Denník N

Keď sú myšlienky zločinom

Krym, ukrajinský polostrov v Čiernom mori, sa po udalostiach vo februári a marci 2014 dostal pod kontrolu Ruska. Správy o ruských vojenských jednotkách operujúcich inkognito na Kryme sa začali objavovať už od 20. februára. V priebehu nasledujúcich dní sa budovy kľúčových inštitúcií po celom Kryme ocitli pod okupáciou ruských ozbrojencov. Dňa 18. marca bola v moskovskom Kremli podpísaná „zmluva o pristúpení Krymu k Ruskej federácii“. Oponenti a oponentky okupácie a anexie Krymu sa za akékoľvek prejavy nesúhlasu okamžite stali terčom obťažovania a prenasledovania. 

Pred viac ako štyrmi rokmi, 11. februára 2016 príslušníci ruskej bezpečnostnej služby vtrhli do domu krymského tatárskeho aktivistu za ľudské práva Emira-Useina Kuku, spútali mu ruky a odviezli ho do detenčného centra. V novembri 2019 bol odsúdený na 12 rokov väzenia v trestaneckej kolónii s vysokou ochranou na základe obvinenia z účasti v islamistickom hnutí Hizb ut-Tahrír, medzinárodnej politickej organizácii, ktorá na Ukrajine pôsobí slobodne, ale v Rusku je na zozname zakázaných teroristických organizácií. Spolu s ním bolo odsúdených na dlhodobé odňatie slobody päť ďalších krymských Tatárov: Muslim Aliev, Enver Bekirov, Vadim Siruk, Arsen DžepparovRefat Alimov. Amnesty International považuje všetkých šiestich mužov za väzňov svedomia, ktorí sú trestaní za to, že si uplatňovali právo na slobodu vierovyznania.

Pri príležitosti výročia zatknutia Emira-Useina napísala jeho manželka Meriem tento otvorený list, ktorý vám prinášame pri príležitosti Emirových narodenín:

„Z 11. februára 2016 sa stal deň, ktorý nás katapultoval do iného vesmíru. Tak by sa dala opísať zmena, ktorá ním nastala v našom rodinnom živote. V ten deň bola strašná zima. Od prvých chvíľ toho tmavého skorého rána, keď sa komando Federálnej bezpečnostnej služby začalo dobíjať cez naše dvere, keď spútali Emirovi ruky, keď ho zvalili na dlážku, keď vtrhli so samopalmi do detskej izby, kde spali deti – bol to veľmi sychravý a studený deň.

Vylomené dvere sa rozleteli, prudko narazili do steny a už sa nezavreli. Ach, tá zima, tá špina, tí hrozní cudzí ľudia, ktorí nám prevrátili celý dom hore nohami!

Emira nechali celý deň v putách. Aj vtedy, keď rozkladal našu pohovku, aby ju mohli prehľadať. Spýtala som sa ho: „Prečo to robíš ty? Veď ťa to bolí.“ Odpovedal mi: „Chcela by si radšej, aby nám poškodili pohovku?“ Ešte aj príslušníci komanda sa na tom zasmiali.

Máme malý včelín, v ktorom sú široké úle s ťažkými kovovými poklopmi. Emir ich so spútanými rukami zaradom otváral, aby mohli nahliadnuť dovnútra. Včely to vyrušilo a z jedného úľa vyletel roj, napriek studenému počasiu.

Celá tá situácia bola absurdná. Teraz sa mi to zdá aj komické.

Povedali mi: „Večer sa budete čudovať.“ Požiadala som ich, aby mi vysvetlili, čo tým myslia. Odvetili: „Veď uvidíte sama.“ A odviedli ho. Odvtedy prešli štyri roky.

