Denník N

Neodvracajme zrak od vojny na Ukrajine

Ilustračné foto. Zdroj – Pixabay
Ilustračné foto. Zdroj – Pixabay

Rok od zostrelenia malajzijského lietadla je vhodná doba na bilancovanie dôsledkov vojny na Ukrajine. Avšak na rozdiel od šoku, ktorý 17. júla 2014 utrpela svetová verejnosť, dnes od Ukrajiny odvraciame zrak.

Presne pred rokom bol nad východoukrajinským územím ovládaným proruskými separatistami zostrelený Boeing spoločnosti Malaysia Airlines. Podľa predbežnej správy holandských vyšetrovateľov zo septembra 2014 škody na lietadle nezodpovedajú poškodeniu, ktoré by mohlo byť dôsledkom zlyhania lietadla, jeho motorov alebo systémov.

Škody na trupe a kokpite napovedajú skôr tomu, že lietadlo bolo s veľkou silou zasiahnuté vysokým počtom objektov zvonka. To nasvedčuje tomu, že v jeho blízkosti vybuchla strela, ktorej šrapnely následne zasiahli plášť lietadla. Dôsledkom toho bol okamžitý rozpad lietadla a smrť všetkých 298 cestujúcich na palube.

Vyšetrovanie tragédie stále pokračuje a vinník sa preto ešte nedá jednoznačne určiť, no čoraz viac indícií napovedá tomu, že smrť takmer troch stovák civilistov majú na svedomí proruskí separatisti. Doteraz nezverejnené video napríklad odhaľuje, ako krátko po páde lietadla proruskí rebeli prehľadávajú miesto tragédie a zisťujú, že zostrelili civilný stroj. Tragédia letu MH17 však nie je jediným dôsledkom vojny na Ukrajine, v ktorej sú proruskí separatisti popri Ukrajine a Ruskej federácii kľúčovým aktérom.

Medzi najzávažnejšie dôsledky ukrajinskej krízy patrí jednoznačne zmena medzinárodnej bezpečnostnej situácie po bezprecedentnej anexii Krymu. Od čias druhej svetovej vojny sme v Európe neboli svedkami toho, aby jedna krajina násilne odňala územie druhej krajiny a privlastnila si ho aj s viac ako dvoma miliónmi cudzích občanov.

Svojimi geografickými charakteristikami je polostrov Krym často považovaný za nepotopiteľnú lietadlovú loď, podobne ako Island či Taiwan. Preto ten, kto ovláda Krym, dokáže ľahko kontrolovať celé severné pobrežie Čierneho mora.

Nečakaná anexia Krymu mala za následok aj to, že Ukrajina prišla takpovediac za noc skoro o celé vojenské loďstvo a prestala byť námornou veľmocou v Čiernom mori. Zmena vlastníka Krymu teda po viacerých stránkach zmenila bezpečnostnú situáciu v juhovýchodnej Európe. Avšak strach, ktorý vyvolala, sa rozšíril ešte oveľa ďalej, napríklad do Pobaltia.

Na medzinárodnej scéne sa toho samozrejme od marca 2014 zmenilo ďaleko viac. Medzi Západom a Ruskom sa odvtedy stupňuje konfrontácia pripomínajúca časy studenej vojny. Dohromady 42 štátov uvalilo sankcie rôzneho druhu na Rusko, čo samozrejme neostalo bez odozvy a v podobnom duchu sa zachovala aj Moskva.

Mnohé štáty začali zvyšovať svoje výdavky na obranu a zbrojenie a na oboch stranách konfliktu prebieha informačná vojna. Svet si musí klásť nové otázky, napríklad či niekoľko ruských tankov dokáže zastaviť európsku integráciu alebo či falošné správy na internete dokážu rozvrátiť západné demokracie. Čo je ešte horšie, na ruskej strane sa dnes značne relativizuje história a tieto názory prenikajú aj k nám. Zaiste ste už počuli, že Krym bol vždy ruský alebo že Západ je celý fašistický.

Súčasne narastá napätie medzi kedysi bratskými národmi, ukrajinským a ruským. Paralely môžeme opäť hľadať v časoch druhej svetovej vojny, keď narastajúce nepriateľstvo medzi Nemcami a Francúzmi, Nemcami a Čechmi či Nemcami a Poliakmi viedlo k najkrvavejšej vojne v dejinách. Môže vražedná nenávisť medzi národmi opäť rozpútať obrovský konflikt na európskom kontinente?

Extrémny nacionalizmus už pritom silnie v oboch krajinách, v Rusku aj na Ukrajine. Najmä pre ukrajinského prezidenta a vládu to predstavuje veľkú výzvu, pretože ak nedokážu skrotiť domácich extrémistov, môžu stratiť dôveru nielen svojich voličov, ale aj západných partnerov.

