Denník N

Pura Vida Costa Rica

Čistý Život Bohaté Pobrežie. … je doslovný názov tohto blogu a a prvá časť tohto názvu je aj najčastejší pozdrav, ktorým Kostaričania zdravia (najmä cudzincov). Pozdrav má hlavu a pätu, lebo život v Kostarike po mnohých stránkach čistý a bezstarostný život pripomína. Aj tí chudobnejší, i keď netreba mať ilúzie, že sa netrápia, sa javia byť život žijúci radostne a bez zhonu. Cestovateľ s dotáciou do dvoch týždňov však trochu zhon mať bude, najmä ak chce stihnúť pacifické i karibské-atlantické pobrežie, i hory i adrenalín napríklad na lanových kĺzačkách – zip linoch. Ale s mierou – nemusíte (a ani nestihnete) vidieť všetko zaujímavé a možno sa oplatí na niektorých hoc aj menej turistických miestach ostať dlhšie. Z nášho dvanásťdňového pobytu som vybral dve, ktoré vskutku mali atmošku veľmi odlišnú od miest, ktoré v „poznávačkách“ ponúkajú cestovné kancelárie. Takže jasné, treba ísť aj okolo ikonickej sopky Arenal a kĺzať sa v sedáku na lanách v Monteverde (že vraj „zip line“ vznikol tu a je tu aj najdlhšia dráha), ale my pôjdeme do rodiny Rojas pri národnom parku Manuel Antonio a na strom k Petrovi Garčárovi. Rojasovci sú typická kostarická rodina, kde dievčatá hovoria výborne po anglicky a Peter je Slovák a majiteľ džungle. Zavedie vás do nej, všeličo poukazuje, porozpráva a vyleziete s ním na strom, kde môžte aj prespať. Ale ilustračný obrázok je Arenal z úplne iného typu ubytovania, než u Rojasovcov a u Petra

Kam ísť – Pacifik, či Atlantik

Toto je dilema, ktorú rieši väčšina cestovateľov túžiacich po mori a zvyčajne ju vyriešia tak, že idú aj tam aj tam (vzdialenosť medzi pobrežiami je len 200 – 250 km, ale je to cez hory, dosť často v zápchach a bez diaľnic). A urobia dobre, lebo správna odpoveď na otázku, kde je pobrežie krajšie, neexistuje. Pieskové pláže, klasické,  biele i čierne sú všade, Atlantik je typicky karibský a divoký (jeho najdlhší úsek na severe je však súčasťou národného parku Tortuguero), Pacifik viac zaľudnený a „vybudovanejší“, i keď klasické obrie hotely, chvalabohu, nenájdete ani tu. Mimochodom, ubytovanie. Nie je tu zrovna lacno, ale nájdete tu plno útulných hotelíkov a ubytká na súkromí v džungli – jednoducho paráda a ubytovacie aplikácie fungujú (funguje i navigačný Sygic, ale prosím, opatrne – často vás vodí nezmyselne po vedľajších cestách, kde i  naša štvorkolková Toyota mala problém)… A ešte jedna „morská“ rada. Nepodceňujte vlny. Na väčšine pláží sa surfuje, ale plavcom sa nedoporučuje plávať za treťou, niekde už za druhou vlnou. Naše prvé, ubytko po hlavnom meste San José (tu sa naozaj nemusíte zdržať viac, než je to nevyhnutné) u už spomínaných Rojasovcov bol spojené práve so smutnou príhodou jedného z nás predchádzajúcich hostí, ktorý nedoplával k pobrežiu po tom, čo ho vlny stiahli do mora a jeho kolumbijský rodičia bývajúci vedľa nás si prišli už len po jeho mŕtve telo.

Isla Damas – Alison a Daniela Rojas 

Isla Damas ani skúsenému kostarickému cestovateľovi zrejme nepovie nič, trochu známejšie je už mesto Quepos, ale národný park Manuel Antonio spozná každý „minimálne na papieri“, ak si bude pripravovať svoj trip po tejto krajine. Je totiž síce najmenší, ale najznámejší a aj najviac navštevovaný. Mimochodom národné parky. Ich rozloha zaberá asi desatinu krajiny a Kostarika je v ochrane prírody doslova vzorom. Pozitívnym. Národný park je inak územie, do ktorého sa obvykle platí vstupné, pohybujete sa v ňom (mimo prístupových ciest dostupných autom i verejnou dopravou) pešo a najobvyklejšou zábavou v nich je pozorovanie zvierat najrozličnejších druhov.

