtine cut-out).

Na workshopoch animácie pre deti sa z dôvodov jednoduchšej prípravy často používa práve plôšková animácia. Namiesto trojdimenzionálnych bábok deti hrdinov nakreslia a vystrihnú z papiera. Namiesto priestorovej filmovej scény deti filmovú scénu nakreslia na papier a podložia pod akciu ako pozadie. Namiesto pohybovania sa v priestore deti pohybujú figúrkou po ploche. Deje sa tak na stole, nad ktorým je na statíve umiestnený fotoaparát.

V kultúrnom centre Stanica Žilina Záriečie vedú animačné dielne pre deti už celé roky. Nasledovná ukážka z ich prác dokazuje, že s plôškovou animáciou si poradia aj škôlkari vo veku 4 – 5 rokov.

Rozprávky z prípravky (deti z workshopu na Stanici Žilina Záriečie, 2010 – 11)

Väčšie deti dokážu dosiahnuť s plôškou sofistikovanejšie výsledky:

Lúka (slovinské deti z workshopu Družstva Slon, 2016)

Pokiaľ sa rozhodnete pre tento prístup, platí pre vás všetko, čo bolo povedané vyššie. Týka sa to tvorivosti (môžete maľovať a kresliť, ale môžete pracovať aj s reálnymi objektami – vidíte, čo dokázali deti s listami stromov a trávou), a týka sa to aj fixovania. Máte to jednoduchšie, všetko leží a gravitácia jednotlivé časti obrazu prirodzene tlačí dole. Predsa však to, čo má byť statické (papier s pozadím, rekvizity, čo sa nemajú hýbať), lepte, pripínajte, fixujte.

Čaká vás nádherná a zábavná práca!

Teším sa z nej s vami a rada budem vidieť priebežné výsledky. Píšte a posielajte fotky na náš facebookový profil Čo pozerať s deťmi.

Cyklus Domáca škola animovaného filmu realizujem v spolupráci s Mestom Banská Štiavnica.