Denník N

Obyčajní ľudia proti neobyčajným

Pozdravujem vás, priatelia. Po 6 rokoch nevyjadrovania sa k politickej situácii som sa rozhodol napísať blog. Aj keď… hovorím si, že ho budem písať pre tých, ktorí tomu rozumejú, a tých ktorých sa to týka to aj tak nezasiahne. Nevadí, aspoň sa vyrozprávam.

Pozerajúc na súčasné vládnutie Igora Matoviča, zažívam isté deja vu, ktoré som zažil na vlastnej koži. V roku 2010 som vydával v Banskej Bystrici kritické noviny „Bystrický Superman“, vďaka ktorým sa podarilo zosadiť vtedajšieho ľavicového primátora Ivana Saktora a zvoliť jediného pravicového primátora v histórii Banskej Bystrice, Petra Gogolu. Aby ho po 4 rokoch ten istý volič, ktorý ho do funkcie zvolil, z nej vyniesol nohami napred.

Dlho som analyzoval prečo a vidím dnes mnohé paralely so súčasným stavom na úrovni Slovenska. Obávam sa, že ten istý volič ktorý kritika a populistu Matoviča vyniesol na trón, ho po 4 rokoch vynesie možno až úplne zo slovenskej politiky. Tým nehovorím o 7%-ách verných, ktorí Matovičovi fandia odjakživa. Ale o tých 18%, ktoré sa vo voľbách zobrali nevedno odkiaľ.

Dovolím si preto taký malý psychologický rozbor, prečo sa Igorovi Matovičovi nedarí, a asi ani nikdy nepodarí vládnuť k spokojnosti národa. Nebudem teraz hodnotiť kvality politika, ale kvality obyčajného slovenského voliča.

1) Ak si myslíte, že vás slovenský obyčajný človek zvolil, lebo sa chce zmeniť a chce byť lepší, zabudnite na to. Zvolil vás preto, lebo vo vás videl rebela, ktorý chce niečo rozbiť. Prijal teda pozvanie do bitky, nie do polepšovne. Ľudia sa meniť nechcú. Čakajú, že vy sa prispôsobíte ich úrovni, nie naopak.

2) Ak si myslíte, že po zvolení vás bude obyčajný človek rešpektovať a budete mu vzorom, zabudnite. On vám nerozumie. Jeho úloha skončila tým, že vám pomohol vyhrať bitku a keď si umyje ruky od krvi, je pripravený nafackovať aj vám. Pamätám si, ako dopadla moja misia, keď som začal ľuďom rozprávať, že dobre sa budú mať, keď budú veľa pracovať. Nestihol som utekať… Od toho je tu predsa politik, aby sme sa mali dobre!

3) Obyčajný človek nie je v skutočnosti nahnevaný na to, že Fico a spol. kradli, ale že nebol na hody pozvaný aj on. Od nového premiéra teda nečaká zmenu k nekradnutiu, ale že ako jeho volič bude mať výsadu v porušovaní zákonov a bude k rabovačke prizvaný. Obyčajný človek totiž chce parkovať bez zaplatenia, na cestách prekračovať rýchlosť, občas si za volantom vypiť, nenosiť rúško, v sobotu ísť na fotbal, v nedeľu do kostola a niektorí pomedzi to trochu prefackať ženu. Čím populistickejšie takéhoto voliča získate, tým sa vám horšie vládne. Pre obyčajných ľudí totiž neexistuje politický program. Zaujíma ich len momentálna výhoda z každej situácie.

Preto politické strany, ktoré získali voliča na základe nejakého volebného programu, ho majú vernejšieho, lebo nemá nereálne očakávania. Ale zas, je v podstatne menšom množstve.

4) Dobrému úmyslu potrestať zlo nenahráva plynutie času. Keď sa pozeráte denne na kradnúceho politika, máte denne chuť ho zabiť. Keď sa mu televízie mesiac nevenujú a vy ho nevidíte, hnev trochu zoslabne, po pol roku ešte viac a do roka už nikoho nebude zaujímať, že do volieb ste šli s programom „zavrite tie beštie“. Koronakríza teda zahrala výrazne do karát tým, ktorí by mali byť potrestaní.

Okrem toho, zatvárať ľudí, ktorí majú stále vplyv v polícii, justícii, organizovanom zločine, je úloha namáhavá, nebezpečná, až nesplniteľná. Dokonca aj premiér niekde priznal, že po smrti Jána Kuciaka zvažoval, či tento boj stojí za vlastný život a ohrozenie vlastnej rodiny?

5) Uvedomme si, že obyčajný Slovák je väčšinou založením ľavičiar. Je to proste tak. Máme to v krvi. Raz za čas pohár trpezlivosti s vodcom pretečie a keď sa debaty v krčmách začnú niesť v duchu „Fico je k…t“, je tu šanca na zmenu. Ale nie na skutočnú, len na chvíľkovú. Tento obyčajný človek, v zmysle opisu v bode 3, sa postupom času znovu stane „ľavičiarom“ a tak s veľkou pravdepodobnosťou nasledujúce voľby opäť vyhrá ľavica. A som okľukou pri tých 18%-ách, ktoré teraz Matoviča vyniesli na trón, aby ho o 4 roky z neho zhodili. To je tá rozhodujúca skupinka obyčajných ľudí, ktorí sú schopní sa chytiť kohokoľvek, kto ich zavolá pobiť sa, a preto rozhodujú všetky voľby. Či to je dobre alebo zle, posúďte sami.

Napriek všetkému čo som tu napísal, je pre mňa neuveriteľné, že vďaka možno 20% neobyčajných ľudí v každom sektore (podnikatelia, zamestnanci, lekári, umelci, novinári, …) dokáže táto krajina ešte stále dýchať, aj keď jej politici a obyčajní ľudia už desaťročia hádžu polená pod nohy a znepríjemňujú život.

Neviem čo by mohlo zmeniť stav, aby títo neobyčajní ľudia, ktorí krajinu svojím úsilím a drinou naozaj na pozadí riadia (a teraz nemyslím oligarchov, ktorí poťahujú nitky, ale tých, ktorých som práve vyššie spomenul) mohli túto krajinu riadiť aj oficiálne. To by musel niekto zmeniť zákon tak, aby sila volebného hlasu zodpovedala spoločenskej zásluhe každého voliča. Čo by jednak asi nešlo, a tiež, čo by politici, ktorí ťažia z obyčajnosti človeka, nikdy nepripustili.

Preto mám dovtedy na politikov tohto štátu aspoň jednu prosbu: neserte sa nám prosím do životov. Dovolím si totiž domnievať sa, že najmenej v 90%-ách životných situácií si dokážem poradiť lepšie sám, ako s vašou pomocou…

Teraz najčítanejšie

Miro Rybár

Odkedy mi dievčatá na diskotéke začali hovoriť "Ujo, stúpate mi po nohách!", začal som sa venovať radšej spoločenskej situácii a politike...