Denník N

Útek v spŕške striel zo samopalov

Bol august 1967. K hraničnému priechodu České Velenice-Gmünd dorazil postarší automobil a vystúpila z neho 8-členná rodina Šindarovcov. Pristúpili pokojne k závore a otec rodiny podal pasovej kontrole nejaké doklady. Nečakane však vydal dohovorený pokyn a všetci sa rozbehli na rakúsku stranu. Od hranice ich totiž delilo len desať metrov. Dvaja pohraničníci spustili na bezbranných utekajúcich civilistov paľbu zo samopalov.

Karel Šindar odišiel z Československa už v roku 1950 a žil vo Venezuele. V roku 1961 sa však s rodinou vrátil. Svoj návrat do vlasti vysvetľoval potrebou postarať sa o chorú matku. Celá rodina bola už v okamihu príchodu do Československa na hraničnom priechode České Velenice zadržaná. Eskortovali ich do ruzynskej väznice v Prahe a dva mesiace ich tu všetkých držali, vrátane detí. Prepustili ich s tým, že im prikázali žiť na statku v okrese Louny, kde sa mali starať o dobytok a pracovať v poľnohospodárstve.

50-te roky už síce boli preč, ale rodina čoskoro zistila, že život v socialistickom Československu je poznamenaný predovšetkým neslobodou. Ich situácia bola tiež zhoršená predchádzajúcim pobytom v Južnej Amerike. Rodina chcela z republiky znova odísť, ale legálne to nebolo možné. Pohár trpezlivosti Karla Šindara pretiekol, keď chceli ako rodina vycestovať na dovolenku do Juhoslávie, ale úrady dali pasy len ženskej polovici rodiny. Otec rodiny sa však držal prísnej zásady, že rodina má držať spolu a byť pohromade. Rozhodol sa pre odvážny, ale veľmi riskantný útek. Možno až príliš riskantný, pretože už síce na Železnej opone nebolo vysoké napätie a mínové polia, ale rozkazy pohraničníkov boli jasné – utekajúcich zastaviť akýmikoľvek prostriedkami, aj streľbou. Kvôli slobode bol ochotný riskovať. Asi v nádeji, že vojaci nebudú strieľať po deťoch.

Po niekoľkomesačnom plánovaní, v nedeľu 13. augusta 1967 podvečer, dorazil obstarožný automobil rodiny Šindarovcov na hraničný priechod České VeleniceGmünd. Hranica tu na rozdiel od iných hraničných priechodov nebola ďaleko za pasovou kontrolou. Po prvej svetovej vojne bolo totiž mesto Gmünd rozdelené na dve časti. Československu pripadla štvrť za riekou Lužnice, z ktorej neskôr vzniklo mesto České Velenice. Hranica tu teda prechádzala priamo mestom a československá a rakúska colnica boli od seba vzdialené najviac pár desiatok metrov. Toto miesto si Karel Šindar vybral, pretože práve tade sa vrátil pred časom do Československa, a dobre vedel, že do Rakúska je tu veľmi blízko.

Gmund GrenzeHraničný priechod Gmünd-České Velenice z rakúskej strany (zdroj: gmuend.at)

Okrem Karla Šindara (47) z auta vystúpila jeho manželka Alexandra (43), ich synovia Karel (18), Petr (16) a Ctibor (12) a dcéry Olga (21) a Darina (20). Alexandra Šindarová ešte niesla na rukách svoju vnučku Klaudiu (2). Všetci pristúpili k závore na československej strane a na vyžiadanie pasovej kontroly predložil Karel Šindar nejaké dokumenty. Všetci členovia rodiny sa však nečakane na jeho povel rozbehli okolo závory na rakúsku stranu. Prítomná hliadka Pohraničnej stráže však ihneď spustila na neozbrojených civilistov streľbu zo samopalov. 12-ročný Ctibor ako jediný z rodiny zostal na československej strane zachytený dôstojníkom, ktorý im kontroloval dokumenty. Ostatní členovia rodiny už boli za hranicou a schovali sa za rakúsky automobil, ktorý tu, len niekoľko metrov od hranice, umýval rakúsky colník.

Šindarovci-002Fotografia z dobovej rakúskej tlače veľmi presne znázorňuje situáciu. Rodina utekala v smere naznačenom prerušovanou čiarou a schovala sa za automobil na rakúskej strane (zdroj: p. Ctibor Šindar)

Strely pohraničníkov však lietali stále, jedna z nich prevŕtala aj automobil. Krupobitie guliek skončilo až vo chvíli, keď pohraničníci vyprázdnili zásobníky. Pani Šindarová mala prestrelenú nohu, Karel Šindar starší mal postrelenú ruku a syna Karla postrelili do stehna. 2-ročná Klaudie mala črepiny v kútiku oka a na líci. Pravdepodobne odrazenými úlomkami striel boli zasiahnutí všetci a všetci aj skončili nemocnici v Gmünde.

