Pura Vida Costa Rica
Čistý Život Bohaté Pobrežie. … je doslovný názov tohto blogu a a prvá časť tohto názvu je aj najčastejší pozdrav, ktorým Kostaričania zdravia (najmä cudzincov). Pozdrav má hlavu a pätu, lebo život v Kostarike po mnohých stránkach čistý a bezstarostný život pripomína. Aj tí chudobnejší, i keď netreba mať ilúzie, že sa netrápia, sa javia byť život žijúci radostne a bez zhonu. Cestovateľ s dotáciou do dvoch týždňov však trochu zhon mať bude, najmä ak chce stihnúť pacifické i karibské-atlantické pobrežie, i hory i adrenalín napríklad na lanových kĺzačkách – zip linoch. Ale s mierou – nemusíte (a ani nestihnete) vidieť všetko zaujímavé a možno sa oplatí na niektorých hoc aj menej turistických miestach ostať dlhšie. Z nášho dvanásťdňového pobytu som vybral dve, ktoré vskutku mali atmošku veľmi odlišnú od miest, ktoré v „poznávačkách“ ponúkajú cestovné kancelárie. Takže jasné, treba ísť aj okolo ikonickej sopky Arenal a kĺzať sa v sedáku na lanách v Monteverde (že vraj „zip line“ vznikol tu a je tu aj najdlhšia dráha), ale my pôjdeme do rodiny Rojas pri národnom parku Manuel Antonio a na strom k Petrovi Garčárovi. Rojasovci sú typická kostarická rodina, kde dievčatá hovoria výborne po anglicky a Peter je Slovák a majiteľ džungle. Zavedie vás do nej, všeličo poukazuje, porozpráva a vyleziete s ním na strom, kde môžte aj prespať. Ale ilustračný obrázok je Arenal z úplne iného typu ubytovania, než u Rojasovcov a u Petra
Kam ísť – Pacifik, či Atlantik
Toto je dilema, ktorú rieši väčšina cestovateľov túžiacich po mori a zvyčajne ju vyriešia tak, že idú aj tam aj tam (vzdialenosť medzi pobrežiami je len 200 – 250 km, ale je to cez hory, dosť často v zápchach a bez diaľnic). A urobia dobre, lebo správna odpoveď na otázku, kde je pobrežie krajšie, neexistuje. Pieskové pláže, klasické, biele i čierne sú všade, Atlantik je typicky karibský a divoký (jeho najdlhší úsek na severe je však súčasťou národného parku Tortuguero), Pacifik viac zaľudnený a „vybudovanejší“, i keď klasické obrie hotely, chvalabohu, nenájdete ani tu. Mimochodom, ubytovanie. Nie je tu zrovna lacno, ale nájdete tu plno útulných hotelíkov a ubytká na súkromí v džungli – jednoducho paráda a ubytovacie aplikácie fungujú (funguje i navigačný Sygic, ale prosím, opatrne – často vás vodí nezmyselne po vedľajších cestách, kde i naša štvorkolková Toyota mala problém)… A ešte jedna „morská“ rada. Nepodceňujte vlny. Na väčšine pláží sa surfuje, ale plavcom sa nedoporučuje plávať za treťou, niekde už za druhou vlnou. Naše prvé, ubytko po hlavnom meste San José (tu sa naozaj nemusíte zdržať viac, než je to nevyhnutné) u už spomínaných Rojasovcov bol spojené práve so smutnou príhodou jedného z nás predchádzajúcich hostí, ktorý nedoplával k pobrežiu po tom, čo ho vlny stiahli do mora a jeho kolumbijský rodičia bývajúci vedľa nás si prišli už len po jeho mŕtve telo.
Isla Damas – Alison a Daniela Rojas
Isla Damas ani skúsenému kostarickému cestovateľovi zrejme nepovie nič, trochu známejšie je už mesto Quepos, ale národný park Manuel Antonio spozná každý „minimálne na papieri“, ak si bude pripravovať svoj trip po tejto krajine. Je totiž síce najmenší, ale najznámejší a aj najviac navštevovaný. Mimochodom národné parky. Ich rozloha zaberá asi desatinu krajiny a Kostarika je v ochrane prírody doslova vzorom. Pozitívnym. Národný park je inak územie, do ktorého sa obvykle platí vstupné, pohybujete sa v ňom (mimo prístupových ciest dostupných autom i verejnou dopravou) pešo a najobvyklejšou zábavou v nich je pozorovanie zvierat najrozličnejších druhov.
No ale naspäť do Manuel Antonio.