Vojna na Ukrajine však viedla aj k niekoľkým pozitívnym dôsledkom. Jedným z nich je napríklad vznik jednotného politického národa Ukrajincov, ktorého členmi sa dnes azda po prvýkrát cítia byť aj po rusky hovoriaci Ukrajinci či dokonca etnickí Rusi žijúci na Ukrajine. Ako už mnohokrát predtým v histórii, aj teraz dokázala spoločná hrozba spojiť rôznych ľudí v boji za vlastnú slobodu a nezávislosť.

Pozitívne môžeme vnímať aj to, že Ukrajina sa začala demokratizovať, europeizovať a pozápadňovať – a tým sa viac približovať aj k nám, Slovákom.

To všetko je však len slabá náplasť pre obyčajných Ukrajincov a ich trpké osudy. Podľa správy Úradu OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí (OCHA) bolo v dôsledku tejto vojny zabitých už takmer 7-tisíc ľudí a ďalších skoro 17-tisíc bolo zranených. Vojna vyhnala zo svojich domovov už viac ako 2,3 milióna ľudí. Z nich približne 900-tisíc utieklo do okolitých krajín, zatiaľ čo takmer 1,4 milióna ľudí sa stalo utečencami vo vlastnej krajine. Celkovo sa kvôli vojne ocitlo v núdzi až 5 miliónov ľudí.

Ide o humanitárnu krízu takých kolosálnych rozsahov, že v porovnaní s ňou májová výzva našich európskych partnerov, aby sme prijali aspoň 785 utečencov zo Sýrie a Eritrey, pôsobí smiešne. V pokračujúcom ukrajinskom konflikte by práve k utečencom odmietavé Slovensko mohlo zohrať dôležitejšiu úlohu. Priestor na to jednoznačne bude. Od 1. júla 2016 bude Slovensko presne pol roka predsedať Rade Európskej únie, kde ako lídri budeme mať možnosť nastoľovať vlastné témy a prinášať vlastné riešenia.

Priestor na angažovanie sa v ukrajinskej kríze sa však uvoľňuje už dnes. Našich spojencov za Atlantikom totiž čaká v roku 2016 súboj o prezidentské kreslo, čo znamená, že pozornosť americkej verejnosti, médií a politikov sa bude postupne presúvať na domáce témy. Ak by to tak aj nebolo, Američania dávajú už približne jedno desaťročie najavo, že jednoducho nie sú ochotní venovať sa donekonečna problémom bohatej Európy.

Vojna na Ukrajine je skutočne predovšetkým európskym problémom, a to navzdory tvrdeniam, ktoré u nás zaznievajú dokonca aj z vládnych kruhov. No sama Európa už začína na Ukrajinu zabúdať, pretože ju sužujú iné problémy: blízkovýchodní a africkí utečenci, teroristi z Islamského štátu či ukončovanie gréckej drámy.

A keďže Slovensko nemá pevnú vôľu dlhodobo prispievať k riešeniu utečeneckej krízy, pre islamských teroristov je naša krajina hádam posledným možným cieľom a na forme riešenia gréckej krízy sa slovenskí politici už dlhšie nezhodnú, mohli by sme svoj zrak otočiť práve smerom na Ukrajinu.

Bol to bezpochyby správny krok, že tak hneď po nástupe do funkcie učinil slovenský prezident Andrej Kiska. A keďže Poľsko čaká v auguste 2015 výmena na prezidentskom poste, tak práve náš prezident sa môže už zakrátko stať azda najhlasnejším podporovateľom Ukrajiny z radov stredoeurópskych štátnikov.

Svoj zrak však na Ukrajinu nedávno upriamili aj iní slovenskí politici. Bývalý premiér Mikuláš Dzurinda sa stal poradcom ukrajinského prezidenta Petra Porošenka, zatiaľ čo bývalý minister financií Ivan Mikloš radí ukrajinskej vláde. Z pohľadu nereformovaného ukrajinského štátu ide o veľmi významnú pomoc, na ktorú môžu byť Slováci právom hrdí. Zo žiaka sa Slovensko za 22 rokov stihlo vypracovať na učiteľa.

Slovensko však má určite ešte na viac. Ak z parlamentných volieb 2016 vzíde vláda, ktorá sa nebude hanbiť za ukotvenie Slovenska v euroatlantických štruktúrach, naša krajina sa môže pokojne stať kľúčovým aktérom v riešení ukrajinskej krízy, a to popri Nemecku či Poľsku. Takáto medzinárodná prestíž by napokon mohla hrať do karát aj našim dvom potenciálnym kandidátom na generálneho tajomníka OSN, ktorý sa bude voliť už v druhej polovici roka 2016. Slovensko ešte má čo svetu ponúknuť.

Teraz najčítanejšie