KarikatúraDobová karikatúra z rakúskej tlače (zdroj: ABS)

Rakúska tlač sa do československých pohraničníkov pustila veľmi hlasno a svojich občanov zoširoka informovala o divokej streľbe cez rakúske hranice. Viedenské Die Presse písali: „Neboli to ani ozbrojení provokatéri ani agenti, ale početná rodina s deťmi a vnúčatami, ktorá utekala z jednej krajiny do druhej. Z Československa sa na nich strieľalo ako na dravú zver, aj keď už boli na rakúskom území. Bolo to ako hon na zajace, tú nedeľu v Gmünde. Rodina, ktorá chcela žiť na slobode, zaplatila svoju túžbu takmer životom.“ Novinári žiadali dôkladné vyšetrenie prípadu a vyzývali československé úrady, aby vydali rodine do Rakúska 12-ročného chlapca. Československé Rudé právo nezostalo rakúskym médiám nič dlžné. Karla Šindara označili za dobrodruha a obhajovali zákonnosť streľby, hoci predpisy pohraničníkom zakazovali páliť, ak by mali strely dopadať na cudzie územie. Celý prípad bol v médiách preberaný niekoľko mesiacov, ale udalosti Pražskej jari ho nakoniec odsunuli do pozadia.

ŠindarovciPo úteku v nemocnici, zľava: Darina, Karel st., Alexandra a Olga s Klaudiou (zdroj: Buffalo NY Courier Express z 15. augusta 1967)

V prípade 12-ročného Ctibora Šindara, ktorý ako jediný ostal na československom území, našťastie československé úrady podľahli tlaku zo zahraničia a 19. septembra 1967 odovzdali syna rakúskej strane. Prípad Šindarovcov bol vďaka médiám známy po celom svete a tak mali v utečeneckom tábore v Rakúsku ponuky na usídlenie sa v Rakúsku, Nemecku, USA, Austrálii, na Novom Zélande a v ďalších krajinách. Po roku pobytu v tábore sa rodina rozhodla vysťahovať do Venezuely. Tam sa totiž predtým narodili synovia Petr a Ctibor. A otec rodiny ovládal španielčinu, preto zvolili Južnú Ameriku.

Šindarovci-003Ctibor Šindar (chlapec v strede) si preberá venezuelský pas, aby mohol vycestovať s rodinou (zdroj: p. Ctibor Šindar)


Pri pátraní po ďalších osudoch rodiny Šindarovcov sa mi podarilo spojiť sa s pánom Ctiborom Šindarom. Áno, s najmladším synom, ktorého ako jediného československí pohraničníci zadržali na našom území. Ctibor žije v súčasnosti v Českej republike.

Ctibor ŠindarCtibor Šindar v súčasnosti (zdroj: p. Ctibor Šindar)

Vďaka jeho informáciám vám teraz môžem v skratke opísať ďalší životný osud jednotlivých členov rodiny:

Karel Šindar starší
Po úteku z Československa vybudoval vo venezuelskom meste Valencia stolársku dielňu. Synovia v nej tiež hneď začali pracovať. Otec rodiny zostal vo Venezuele až do svojej smrti v roku 1982.

Alexandra Šindarová
Manželka Karla Šindara bola celý život ženou v domácnosti. Zomrela v roku 1999.

Olga Šindarová
Najstaršie dieťa Šindarovcov. Vo Venezuele sa vydala za Taliana a odišla s ním. V súčasnosti žije v Taliansku s manželom a dvomi synmi.

Klaudie Šindarová
Dcéra Olgy Šindarovej. V čase úteku mala len 2 roky. Žije stále vo Venezuele, vydala sa a má dvoch synov.

Darina Šindarová
Druhá dcéra Šindarovcov si po emigrácii vzala vo Venezuele za manžela Nemca. Mala s ním dvoch synov, ktorí žijú stále vo Venezuele. Darina zomrela v roku 1980.

Karel Šindar mladší
Vo Venezuele sa oženil s Poľkou a po nežnej revolúcii sa presťahoval naspäť do severných Čiech, kde získal majetok po rodičoch. Začal podnikať v rodinnom odbore, v stolárstve. Mal dve dcéry, ktoré žijú v Čechách. Manželka stále žije v Česku, Karel zomrel minulý rok.

Petr Šindar
Zostal vo Venezuele, má 5 detí a naďalej pracuje vo firme, ktorú založil jeho otec.

Ctibor Šindar
Od roku 1996 znova žije v Česku. Má štyri deti. Založil tu stolársku dielňu a pokračuje v rodinnej tradícii tohto remesla.

Šindarovci-001Rok 2012, zľava Karel Šindar ml., Olga Šindarová a Ctibor Šindar (zdroj: p. Ctibor Šindar)


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Titulný obrázok: ABS

Zdroje:

Ivo Pejčoch: Přechody přes železnou oponu (str. 121-124)

Jožka Pejskar: Útěky železnou oponou (str. 71-72)

Buffalo NY Courier Express z 15. augusta 1967

Ďakujem p. Ctiborovi Šindarovi za cenné informácie, fotografie a spoluprácu pri spracovaní príbehu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie