Digitálne služby štátu v roku 2024
Sci-fi príbeh o budúcnosti digitálnych služieb štátu
Píše sa rok 2024. Pôrodnica. Včera sa narodilo dieťatko a matke nasledujúci deň ešte v pôrodnici zapípa notifikácia na mobilom telefóne a aplikácia slovensko.sk oznamuje: „Gratulujeme k narodeniu dcérky. Práve sme vám poslali na účet príspevok k narodeniu dieťaťa vo výške 829,86 €. Prajeme všetko dobré.“
Keďže išlo o jej druhé dieťa, zaspomínala si ako musela tento príspevok vybavovať v roku 2020. Nájsť na slovensko.sk stránku s názvom Príspevok pri narodení dieťaťa, prečítať na nej viac ako 1000 slov a nájsť niekde v strede článku odkaz na elektronickú službu „Rozhodovanie o príspevku pri narodení dieťaťa“. Následne nájsť čítačku eID, vložiť občiansky, spustiť eID, spomenúť si na BOK a potom sa potrápiť s 5 stranovým formulárom, ktorý bol ešte z tých prehľadnejších:
Aj keď si myslela, že je nadpriemerne IT zdatná, tak sa v roku 2020 veru potrápila. Štát totiž vtedy budoval tzv. elektronické služby, a pod službou bolo myslené sprístupnenie elektronického formulára, ktorý často odrážal jeho papierovú podobu. A štát sa čudoval prečo je veľmi malý záujem o takéto služby.
Potom sa našťastie prístup zmenil. Štát sa inšpiroval z dobrej praxe, ktorá je akceptovaná po celom svete. Služby nanovo nadefinoval ako niečo, čo má pridanú hodnotu pre koncového prijímateľa, a nie zverejnený elektronický formulár. Zároveň základným princípom bolo, aby služby boli čo najviac proaktívne. Čiže ak sa už raz štát dozvedel, že u občana nastala nejaká životná situácia, napr. narodenie dieťaťa nahlásené pôrodnicou, automaticky sa aktivovala digitálna služba, ktorá sa vykonala aj bez vyplnenia zbytočného formulára. Tam, kde bola nutná interakcia, občanovi sa zobrazilo len zopár nevyhnutných zrozumiteľných otázok.
Doslova revolúciu v používaní služieb spôsobilo aj zavedenie digitálnej identity občana. Vydávanie občianskych preukazov sa nahradilo digitálnym ID. Týmto ID bolo možné sa preukázať na mobilnom telefóne tak jednoducho, ako prihlásenie do bankovej aplikácie, napr. odtlačkom prsta. Policajti už nepýtali občiansky preukaz, ale požiadali o QR kód z aplikácie, prípadne načítanie otlačku prsta, alebo nasnímanie tváre, aby následne mohli skontrolovať identitu občana. Systém Digitálneho ID bol zároveň aj akýmsi inteligentným asistentom občana, ktorý umožňoval evidovať aktuálne životné situácie a strážil rôzne termíny a povinnosti voči štátu.
Prečo som napísal tento sci-fi príbeh? Chcel som ukázať, že pri budovaní digitálnych služieb štátu treba mať jasnú a zrozumiteľnú víziu. Tá by mala byť formulovaná tak, aby jej rozumel bežný občan a bola cez rôzne druhy príbehov (v agilnom svete Themes, Epics a User stories) zrozumiteľne komunikovaná a zadávaná na realizáciu. Čiže žiadne ďalšie projekty, ktoré sa začínajú názvom „vybudovanie IT systému“. No a nositeľom a komunikátorom vízie by mal byť digitálny líder, ktorý nielen hovorí o digitálnych službách, ale ich aj aktívne využíva a má jasnú predstavu ako víziu naplniť. Skrátka taký slovenský Elon Musk :)
A čo máme z toho teraz?
- Nejasnú víziu definovanú v programovom vyhlásení vlády „Vláda SR podporí rozvoj digitálnych služieb v štáte“,
- uletenú Stratégiu digitálnej transformácie Slovenska 2030 s vyhláseniami ako „nasadzovanie riešení postavených na vierohodnej AI“ alebo vytvorenie „Národného kompetenčného centra pre super-výkonné počítanie“, ktorej chýba to najhlavnejšie – SMART ciele.
- no a zabudnutú pozíciu (Končí digitálna líderka a šéfka informatizácie Slabejová, vieme meno nástupcu) digitálneho lídra (Zoznam lídrov v EU).
Tak uvidíme čo budeme mať v roku 2024…
