Denník N

Nie som rasista, ale… vs. Nie som liberál, ale…

Všetci poznáme tú okrídlenú vetu „Nie som rasista, ale…“. Počuli alebo čítali ste však niekedy vetu „Nie som liberál, ale…“? Ja veru rozhodne nie a stavím všetky svoje špinavé petrošekely od Soroša, že ani vy nie. Prečo je tomu tak?

V prvom rade si asi musíme uvedomiť, v akom prostredí dochádza k vysloveniu jednej alebo druhej vety. Tej druhej iba teoreticky, samozrejme. Keď totiž niekto vysloví, že nie je rasista, no má nutkanie obkľukou dodať, že ním vlastne je, ide o jav, kedy latentní aj nelatentní rasisti potrebujú obhájiť v liberálnom prostredí svoj chtíč hodiť šmahom ruky do jedného vreca ľubovolnú skupinu obyvateľstva. Samozrejme do nejakého vreca s negatívnym „lejblom“. Napríklad „Nie som rasista, ale Cigáni strašne kradnú“. Ostatok osadenstva taký výrok buď prejde (ne)taktným mlčaním alebo sa aspoň nakrátko pokúsi dotyčnému zargumentovať, prečo nie je správne niekoho nálepkovať na základe etnicity. Zväčša neúspešne.

Predstavme si však situáciu, kedy by mohlo dôjsť k druhému z vyššie spomínaných variantov. Zapojme všetky bunky pracujúce v oddelení fantázie, odblokujme čakry nebeského poznania, otvorme tretie ba aj štvrté astrálne oko a evokujme si v mysli situáciu, že počas prebiehajúcej inkvizičnej porady novovzniknutej Platformy za hodnotové Slovensko (Smer+ĽSNS) sa niekto prihlási o slovo a precedí zubami: „Nie som liberál, ale nemohli by sme dať ľuďom po vzore biblického Boha slobodnú vôľu v rozhodovaní, ako naložia so svojim vlastným telom?“. Pomyselná porada na tému plošného zákazu potratov a umelého oplodnenia by sa v okamihu zmenila na otváranie hraníc. Nie však tých štátnych…

Ale srandičky bokom. Prečo teda v prvom zo spomenutých prostredí neustále dochádza k fašizoidnému spochybňovaniu základov liberálnej demokracie, medzi ktoré patrí aj tolerancia inakosti a opovrhovanie rasizmom, no v tej druhej by sme obdobné prejavy liberálnej rebélie hľadali márne? Je našou zakódovanou prapodstatou inklinovať k neznášanlivosti voči iným alebo ide len o to, že korzet uťahujúci obzory ultrakonzervatívnych myslí je natoľko silný, že v ňom neostáva ani milimeter priestoru na osvietenú myšlienku? Či bude pravdou pozorovanie, že po rešpekte prahnúci jednotlivci v extrémistických spolkoch si získavajú rešpekt vo svojej skupine ešte väčším extrémizmom a prejavy opačného razenia sú v týchto skupinách rázne odsúdené až potrestané?

Alebo je len jednoducho naša tolerancia k intolerancii zhubný nádor metastázujúci na našej spoločnosti živený zbabelosťou, zatiaľ čo druhá strana barikády aplikujúc intoleranciu k tolerancii úspešne zabránila recidíve bujnenia občianskych práv a slobôd? Uvidíme. Ešte stále máme v našich rukách, či samo o sebe nevinné a nič netušiace slovko „ale“ ostane súčasťou verejného diškurzu alebo prevládne spoločnosť, v ktorej je jeho použitie minimálne v jednom prípade tabu.

Teraz najčítanejšie

Milan Ftorek

Mám rád spravodlivosť a dobrý humor. A som vraj slniečkar.