Denník N

Doba po koronakríze: Veľa otázok, málo odpovedí

Podobne ako v roku 2008, ani dnes nám nedoplo, čo sa na nás rúti.

Téma neudržateľnosti súčasného systému tu bublala už veľmi dlho. Každému trošku rozhľadenému človeku bolo už dávnejšie jasné, že ekonomický rozmach nemôže ísť do nekonečna. Že naša planéta Zem neunesie taký obrovský nápor devastácie prírodných zdrojov spôsobenej šialenou spotrebou. Vedeli sme, že skôr či neskôr nejaká kríza príde. Len sme nevedeli, či to bude kríza energetická, migračná, klimatická alebo nejaká iná. Koronakrízu čakal asi málokto. Udrela však takou silou a rýchlosťou, že zaskočila všetkých.

Postupne precitáme, uvoľňujeme tvrdé opatrenia a pripravujeme sa na návrat do starých koľají. Mám ale veľkú obavu, že tak, ako sme sa nepoučili po kríze 2008, sme rovnako nepoučiteľní aj dnes. Pretože žiadny návrat do starých koľají sa konať nebude.

Áno, boj proti koronavírusu sme na Slovensku zvládli tak, že sme dobrým príkladom pre celý svet. Sme ale veľmi zlým príkladom toho, ako ďalej. Nemáme totiž žiadny plán. Ekonomický ani hodnotový. Tápame. Motáme sa na mieste.

A medzitým pribúdajú ľudia na úradoch práce, krachujú firmy a kopia sa dlhy. O strachu a neistote nehovoriac.

Čo s tým?

Dosiaľ medzi navrhovanými riešeniami nachádzame najmä tie, ktoré výrazne zvyšujú výdavky a znižujú príjmy vo verejných financiách. A to bez ohľadu na to, či ide o štát, mestá, obce alebo župy. Veľa sa hovorí o podpore ekonomiky, či o udržaní zamestnanosti a tak medzi prijatými opatreniami nájdeme preplatenie časti platu, odpustenie odvodov, príspevky pre živnostníkov a zamestnancov, či príspevok na udržanie pracovného miesta. S podobnými opatreniami zameranými na podporu podnikania prichádzajú aj regionálne samosprávy. Týkajú sa napríklad zníženia, odpustenia alebo odkladu rôznych poplatkov. Obľúbenou formou podpory sú zľavy pre kaviarne a reštaurácie.

Akokoľvek ale počítam, nevychádza mi nič iné ako obrovské manko v rozpočte štátu aj regionálnych samospráv. Výdavky rastú a príjmy klesajú. Azda najhoršie sú na tom župy, ktoré dokonca ani len nemajú možnosť ovplyvniť príjmovú stránku rozpočtu, pretože takmer výlučne závisia od príjmov z daní fyzických osôb. A tie radikálne klesli.

Keď profitujú tí, čo najviac kričia

Aj napriek tomu, že čísla vyzerajú hrozivo, nebráni to rôznym skupinám ľudí vyvíjať nátlak na štát či samosprávu, aby ich zachránili. Osobne som za to, aby sme tým najviac ohrozeným skupinám naozaj pomohli. Prekážajú mi ale dve veci:

  • Ak vyhrávajú tí, čo najviac kričia.
  • Ak tí, čo majú peniaze, čušia (a nepomáhajú).

To naozaj stačí, že „svalovci“ pohrozia blokádou diaľnice a zrazu krízový štáb radikálne zmení svoj názor na otváranie fitness centier? (Dajme bokom môj súkromný názor, že fitness centrá mali byť otvorené spolu s kostolmi). Azda lekári, opatrovatelia alebo učitelia si zaslúžia menej pozornosti len preto, že neblokujú diaľnice?

Alebo iný príklad:

Nezávislí umelci v Bratislave pod taktovkou Michala Hvoreckého prišli s mediálnou kampaňou, v ktorej obvinili župana, že chce pochovať kultúru. V rámci úsporných opatrení totiž Bratislavský samosprávny kraj navrhol pozastaviť vyplácanie dotácií pre občiansky sektor, vrátane projektov z oblasti kultúry. Umelci v kampani nešetrili ani takými silnými výrazmi ako „likvidácia kultúry“ alebo „musíme ísť na barikády.“

Občianske kampane sú mi sympatické, rovnako ako mi je blízka aj kultúra. Je tu ale jedno veľké „ALE“. Nerozumiem, prečo by práve nezávislá kultúra mala byť výnimkou, ak sa šetrí na všetkých frontoch. Prečo by práve nezávislí umelci mali dostať dotácie na projekty (pozor, nie na platy ani na nájom!), ak sa šetrí v školstve, v sociálnych službách, na opravách ciest či na životnom prostredí. Keby nešiel na kultúru ani cent, nepoviem. Ale aj napriek škrtom v rozpočte poputuje do tejto oblasti v Bratislavskom kraji 8,5 milióna eur. Čo je ešte zvláštnejšie, že medzi účinkujúcimi vo videu nájdete aj správcu Nadácie Cvernovka, ktorá má od župy výhodný nájom priestorov internátu. To voči iným subjektom, ktorým sa nedostalo takéhoto privilégia, naozaj nie je fér.

Kde na to vezmeme?

Ako som písal o pár riadkov vyššie, medzi riešeniami dominujú také opatrenia, ktoré drastickým spôsobom zaťažia rozpočty štátu i samospráv. Žiaľ, nikde som nenašiel odpoveď na otázku, odkiaľ na to vezmeme. Koho ukrátime? Ak si požičiame, kedy to vrátime? Kto to bude splácať? Aká je návratnosť investícií do reštartu ekonomiky?

Kým bolo dobre, zisky ostávali v súkromných rukách. Teraz keď je kríza, dlhy zrazu zoštátňujeme? Kde sú v čase koronakrízy chronickí daňoví optimalizéri ako Amazon, Facebook, Google, Netflix, Apple alebo Microsoft? Ako pomohli svetu najbohatší muži planéty ako Jeff Bezos (majetok 113 mld. dolárov), Bill Gates (majetok 98 mld. dolárov) alebo Warren Buffet s majetkom 67,5 miliardy dolárov?

Ba čo viac, ako sa poučíme z krízy? Prinútia nás tvrdé dopady protipandemických opatrení k menšej devastácii životného prostredia a k väčšej solidarite s chudobnejšou časťou sveta? Prehodnotíme svoje hodnoty a životné priority? Stane sa konečne zdravie dôležitejšie ako peniaze?

Veľa otázok, ale málo odpovedí.

Teraz najčítanejšie

Michal Feik

Venujem sa najmä ekologickej doprave, životnému prostrediu a mestskému rozvoju.