Už štyri roky stretávame na ulici ľudí zo susedstva a Emirových kolegov a kolegyne, ktorí si takisto neprestávajú klásť otázku, ako sa to mohlo stať. Všetkými to otriaslo – a nielen krymskými Tatármi. V čase, keď každý očakával všeobecnú prosperitu, im priamo pred očami uväznili poctivého otca rodiny. Nikto z nich tým falošným obvineniam neverí a Emir je šťastný, že ho ľudia neprestali podporovať.

V čase, keď sa to všetko začalo, sa mnoho krymských Tatárov a Tatárok angažovalo na podporu ľudí, ktorí sa ocitli v podobných ťažkostiach ako som teraz ja. Chceli ich podporiť morálne aj skutkami. Všetko sme to žiaľ už dobre poznali z minulosti. Naši starkí, Emirovi rodičia, sa narodili rodičom vo vyššom veku. Keď mal Emirov otec dvanásť rokov a mama len štyri roky, ich rodičov deportovali. Táto bolesť ľudí spája. V roku 1944 nás označili za zradcov, všetkých – deti, matky, starších ľudí. Muži boli na prvom mieste. Takže keď sa pred niekoľkými rokmi dvihla nová vlna lží, ako vnúčatá a deti vyhnaných krymských Tatárov a Tatárok sme veľmi dobre vedeli, že táto nespravodlivosť sa týka nás všetkých.

V škole, ktorú naše deti navštevujú, nie je veľa detí tatárskeho pôvodu. Väčšinou sú to Rusi a Rusky, tak ako v celej Jalte. Ich rodičia veľmi uvítali Krymskú jar, rovnako ako učiteľka nášho najstaršieho syna Bekira, ktorú som si neskôr vybrala, aby učila aj našu najstaršiu dcéru Safie.

To, čo sa nám stalo, Safie vnímala ako jeden veľký zmätok. Ja a Emir sme boli jej rodičia a spolu sme tvorili rodinu. Potom ako sa to udialo, raz som ju zahliadla, ako objíma ostatné naše deti a bozkáva ich na temeno hlavy. Keď v marci 2016 za našim synom Bekirom prišiel po vyučovaní príslušník Federálnej bezpečnostnej služby a zastrašoval ho, spolu s mojím právnikom sme sa rozhodli, že naňho podáme žalobu za vstup do školy. Ale inšpekcia pre mladistvých obrátila svoju pozornosť na nás a vyžiadala si od školy referencie. Naša učiteľka mala veľké pochopenie pre našu situáciu a jej referencie boli veľmi pozitívne. Keď som čítala, čo o nás a o deťoch napísala, dojalo ma to k slzám. „Nenapísala som nič, čo by nebola pravda, opísala som vás jednoducho takých, akí ste,“ povedala mi neskôr.

Naše deti, pravdaže, stratili 11. februára 2016 detstvo. Veď sledovali všetky udalosti, domovú prehliadku aj súdne pojednávania. Iba na celkom prvé pojednávanie sme ich nevzali, pretože sme očakávali, že situácia sa zlepší a Emir sa vráti domov. Nepremeškali žiadnu príležitosť stretnúť sa s ním a nikdy sa ma nepýtali, kedy sa ocko vráti domov.

Tento rok v januári nám znovu umožnili stretnutie. Bolo to v Rusku, v rostovskom meste Novočerkask. Emir po roku videl svoje deti. Pri predošlých návštevách vo väzení sme boli veselí a bolo nám spolu príjemne, mohli sme žartovať a rozprávať sa o bežných veciach, ako starostlivosť o domácnosť. Ale tento raz bolo všetko inakšie. Emira šokovalo, ako deti vyrástli a ako sa zmenili, vôbec z nich nespúšťal oči. Horko-ťažko som zadržiavala slzy. Dúfala som, že už si na svoju situáciu privykol, ale nebolo to tak.

Emir bol vždy veľmi aktívnym človekom. Dokázal chodiť do práce aj udržiavať domácnosť, chovať včely aj starať sa o deti. Nespomínam si, že by si za desať rokov nášho spoločného života niekedy dal celkom pohov. Všetkým pomáhal, s čím sa len dalo – či už išlo o upratovanie cintorína alebo okolia mešity, alebo o odpracované soboty bez nároku na odmenu. Zdalo sa, že vždy je pripravený pomôcť. Poznali ho v celej Jalte a okolí.

