Denník N

O priateľstve

Priateľstvo je prvý vzťah, do ktorého ako deti investujeme svoju energiu, očakávania, či náš čas. Priatelia a priateľky sú tými osobami, s ktorými sa porovnávame a s ktorými prežívame často mnohé ,,po prvé” – prvé pivo, prvá ciga, prvá diskotéka, prvé zaľúbenie, prvé prijímačky… Ak všetko klapne dobre, náš investovaný čas do tohto vzťahu je potvrdením nás samotných ako hodnotných bytostí. Ak to neklapne, môžeme zlyhávať v nadväzovaní vzťahov opakovane.

Vzťahy s inými ľuďmi sa mi za posledné desaťročie neskutočne premiešali. Prvé vážne zmeny nastali odchodom kamarátok a aj kolegýň na materské dovolenky v čase, keď som bola single a vlastné deti boli v nedohľadne. Môj sociálny svet sa stenčil a mnohé kamarátky, v tej dobe už mamy, začali prirodzene z môjho sveta odchádzať. Tento proces už nezvrátil ani fakt, že som sa mamou stala i ja. S malým dieťaťom som riešila iné veci, ako ony so staršími, prípadne s viacerými deťmi.

Priateľstvá pretriedil aj náš následný odchod zo Slovenska. Pri najlepšej vôli nie je možné udržiavať kontakt so sieťou priateľov, kamarátok, známych, ktorú si človek budoval celý svoj dovtedajší život. Spočiatku som aj veľmi chcela. Písala som hromadné maily o tom, ako sa máme, prihlásila som sa na Facebook. Vždy, keď sme prišli na Slovensko, mala som plný kalendár stretnutí… Veľmi rýchlo som však pochopila, že aj tak sa mi nepodarí stretnúť so všetkými ľuďmi, s ktorými by som chcela a na taký dlhý čas, aby sme sa mohli vyrozprávať zo všetkého, čo sa za uplynulé mesiace v našich životoch odohralo. Kontakty postupne chladli a dnes som v pravidelnom styku len s niekoľkými ľuďmi.

Život mi však aj tu prihral do cesty fajn parťákov. Možno nemáme spoločnú minulosť a nebudeme poznať miesta, ktoré sme ako puberťáčky vymetali, ale máme šancu si budovať svoju vlastnú vzájomnú históriu. A tu, ďaleko od domova a od svojich rokmi preverených priateľov, sú kvalitné sociálne vzťahy možno ešte dôležitejšie.

Témou priateľstva som sa veľmi zaoberala aj s ohľadom na chorobu mojej mamy. Alzheimerova demencia je veľmi náročná pre celé sociálne okolie daného človeka. Ten sa neustále opakuje, jeho komunikácia je postupom času čoraz tematicky jednotvárnejšia. Rozpráva predovšetkým o svojej dávnej histórii, v prípade mojej mamy najmä o strednej škole. Až do poslednej možnej chvíle, kedy ešte dokázala používať svoj mobilný telefón, udržiavala pravidelný kontakt so svojimi dvoma spolužiačkami a so svojou triednou učiteľkou.

Keď mala prvý vážny výpadok pamäte a bola vystrašená a dezorientovaná, dokázala si zavolať pomoc. Nevolala mne, ani svojej sestre, či opatrovateľke. Spomenula si na spolužiačku, s ktorou chodila pred 44 rokmi do školy. A tá sadla do auta a prišla pomôcť, hoci nerozumela poriadne, čo sa vlastne deje.

Ako sa maminino ochorenie postupne zhoršovalo, strácala všetky svoje sociálne kontakty. Ona sama si svoj stav v tej dobe ešte uvedomovala a hanbila sa zaň. Ľudia nemali energiu počúvať dookola o tom istom, a ona už nevedela komunikovať s nimi o čomkoľvek inom. Jej priateľstvá, ktoré som vždy pokladala za silné, sa prerušili. Ako jej dcéra som sa prirodzene aj hnevala, že ľuďom nestojí za to, aby raz za mesiac u nej zazvonili a na hodinu sa vyzbrojili trpezlivosťou byť s ňou. Okrem vlastnej dôstojnosti, o ktorú postupne prichádza, prišla veľmi rýchlo o záujem svojich priateľov.

Pamätám si situáciu, v ktorej mi bolo veľmi ťažko. Mamina v tej dobe ešte žila doma a pýtala som sa jej, či sa jej niekto neohlásil na návštevu. A ona mi len smutno povedala: ,,Ľubka, veď ja už nemám nijaké kamarátky.” Uvedomovala som si, že má vlastne pravdu. Ľudia sa jej vyhýbali určite i preto, že nevedeli na ňu reagovať.

Dnes má mamina novú kamarátku. Žijú obe v zariadení sociálnych služieb a sú stále spolu. Neverila by som, že na takom mieste a s takouto diagnózou, dokážu ľudia nadviazať také pekné a pevné puto. A navzájom im vôbec nevadí, že spolu mlčia, alebo si nespomenú na vlastné meno. Rozoznajú svoje tváre a vedia, že v tejto chvíli patria k sebe.

A o tom je pre mňa cyklus priateľstva. Ľudia do našich životov prichádzajú a mnohí z nich odchádzajú. Buďme vďační za spoločný čas a využime ho najlepšie, ako sa dá. Každý človek, s ktorým sa nám na čas prepojili cesty, nám niečo odovzdal. V tom ideálnom prípade nás naučil, že nás iní majú radi a že sme dôležití a hodnotní ľudia… v každom veku, v každej situácii.

 

Teraz najčítanejšie

Ľubica Vyšná

Som rozpoltená medzi dve krajiny. Jedna už nie je úplne mojím domov a tá druhá sa ním ešte úplne nestala. Aj o tom budú moje príspevky. O živote vo Fínsku, aj o živote na Slovensku. A aj o kadečom inom. Dozrel opäť čas rozpísať sa. Vitajte!