Mapa socializmu

Už sa to stalo asi každému obhajcovi voľného trhu. Argumentuje o téme so svojim socialistickým oponentom a diskusia sa blíži ku svojmu kľúčovému momentu. S náležitým dôrazom vyberá z rukáva svoj intelektuálny tromf v podobe nespochybniteľného faktu o výhodách voľného trhu (menej obetí na životoch, viac inovácií, vyššia kvalita života, viac možností, lepšie a lacnejšie produkty a ich dostupnosť, …). Právom očakáva svoj moment slávy a kolektívne uznanie za svoje ťažko získané vzdelanie. Avšak s prekvapením zisťuje, že realita diskusie vôbec nezodpovedá povedanému. S diskutujúcim to nepohlo. Fakty, história, dokonca ani vlastná skúsenosť. Názor sa nezmenil, realita dostala facku.

Na podobný problém poukázal aj Jaroslav Spišiak v diskusií u Štefana Hríba. Presviedčame už presvedčených. S voličmi pánov Fica, Kotlebu a iných to ani nepohne. Je vlastne možné presvedčiť iných ľudí o faktoch? Je možné vyvrátiť mýty spojené so socializmom tak, aby sme pri každej ďalšej kríze nemuseli v mene naštartovania ekonomického rastu šrotovať fungujúci majetok?

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika si dal v rámci projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte vypracovať prieskum verejnej mienky agentúrou FOCUS, ktorá sa v ňom pýtala ľudí s pozitívnym vzťahom k našej socialistickej minulosti na 6 oblastí života. V nich mali respondenti vyjadriť súhlas alebo nesúhlas s výrokom, ktorý pozitívne prezentoval danú oblasť smerom k výsledkom socializmu na 4-stupňovej škále: rozhodne súhlasíte, skôr súhlasíte, skôr nesúhlasíte, rozhodne nesúhlasíte, prípadne nevie odpovedať. Následne dostali skupinu faktov z predbežných výsledkov publikácie KI Socializmus: realita namiesto mýtov, ktoré vyvracali ich predstavy.

Nakoniec dostali otázku, či na základe poskytnutých faktov zmenili svoj názor. V závislosti od jednotlivých oblastí v priemere 24 % respondentov uviedlo, že informácie uvedené v článku im zmenili názor. 18 % uviedlo, že si informácie, ktoré sa dozvedeli, ešte osobne preverí. 21 % sa nachádzalo v konšpiratívnej skupine, ktorá neverila informáciám v jednotlivých štúdiách. Čo je však najzaujímavejšie, najviac respondentov 37 % sa spolu našlo v skupine „Už aj predtým som vedel, že za socializmu to bolo tak, neprekvapilo ma to, ale názor nezmením“.

To je v podstate ekvivalent: „Mám svoj názor a realitu si prosím nechajte pre seba. Ďakujem pekne, dovidenia.“ Odhliadnuc od dotazníkovej formy, ktorú si môžu respondenti interpretovať a vyplniť ako chcú a správať sa pri tom úplne odlišne, vyvoláva u mňa daný prieskum celú radu otázok. Napríklad: dá sa vôbec nejak presvedčiť táto významná skupina ľudí? Čím by boli schopní zmeniť názor, ak faktické argumenty s nimi ani nepohnú? Sú vôbec zmeny názoru schopní? Je racionálne aby ľudia žijúci vo svojej fiktívnej bubline mali rovnaký podiel a vplyv na zmene veci verejných ako iní?

Psychológ Jordan Peterson vo svojej knihe Maps of Meaning argumentuje, že každý z nás sa orientuje v živote prostredníctvom tzv. mapy významov. Túto mapu si tvoríme už od najrannejšieho detstva. Keď sa narodíme, tak jediným pevným bodom je náš vzťah s mamou. Všetko ostatné je pre nás priestor nepoznaného chaosu. Postupne ako tento priestor skúmame, si k tomuto pevnému bodu začíname tvoriť a upravovať mapu významov, ktorá nám slúži na orientáciu vo svete.

Čím viac dospievame, tým je táto mapa detailnejšia a presnejšia. Je aj hierarchicky usporiadaná do kategórií. Napríklad kategória „pozor horúce“ bude obsahovať kategórie „zápalky“, „zapaľovač“, „čajník“ a sama bude patriť pod kategóriu „pozor nebezpečné“. Mapa významov sa prejaví aj na štruktúre nášho mozgu, v ktorom často používané kategórie umocnia využívané neurónové väzby, ktoré sa posilnia.

Ekonóm F. A. Hayek argumentoval, že zmena neurónových väzieb pri zmene názoru so sebou nesie dokonca fyzickú bolesť. Dostávame sa tak do situácie, že zmeniť názor nechceme, lebo to bolí. A zmeniť názor ani nemôžeme, lebo to môže narušiť našu orientačnú mapu. Čo všetko ostatné by sme museli prehodnotiť? Na čo všetko ostatné je daná kategória a informácia naviazaná? Je vôbec mapa podľa ktorej sa orientujeme v živote správna? A ak nie je, čo to znamená? Ako sa máme vlastne orientovať v nekonečne komplexnej a chaotickej realite?

Vo svojej diskusnej kariére si skoro ani nepamätám moment, kedy by som dokázal presvedčiť  socialistu o inom názore. Jediné momenty, v ktorých sa na zmenu vytvoril priestor, boli dlhodobé, niekoľko rokov na seba nadväzujúce rozhovory. Zdá sa mi, ako keby rozhodnutie „som socialista / progresívny / za sociálny štát“ bolo v individuálnej mape významov hierarchicky veľmi vysoko. Tým pádom majú pod sebou naviazaných príliš veľa ďalších hodnôt a informácií. Ak by došlo k zmene na hierarchicky vysokom mieste, museli by sa nutne prehodnotiť aj informácie pod tým. Mohlo by dôjsť k znefunkčneniu značnej časti významovej mapy.

Taká situácia môže nastať ak by toto prehodnotenie bolo nevyhnutne spojené s prežitím. Prehodnotenie názoru, že môžem vstúpiť na križovatku na červenú a nič sa mi pritom nestane skôr či neskôr príde do ostrého kontrastu s realitou. Situácia je však odlišná pri témach o veciach verejných. Keď sa tak povediac nemusí ísť s kožou na trh. Dobrovoľne sa preto takej zmene nikto len tak nevystaví. Prečo by som mal meniť svoje predstavy o svete ak môžu znefunkčniť značnú časť mapy, pomocou ktorej sa orientujem vo svojom chaose bytia?

Z tejto situácie sa mi zdajú schodné dve možnosti:

1. Presviedčať ľudí v oblastiach ktoré sú hierarchicky na nižších úrovniach významovej mapy. Nezačínať diskusiu na úrovniach sociálneho štátu a ani bezplatného zdravotníctva. Skúsiť radšej začať od nezmyselnosti nosenia si toaletného papiera do nemocnice, ktorý sa nachádza aj v mobilnej toalete punkového festivalu. A postupom času sa prepracovať snáď aj k tomu, že štátne zdravotníctvo zadarmo nie je ani efektívne, ani inovatívne a vlastne ani úplne zadarmo.
2. Aby veci verejné mali reálny, ničím nezahaľujúci sa dopad. Celkom by stačilo, ak by celá výplata išla na účet a každý by bol povinný sám si svoje peniaze prevádzať na účet štátu v príslušných percentách daní a odvodov. Zdá sa mi, že vôľa financovať vlaky a obedy zadarmo by sa týmto významne znížila.

Aké sú podľa Vás ďalšie možnosti? 

Boris Fandák

Autor je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.