Denník N

Ako by u nás vyzerala pandémia koronavírusu pred Novembrom 1989?

Čo všetko nebolo pred Nežnou revolúciou bežné? Odpovie vám magazín Sóda | Foto - Ľubo Stacho
Čo všetko nebolo pred Nežnou revolúciou bežné? Odpovie vám magazín Sóda | Foto – Ľubo Stacho

Na bežné rady a bežný nedostatok by sme s veľkou pravdepodobnosťou spomínali so sentimentom.

Ako by to na Slovensku vyzeralo, ak by pandémia koronavírusu COVID-19 vypukla za socializmu? Kým o mnohých aspektoch sa dá iba špekulovať, niektoré veci sa dajú povedať takmer s istotou.

Nedostatok tovarov, dlhé rady pred obchodmi, uzavreté hranice ani ututlávanie dôležitých informácii zo strany štátu by pred Novembrom 1989 nikoho v krajine neprekvapili. Za socializmu to bolo bežnou realitou – a nebolo na to ani treba pandémiu.

V rámci projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte sme aktuálne zverejnili publikáciu Socializmus: realita namiesto mýtov, v ktorej konfrontujeme vžité predstavy ľudí a mýty o socializme s realitou. Spomienkový optimizmus s číslami. Dojmy so skutočnosťou. Pri tvorbe jednotlivých kapitol sme zozbierali množstvo faktov, ktoré detailne mapujú realitu v rokoch 1948 až 1989.

Aj vďaka poznatkom, ktoré sme pozhŕňali, si však teraz odskočme k hypotetickej – ale nanajvýš aktuálnej – otázke: Ako by sme zvládali pandémiu koronavírusu pred Novembrom 1989?

Vírus by neexistoval

Píše sa 6. marec 1989 a lekári v Bratislave prijali pacienta s horúčkou, slabosťou a zápalom pľúc. Ochorenie sa im nedarí diagnostikovať. V nasledujúcich dňoch chorých postupne pribúda. Komunistická strana lekárom prikazuje mlčať. Susedné Rakúsko hlási prvých nakazených novým koronavírusom, spriatelené socialistické štáty ale nevykazujú jediný prípad. Niekoľko bratislavských lekárov požiada o uvoľnenie, jeden za záhadných okolností zmizne. Krajina žije oslavou MDŽ, v plnom prúde sú prípravy na 1. máj.

Prvým predpokladom, ktorý možno vysloviť takmer s istotou, je, že komunistický režim by spočiatku šírenie (a možno i samotnú existenciu) vírusu za každú cenu popieral. Ani havária v Černobyle v roku 1986 najprv neexistovala. Existovať začala, až keď sa nedalo inak.

Ústredný výbor Komunistickej strany Československa (KSČ) by nepostupoval inak ako čínski komunisti na samom začiatku aktuálnej pandémie: tvrdil by, že nákaza neexistuje. Keď by čakárne lekárov už praskali vo švíkoch, pripustili by, že nákaza predsa len existuje. Ale zodpovednosť za ňu nesie Západ.

Metódou ututlávania u nás komunistický režim postupoval, napríklad, aj v prípade problémov so znečistením životného prostredia či bezpečnosťou potravín. V spomenutej publikácii sa okrem iného venujeme znečisteniu ovzdušia a obsahu škodlivín v potravinách, o ktorých komunisti buď mlčali alebo ľuďom vyslovene klamali. Priznať problém pre stranu znamenalo priznať slabosť. A to si totalitné a autoritatívne režimy nemôžu dovoliť dodnes.

Na hraniciach všetko po starom

Na toto „opatrenie“ by bol štát pred Novembrom 1989 pripravený dokonale. Ak by si to ochrana pred imperialistickým vírusom vyžadovala, operatívne by bolo možné posilniť pohraničné hliadky alebo do oplotenia opäť zapojiť elektrinu.

Plánovači by sa zapotili

Dočasný nedostatok ochranných pomôcok a dezinfekčných prostriedkov, ktorý na Slovensku nastal bezprostredne po vypuknutí súčasnej pandémie, by za socializmu s veľkou pravdepodobnosťou trval podstatne dlhšie.