Po prvej osobnej prehliadke, ktorú sme zažili 20. apríla 2015, Emira surovo zbili. Povedala som mu:: „Možno by si mal odtiaľto odísť.“ On sa na mňa prekvapene pozrel, akoby sa ma pýtal: Prečo by som mal odísť? Previnil som sa niečím? S istotou vedel, že neurobil nič zlé. Pravdaže, veľmi dobre chápal, že môžeme mať nepríjemnosti, ale nepredpokladal, že by to mohlo zájsť tak ďaleko. Ako bežní, jednoduchí ľudia by sme si sotva dokázali predstaviť, že dôjde k porušovaniu našich ľudských práv v takomto meradle. Neverili by sme, aké ľahké je označiť niekoho za teroristu.

Nech sa snažia, koľko len chcú, takéto onálepkovanie Emira im nikdy nevyjde. A to isté platí o ostatných zadržaných. Rokmi sme sa zblížili s ich rodinami. Táto naša nová skutočnosť nás spojila, všetkým nám uväznili bratov, manželov a otcov. Ich rodiny sa podobajú našej, v ktorej otec, hlava rodiny, slušný, činorodý človek zaplatil za svoje presvedčenie slobodou. Kto chcel, mohol sa o tom presvedčiť na vlastné oči. Na verejné súdne pojednávania, ktoré prebiehali v Rostove nad Donom, mohol prísť hocikto z ulice. Stačilo by, aby ste si tam sadli na pätnásť minút, a hneď by ste pochopili, o akých ľudí ide a za čo ich súdia.

Žiaľ, nespravodlivosť sa dnes nedeje iba na Kryme. Pozrite sa na Facebook, ľahko tam nájdete množstvo správ o súdnych pojednávaniach a zatýkaní: v Moskve, v Baškirskej republike, Tatárskej republike. Len v samotnej Moskve prebieha toľko súdnych konaní! Ľudia sa ocitli pred súdom za usporiadanie verejných zhromaždení a boli obvinení z extrémizmu. Všetky tieto prípady sa, žiaľ, ponášajú na ten náš v jednej základnej veci – a tou je odopieranie práva na slobodu prejavu. Ako povedal Emir, on a jeho priatelia boli obvinení za svoje presvedčenie, ktoré je údajne zločinom. To sa týka všetkých spomínaných prípadov: ide o ľudí, ktorí nespáchali žiaden trestný čin, nikomu neublížili, ani slovkom. Ich údajným zločinom sú myšlienky.

Všetkým, čo budú čítať tieto riadky, by som rada odkázala: keď sa stanete svedkom alebo svedkyňou nespravodlivosti, nemali by ste zostať ticho. Pamätajte, že rovnaká nespravodlivosť sa môže udiať každému.

Veľmi si želám, aby ľudský život a sloboda mali v tejto krajine väčšiu hodnotu. Každý jeden človek by mal dostať príležitosť byť slobodný, bez akéhokoľvek strachu z uplatňovania si svojich práv. Hovorím o svojom manželovi, ale poznám ho aj ako človeka, ktorý sa ničím neprevinil, ktorý bol vždy slobodný. Všetky jeho aktivity, všetky jeho túžby boli späté so slobodou: žiť na svojej pôde, na pôde svojich predkov, so svojou rodinou a takým spôsobom, aký považuje za správny – žiť podľa svojho vierovyznania a podľa svojej kultúry. Všetka tá solidarita, s ktorou sa stretávame, dosvedčuje, ako vysoko si ľudia okolo nás Emirov spôsob života cenia.