… napríklad rôznych druhov mývalov, ktoré sa takto sem tam votrú do pozornosti obedujúceho turistu zo zásady nekŕmiaceho divú zver … Teda „divú“ …

No ale naspäť do Manuel Antonio.

Jeden z našich nových psov a za ním pláž, ktorá bola doslova prázdna aj cez deň

Teda „naspäť“… Nakoniec sme tam neboli. Dôvod bol jednoduchý. Rôzne zvery sme videli aj inde (napríklad krokodíl za domom) a hlavne – mali sme fakt jedno z najorigoš ubytovaní, ktoré som dovtedy zažil, desať kilometrovú pláž sme zdieľali možno s dvadsiatkou domácich a ešte dvanástimi psami rodiny Rojas a večer ujo Jorge Rojas pri pozorovaní západu slnka niečo dobré ugriloval… No choďte z takéhoto raja medzi davy turistov čumiacich na leňochody a opice… A bazén pred domom a o polovicu lacnejší výlet loďou po rieke vykrajujúcej hranice „Dámskeho ostrova“ Isla Damas s návštevou kŕdľa opíc  bol už len taký minibonus.

Nuž ale po poriadku. Najbližšie mestečko pri národnom parku je Quepos a ak chcete ísť na protiľahlý Isla Damas do Rojasov a ich „Nachos House“, musíte sa tam dostať kompou a niekoľkokilometrovým presunom štvorkolkou po pláži. Môžete sa rozhodnúť, či zobrať svoje auto alebo výlet absolvovať ujovým  autom. Starať sa o vás bude buď dcéra Alison alebo dcéra Daniela, podľa toho, ktorá má práve čas. Obidve hovoria výborne anglicky a trochu anglicky hovorí aj ich kamarát, ktorého meno si už nepamätám, ale volali sme ho Salvador Dalí.

… skúste hádať, prečo sme tohto človeka volali Salvador Dalí…
Do Nachos Housu sa ide kompou. Kupodivu sa neprevrhla
Potom sa ide touto ulicou a potom asi štyri kilometre za odlivu po pláži
A potom sa príde sem. Do rodiny. Ale ak chcete nechajú vás aj „on your own“, teda samých na seba

Ďalší z dôvodov, prečo sme nakoniec rezignovali na Manuel Antonio, bola plánovaná korytnačková akcia. Miestny Indián totiž zachraňuje korytnačie vajcia pred zlodejmi i predátormi, uskladňuje ich na pláži asi dvesto metrov od nášho domu a keď nadíde čas liahnutia, ktorý presne vypočíta, za asistencie miestnych obyvateľov i zblúdilých turistov nášho typu ich čerstvo vyliahnuté povyťahuje z piesku, dá do debničky a odprevadí do mora. Nejaký zvláštny pud a zabudované GSM v korytnačom tele tieto nádherné zvieratká (neskôr niekoľko desiatok kíl vážiace zvieratá) potom neskôr o desiatky rokov privedie domov na to isté miesto, kde urobia to, čo ich matky. Nakladú do piesku vajíčka, zahrabú ich, odídu a dúfajú, že deti sa vyliahnu, šťastlivo sa dostanú do mora a tam sa dožijú dospelosti. Podarí sa to asi každému stému dieťatku, nástrah je veľa – zlodeji, dravé vtáky, dravci vo vode…

Pri tomto procese ľudia nevadia, skôr naopak. Dravé vtáky sa neodvážia loviť tieto zatiaľ ešte bezbranné živočíchy
Kladenie vajec a liahnutie malých korytnačiek je proces, ktorý je predmetom turistického biznisu, i keď dnes sa najmä pozorovanie vajcia kladúcich korytnačiek výrazne obmedzuje. Samozrejme, korytnačky prítomnosť človeka ruší. Liahnúcim sa deťom však pozornosť ľudí nevadí.

Posledný deň, už v rámci presunu na iné miesto, sme si tiež dali poradiť od Alison a išli sme do roklinky s vodopádmi a visutými mostami s názvom „Los Campesinos“. Pár turistov tam bolo, ale stálo to za to, najmä kúpanie sa pod vodopádmi. Mimochodom, je to dovolené takmer všade a určite menej nebezpečné ako morské prúdy.

