Denník N

Vrátia nás rozprávky o rytieroch a princeznách späť do stredoveku?

Naratív o mužoch, ktorí sa nevedia ovládnuť ako zvieratá a žien, ktoré paktujú s diablom nás k skutočnej a široko uznanej slobode a dôstojnosti každého človeka neprivedie. Ponižuje to človeka. Podkopáva to základy našej spoločnosti a aj základy kresťanstva, keď začneme hovoriť o človeku ako dobytku, ktorý sa nevie ovládať. Obávam sa však, že takéto zjednodušené vnímanie sexuality a násilia budeme počuť stále častejšie – v parlamente aj v kostole.

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna princezná. Princezná sa rada prechádzala v jarné dni po meste. Oblečené mala pekné kvetované šaty, ktoré naplnili celú ulicu farbou a radosťou. V tom prešiel  okolo rytier. Pri pohľade na princeznine odhalené ramená ostal v pomykove. Zamrzol na ulici, cítil v sebe boj, cítil ako ho démon pokúša. Boj s démonom nevyhral. Keď sa sám rytier išiel stretnúť s inou princeznou na pohár vína v ten večer, neovládol sa a znásilnil ju. Stal sa obeťou princeznej, ktorá provokovala svojimi kvetovanými šatami všetkých na ulici.

….dúfam že si aj vy teraz škriabete hlavu, nakláňate pohľad na obrazovku, a hovoríte si, čo je toto za hlúposť.

Ak ste sa v tomto krátkom príbehu stratili, nech sa páči, tu je text predlohy od slovenského misionára Roberta Baleka, ktorý pôsobí v Rusku:  “…ak seba ponúkaš ako prostitútka ešte aj bezplatná, ľahko dostupná pohľadom, popudzuješ svojou verejnou prostitúciou mužov k znásilňovaniu iných žien – tvojich sestier, ktoré budú znásilnené kvôli tvojej otvorenej spolupráci s démonmi cez tvoje odhalené a ľahko dostupné telo”

Keď by som teda mala parafrázovať Roberta Baleka, tak to, že si dám tričko s hlbokým výstrihom a idem na rande cez Tinder, má za následok, že nejaký iný muž znásilní moju kamarátku.

Alebo naopak, keď muži nerešpektovali moju nevôľu k sexu, a dopustili sa násilia tak to nebola ich chyba, ale bola to moja chyba, a mne podobných žien, ktoré si dovolia obliekať sa ako sa im páči a dokonca sa zahrávajú s démonom až tak, že chodia na Tinder rande.

Na Balekovom vnímaní intímnych vzťahov sa teraz tak trochu aj smejem. Viem už totiž, že násilie, ktoré som zažila nebolo mojou vinou. Viem, že keď som povedala nie, druhá strana to mala vypočuť. Viem, že keď mi aj teraz jazvy nízkeho sebavedomia spôsobené potupou, neistotou a podceňovaním zasahujú do môjho rozvoja a mojich vzťahov, nie je to moja vina.

Balekove rozprávky o chudákoch rytieroch, ktorí sa nevedia ovládnuť a princeznách, ktoré ich provokujú, by mi asi nepripadali úplne smiešne, keby som nemala okolo seba ľudí, ktorí majú v otázke sexuálneho násilia a obťažovania jasno: jediní zodpovení sú násilníci. Možno by som sa nesmiala, keby som okolo seba nemala ľudí, vďaka ktorým som pocítila, že akokoľvek naštrbené sebavedomie môžem mať, je normálne v každej situácii otvorene hovoriť o tom, čo ktorá strana chce a nechce a túto vôľu s ohľadom na dôstojnosť rešpektovať. Akokoľvek intímny či bežný, plánovaný alebo neplánovaný, jednorazový alebo dlhodobý vzťah to môže byť, normálne je rešpektovať každé “nie.”

Viem ale, že veľa dievčat, žien, ale aj mužov nemá v živote vzory, ktoré by ich naučili rešpektu vo vzťahoch, hodnote osobnej slobody a potrebe dôstojnosti v kamarátskych, intímnych a partnerských vzťahoch.

Žiaľ, príbehy o rytieroch a princeznách ako základ sexuálnej a vzťahovej etiky nie sú žiadnou raritou. Nie, nie je celá cirkev taká. To určite nie. Ale je na zodpovednosti mienkotvorcov, ľudí ktorí vzdelávajú a ľudí, ktorí rozhodujú o smerovaní a fungovaní krajiny, aby tieto témy otvárali a jasne sa postavili na správu stranu. Cirkev aj politici by mohli už konečne proaktívne povedať, že ľudská dôstojnosť, bez ohľadu na naše rozdiely, bez ohľadu na naše životné situácie je na prvom mieste. Nielen keď je škandál na stole. Čo keby si cirkvi, školy, politici zobrali za zodpovednosť vytvoriť spoločnosť, kde sa všetci cítia bezpečne bez rozdielu, kde budujeme zdravé sebavedomie u mladých ľudí a kde skutočne, do najmenších detailov rešpektujeme ľudskú slobodu. Hovorme verejne a otvorene o intimite, o reprodukcii, o vzťahoch. Nesnažme sa však prevziať kontrolu nad sexualitou ľudí. Neurčujme ľudom, s kým môžu a s kým nemôžu byť v životnom vzťahu. Nerobme z rozhodovania o ženskej maternici vec verejnú. Ale hovorme a pestujme rešpekt medzi ľuďmi a zodpovednosť za naše činy.