Dostávame desiatky solidárnych listov. Keď som bola v Kyjeve, zašla som do kancelárie Amnesty International, aby som za ne celému tímu poďakovala. Bol to nesmierne silný zážitok. Láskavé slová podpory od celkom cudzích ľudí mi vliali ohromnú silu. Deti sú tiež ohúrené, pýtajú sa: „Prečo nás majú tak radi?“ Aj Emir dostal veľké zväzky listov. Najskôr mu ich nedoručovali. Ale pri presune do vyšetrovacej väzby mu odovzdali v jednom veľkom balíku. Vždy, keď sa stretneme, rozpráva nám, kto všetko mu napísal. Nie sú to len listy z Ukrajiny a Ruska, prichádzajú aj z iných krajín. Teplo a svetlo, ktoré ľudia vložili do svojich listov, mu pomáhajú rozohnať temnotu väzenia.“

___________________________________________

Emir-Usein Kuku dovŕši 26. júna 44 rokov. Emir je však väzňom svedomia a už po piatykrát strávi narodeniny v ruskom väzení, odlúčený od manželky Meryem a svojich dvoch detí. Emira zatkla FSB 11. februára 2016 a v novembri 2019 bol odsúdený na 12 rokov odňatia slobody na základe údajnej činnosti v teroristickej organizácii.

Stráviť narodeniny vo väzení je vždy ťažké, ale v časoch pandémie sa smútok a izolácia môžu stať neúnosnými. V Amnesty International sme sa preto rozhodli Emirovi a jeho rodine prejaviť podporu a poslať Emirovi narodeninové želania.

Počas akcie chceme zdôrazniť medzinárodný charakter našej podpory, preto by bolo skvelé, ak by ste Emirovi poslali pohľadnicu zobrazujúcu kultúrnu pamiatku alebo prírodný úkaz zo Slovenska či z vášho mesta alebo regiónu. Vítané sú tiež kresby a ručne vyrobené pohľadnice.

Dôležitým faktorom je, aby bol váš odkaz na pohľadnici napísaný v ruštine, väznica totiž poštu v inom jazyku Emirovi neodovzdá. Môžete použiť niektorý z našich textov nižšie, alebo na preklad vlastného odkazu použiť internetový prekladač, napríklad Google Translate. Prosíme vás, aby ste sa vyhli zasielaniu náboženských motívov a správ a tiež politickým odkazom.

Príklady odkazov, ktoré môžete použiť (so slovenským prekladom v zátvorke):

С Днем Рождения, Эмир-Усейн! Я пишу Вам из Словакияжелаю всего наилучшего!(Všetko najlepšie, Emir-Usein! Píšem zo Slovenska a želám Vám všetko najlepšie!

Привет из Словакия! Очу поздравить Вас с Днем Рождения и пожелать всего самого наилучшего!
(Dobrý deň zo Slovenska! Všetko najlepšie k narodeninám!

Мы поддерживаем Тебя.
(Podporujeme Ťa.)

Наши мысли с Тобой. Будь сильным.
(Myslíme na Teba. Zostaň silný.)

Спасибо за Твою борьбу за права человека. Наши мысли с Тобой.
(Ďakujeme Ti, že si sa postavil za ľudské práva. Myslíme na Teba.)

Listy Emirovi posielajte na adresu:

344022 Russian Federation  
Rostovskaya oblast  
ul. Maksima Gorkogo, 219  
SIZO-1  
 
1976 g.r. Kuku Emiru-Useinu Kemalovichu 

Ak sa vám páči, čo robíme, sledujte nás na FacebookuInstagrame a majte vždy aktuálne informácie o našej práci a petíciách, ktoré môžete podpísať TU. Prečítajte si tiež o tom, prečo klimatická kríza zasahuje ženy viac ako mužov alebo o ľudskoprávnych úspechoch minulého roka, ktoré sa nám podarilo dosiahnuť vďaka silnej medzinárodnej podpore od ľudí, ako ste vy. Ďakujeme!

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/ Blogy vyjadrujú osobný názor autorov a autoriek a nutne nereprezentujú stanovisko celej organizácie.