Teda „naspäť“… Nakoniec sme tam neboli. Dôvod bol jednoduchý. Rôzne zvery sme videli aj inde (napríklad krokodíl za domom) a hlavne – mali sme fakt jedno z najorigoš ubytovaní, ktoré som dovtedy zažil, desať kilometrovú pláž sme zdieľali možno s dvadsiatkou domácich a ešte dvanástimi psami rodiny Rojas a večer ujo Jorge Rojas pri pozorovaní západu slnka niečo dobré ugriloval… No choďte z takéhoto raja medzi davy turistov čumiacich na leňochody a opice… A bazén pred domom a o polovicu lacnejší výlet loďou po rieke vykrajujúcej hranice „Dámskeho ostrova“ Isla Damas s návštevou kŕdľa opíc bol už len taký minibonus.
Nuž ale po poriadku. Najbližšie mestečko pri národnom parku je Quepos a ak chcete ísť na protiľahlý Isla Damas do Rojasov a ich „Nachos House“, musíte sa tam dostať kompou a niekoľkokilometrovým presunom štvorkolkou po pláži. Môžete sa rozhodnúť, či zobrať svoje auto alebo výlet absolvovať ujovým autom. Starať sa o vás bude buď dcéra Alison alebo dcéra Daniela, podľa toho, ktorá má práve čas. Obidve hovoria výborne anglicky a trochu anglicky hovorí aj ich kamarát, ktorého meno si už nepamätám, ale volali sme ho Salvador Dalí.
Ďalší z dôvodov, prečo sme nakoniec rezignovali na Manuel Antonio, bola plánovaná korytnačková akcia. Miestny Indián totiž zachraňuje korytnačie vajcia pred zlodejmi i predátormi, uskladňuje ich na pláži asi dvesto metrov od nášho domu a keď nadíde čas liahnutia, ktorý presne vypočíta, za asistencie miestnych obyvateľov i zblúdilých turistov nášho typu ich čerstvo vyliahnuté povyťahuje z piesku, dá do debničky a odprevadí do mora. Nejaký zvláštny pud a zabudované GSM v korytnačom tele tieto nádherné zvieratká (neskôr niekoľko desiatok kíl vážiace zvieratá) potom neskôr o desiatky rokov privedie domov na to isté miesto, kde urobia to, čo ich matky. Nakladú do piesku vajíčka, zahrabú ich, odídu a dúfajú, že deti sa vyliahnu, šťastlivo sa dostanú do mora a tam sa dožijú dospelosti. Podarí sa to asi každému stému dieťatku, nástrah je veľa – zlodeji, dravé vtáky, dravci vo vode…
Posledný deň, už v rámci presunu na iné miesto, sme si tiež dali poradiť od Alison a išli sme do roklinky s vodopádmi a visutými mostami s názvom „Los Campesinos“. Pár turistov tam bolo, ale stálo to za to, najmä kúpanie sa pod vodopádmi. Mimochodom, je to dovolené takmer všade a určite menej nebezpečné ako morské prúdy.
Na strome u Petra
Petra Garčára si fakt vygooglite, prípadne si pozrite o ňom film. Dozviete sa nielen o tom, že jeho „stromodom“ vyhral cenu za najekologickejší turistický projekt, ale i o tom, ako sa lezie na stromy, prečo mu je v džungli dobre a čo všetko o nej vie. Samozrejme, najlepší je „naživo“. Zahliadne veci, zvieratá, ktoré nám „laikom“ ujdú a vie o nich skutočne veľa. Bonus je, že nemusíte komunikovať v angličtine a on je tiež rád, keď stretne krajanov. Zmierte sa s tým, že v lezení na strom je lepší, ale pokiaľ nie ste úplné nemehlo, naučí to aj vás. A noc na strome, huriavk vrešťanov pri vychádzaní i pri západe slnka, tukany, sokoly na stromoch … to nie je každodenný zážitok. A ešte kde to je – Manzanillo, karibské pobrežie a posledná dedina pred panamskou hranicou. To už je Karibik – viac tmavších ľudí, reggae bary, sem tam zápach marišky a dobrý rum. Pláže so žltým, bielym i čiernym pieskom, útesy, a, samozrejme, veľa zvierat.
Čo na záver? Potulky Kostarikou sú pestrou zmesou mora, relatívne vysokých hôr plných rôznych zvierat,ktorý si môžete spestriť rôznymi adrenalínovými aktivitami. A napríklad okolo Arenalu sú aj luxusnejšie hotely s termálnymi bazénmi. A všade je Pura Vida