Po tom, čo v marci 2020 prudko vzrástol dopyt po ochranných pomôckach, dezinfekcii a ďalších tovaroch, ktoré odrazu na trhu chýbali, výrobcovia, ktorí mohli, čo najrýchlejšie preorientovali svoju výrobu. V závislosti od svojich technologických možností začali vyrábať rúška, dezinfekčné prípravky a ďalšie výrobky, po ktorých bol odrazu obrovský dopyt. Denník N napríklad začiatkom apríla informoval o dvoch martinských fabrikách, ktoré rozbehli výrobu respirátorov a ochranných štítov.

Týmto podnikom pritom nemusel preorientovanie či zvýšenie výroby nedostatkových tovarov nikto prikázať – na základe zvýšeného dopytu a rastúcich cien sami „pochopili,“ ktorých výrobkov je na trhu nedostatok. Vďaka jasným ekonomickým indikátorom (vyšším cenám a vyššiemu dopytu) a jasnej ekonomickej motivácii (potenciálnemu zisku) tak množstvo firiem pohotovo preorientovalo svoju produkciu, čím v konečnom dôsledku začali na trhu nedostatkové výrobky pribúdať.

Ako by vyzerala reakcia štátnych podnikov na obdobnú mimoriadnu situáciu pred Novembrom 1989? S veľkou pravdepodobnosťou by bola podstatne pomalšia. V centrálne plánovanom československom hospodárstve sa totiž podniky museli riadiť plánmi – smerodajné pre ne nebolo dosahovanie zisku, ale napĺňanie plánu. Meniť zo dňa na deň ťarbavé centrálne plány v celých dodávateľsko-odberateľských reťazcoch by socialistickým plánovačom pravdepodobne nejaký ten deň trvalo.

Dlhé rady pred obchodmi

Na rastúci dopyt spotrebiteľov po rôznych druhoch statkov, napríklad televízoroch či autách, podniky pred rokom 1989 nedokázali reagovať dlhodobo. Smerodajné pre ne totiž nebolo reagovať na veľkosť a štruktúru dopytu (a usilovať sa tak o vyšší predaj a zisk), ale stoj čo stoj napĺňať plán.

V dôsledku toho mnohé tovary v predajniach chýbali, niektoré krátkodobo, iné prakticky stále. Rady na „vzácne“ druhy tovarov sa pred českolovenskými pred obchodmi tvorili pravidelne a napríklad na automobily sa spisovali poradovníky „čakateľov.“ Po požiari v Harmaneckých papierňach v roku 1988 dokonca chýbal toaletný papier. Iné podniky nemali motiváciu z vlastnej iniciatívy tento „výpadok“ v pláne nahrádzať, reakcia ťažkopádneho plánovania nejaký čas trvala a doviesť nedostatkový tovar zo zahraničia za cenné valuty bolo krajné riešenie.

Ako by socialistické podniky reagovali na skokový nárast dopytu po rúškach, respirátoroch či dezinfekčných prípravkoch? S veľkou pravdepodobnosťou nijako – pokým by im to nenariadili vševediaci a všemohúci štátni plánovači. Ako by potom ale neplánované preplánovanie plánov zamiešalo plánovanou výrobou iných tovarov? Plánmi dodávateľov? A plánmi dodávateľov dodávateľov?

Na dlhé rady pred obchodmi boli spotrebitelia za socializmu zvyknutí. Nedostatok, ktorý by prišiel s hypotetickou pandémiou koronavírusu na jar 1989, by však zrejme nedokázali „vystáť“ tak ako rad na kubánske pomaranče alebo banány pred Vianocami. Na bežné rady a bežný nedostatok by sme s veľkou pravdepodobnosťou spomínali so sentimentom.

Radovan Potočár

Autor je spolupracovníkom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, členom projektového tímu projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte a spoluautorom publikácie Socializmus: realita namiesto mýtov.  

 

Teraz najčítanejšie

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika (KI) je mimovládny, neziskový a nezávislý think tank, založený v roku 1999. Spoločným menovateľom aktivít KI je ich hodnotové vymedzenie, teda konzervatívny pohľad na spoločnosť a liberálny prístup k ekonomike.