Čo by mohla robiť cirkev ale nerobí? 

Pred niekoľkými rokmi moslimský šejk Hilali v Austrálii prirovnal ženy ku rozbalenému mäsu na trhu. Tvrdil, že keď sa mačky vrhnú na to mäso a zjedia ho, koho je to chyba? Azda nie tých mačiek. Keby ale mäso nebolo vystavené, bolo by v bezpečí a tak aj ženy, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu, majú sa schovávať. Viete ako reagovali jeho nadriadení? Od šejkových slov sa dištancovali a on prišiel o svoju pozíciu austrálskeho “muftiho” (seniorská pozícia v Islame).

Hovorca Islamskej rady austrálskej Viktórie povedal, že ktokoľvek, kto je natoľko naivný, keď vidí vzťah medzi neželaným sexuálnym stykom a faktom, že žena nemá hijab, zjavne nerozumie o čom je sexuálne násilie.

Robert Balek svoje vyjadrenie z facebooku stiahol, ale podobných je na jeho profile niekoľko. Neviem presne v koho právomoci pôsobí Balek na misii, ale očakávala by som od cirkvi, že sa od jeho vyjadrení dištancujú.

Obávam sa ale, že keď sme si do parlamentu zvolili predĺžené ruky cirkví, ešte chvíľu sa môžeme s podobnými naratívmi stretávať. Veď predsa je lákavé nazbierať moc na odobraní slobody ľuďom. Veď predsa je to tak lákavé povedať, čo je dobré a čo zlé. Kto s kým môže žiť, alebo či si žena musí nechcené dieťa nechať.

Ba čo je horšie, zjednodušené vnímanie sexuálnych a intímnych vzťahov sa stane novým normálom. Vnímať mužov a ženy ako pudové tvory je lákavé. Ja však dúfam, že cez toto zjednodušenie sme sa už hádam dávno prepracovali. Alebo sa nám opäť začína páčiť? Otočila sa krivka rozvoja ľudských práv a osobnej dôstojnosti a my sa vraciame opäť do despotickej spoločnosti, v ktorej majú klerici rozhodujúci vplyv na politické dianie a bez kúska kritiky a reflektovania preberajú moc nad ovečkami v krajine? Alebo sa mám pomaly vzdať ideálu, že ako spoločnosť uznávame vysokú hodnotu ľudských práv a osobných slobôd a že si vážime dôstojnosť každého človeka a snažíme sa ju upevňovať?

Naratív o mužoch, ktorí sa nevedia ovládnuť ako zvieratá a žien, ktoré paktujú s diablom nás ale k skutočnej a široko uznanej slobode a dôstojnosti každého človeka neprivedie. Ponižuje to človeka. Podkopáva to základy našej spoločnosti a aj základy kresťanstva, keď začneme hovoriť o človeku ako dobytku, ktorý sa nevie ovládať. Sex je najintímnejším vyvrcholením náklonnosti a áno aj živelnej, pudovej náklonnosti. No náklonnosť, akokoľvek dlhodobá či krátkodobá, tá musí byť zdieľaná na oboch stranách. To by som rada počula proaktívne od všetkých cirkevných predstaviteľov. Od Baleka cez Kuffu až po vrcholných predstaviteľov KBS. Od všetkých, ktorí majú byť vzormi morálky. Od všetkých, ktorí sa zapájajú do diskurzu o reprodukcii. Od cirkvi aj politikov.

Jednoduchý svej te lákavý. Ľahko sa v ňom zbavíme zodpovednosti. Lebo moje zlé správanie je zrazu chybou toho druhého, alebo tej druhej. No ľahko v takom svete  zabúdame aj na dôstojnosť ľudí.

Ale pre mňa je jednoduché niečo iné. Jednoducho hovorme o tom, že každý a každá máme právo na dôstojnosť a ktokoľvek ju pošliape, či len trocha pokrčí, toho treba odsúdiť.

Ľudia nie sú zvieratá. Ani ženy, ani muži. Démon nás nemá na špagátiku, ale my a len my sme zodpovední za naše činy.  Cez to sme sa už hádam dostali. No obávam sa, že keď takéto pomýlené rozprávky o rytieroch a princeznách jasne neodsúdime, naozaj sa vrátime do doby rytierskej – do doby stredoveku.

Teraz najčítanejšie