Cesta kompou naspäť… a tuším, čo bolo pravým objektom môjho fotografického záujmu
Los Campesinos, Alison a Salvador
Toto zviera sa volá baziliško
Opičí prepad lode Jorgeho, teda „uja Rojasa“

Na strome u Petra

Petra Garčára si fakt vygooglite, prípadne si pozrite o ňom film. Dozviete sa nielen o tom, že jeho „stromodom“ vyhral cenu za najekologickejší turistický projekt, ale i o tom, ako sa lezie na stromy, prečo mu je v džungli dobre a čo všetko o nej vie. Samozrejme, najlepší je „naživo“. Zahliadne veci, zvieratá, ktoré nám „laikom“ ujdú a vie o nich skutočne veľa. Bonus je, že nemusíte komunikovať v angličtine a on je tiež rád, keď stretne krajanov. Zmierte sa s tým, že v lezení na strom je lepší, ale pokiaľ nie ste úplné nemehlo, naučí to aj vás. A noc na strome, huriavk vrešťanov pri vychádzaní i pri západe slnka, tukany, sokoly na stromoch … to nie je každodenný zážitok. A ešte kde to je – Manzanillo, karibské pobrežie a posledná dedina pred panamskou hranicou. To už je Karibik – viac tmavších ľudí, reggae bary, sem tam zápach marišky a dobrý rum. Pláže so žltým, bielym i čiernym pieskom, útesy, a, samozrejme, veľa zvierat.

Stromodom. Priemerný čas vylezenia amatérov je okolo dvadsať minút
Čakáme na dolezenie ďalšieho účastníka zájazdu
Život v džungli sa deje v tzv. canopy, teda v korunách stromov. Tie majú bežne styridsať i viac metrov do výšky
Večer čelovka, kľudne kniha, donesené pivko či víno alebo objednaná večera v košíku. Ráno raňajky „v cene“. A okolo bežný život džungle, ktorý takýto druh turizmu nijak neohrozuje
Tie opičky predtým boli kapucíni, ktoré, podobne ako rôzne druhy mývalov, sa s ľuďmi kamarátia. Teda kradnú im veci a nechajú sa od nich kŕmiť. Toto sú „howler monkeys“, po našom vrešťany čierne. Tie si ľudí nevšímajú a vydávajú neobyčajne hrôzostrašné zvuky
Peter nájde a ukáže vám rôzne druhy jedovatých žiab. A chytí ich do ruky. A dozviete sa niečo i o styroch druhoch mačkovitých šeliem, žijúcich v džungli, možno nájde nejaké jaguárie škrabance na stromoch…
Dravce však niekedy skôr uvitíte na nejakom kandelábri v meste…

Čo na záver? Potulky Kostarikou sú pestrou zmesou mora, relatívne vysokých hôr plných rôznych zvierat,ktorý si môžete spestriť rôznymi adrenalínovými aktivitami. A napríklad okolo Arenalu sú aj luxusnejšie hotely s termálnymi bazénmi. A všade je Pura Vida

Teraz najčítanejšie

Jan Hrubala

K ľuďom, ktorých poznáme len z televízie alebo webových stránok, si rýchlo vytvárame vzťah. Na diaľku sa ľahko miluje i nenávidí. Vzťahujeme sa k predstavám, ktoré sme si o nich vytvorili, nie k reálnym ľuďom. Aj preto je dôležité cestovať, poznávať ľudí, o ktorých si myslíme, že sú nám nepodobní poznávať ich zblízka, tak zblízka ako to len ide. Vtedy sme schopní precítiť, čo všetko máme spoločné. Rozumieme čím žijú, v čom potrebujú pomôcť, čo sa od nich môžeme naučiť, vtedy sa stávajú súčasťou našich životov a my súčasťou ich životov... Toto napísal Dušan Ondrušek z mimovládnej organizácie Partners for Democratic Change, ktorá mi vydala môj zatiaľ jediný "cestovateľský výstup" - minidenník na rozdávanie s názvom "Happy Home" z jedného nepálskeho sirotinca, ktorý som podpísal ako Ever Land. Nemám k tomu čo dodať. Snáď len to, že v opisoch zážitkov z cestovania som sa rozhodol po rokoch pokračovať - možno to zaujme a inšpiruje. Nielen k tomu, kam ísť, ale aj "ako ísť". Moja práca s cestovaním nemá nič spoločné. Ako sudca riešim na špecializovanom súde prípady najzávažnejšej kriminality, ale tento blog o práci nebude . Hoci teda, cestovateľské zážitky vskutku pomáhajú každému, kto pracuje s ľuďmi.