Denník N

Dva odseky proti právnemu štátu

Tento týždeň sa nám potvrdilo, že boj za právny štát je aj (a možno hlavne) boj proti jednotlivcom, ktorí potrebujú, aby sudcovia mohli vynášať rozsudky aké chcú, a teda niektorí aj v súlade s tým, ktorá zo strán zaplatí (alebo zaplatí viac). A tiež, aby v prípade, že ste jedným z takých jednotlivcov a zároveň sudcom, ste na svojej strane mali nielen svojho obhajcu, ale aj generálnu prokuratúru.

V roku 2010 sa Robert Fico takto postavil proti snahám vtedajšej vlády o zrušenie v ústave zakotvenej imunity sudcov:
Ak dôjde k rozhodnutiu odňať sudcom imunitu ako navrhuje táto vláda, a nebude o imunite sudcov rozhodovať ústavný súd, začať trestné stíhanie voči ktorémukoľvek sudcovi je absolútna hračka.

V roku 2014 však podivné spojenie Smeru s KDH prinieslo zdanlivý úspech v podobe zanesenia do ústavy niekoľkých ustanovení na očistu súdnictva. Ako to už býva, keď sa robia kšefty so špinavcami, to, čo sa zdalo byť dobré na návrhoch KDH, bolo už Ficom a spol. vopred naplánované tak, aby to vo výsledku bolo bezzubé a len pre ich potreby. Teda, aby súdy mohli pre potreby gangstrov fungovať ako nikdy.

Okrem previerok sudcov, ktoré boli najprv „pozastavené“ a potom celkom odpálené aj vďaka asi od počiatku pripravovanému napadnutiu na Ústavnom súde (rozšírili sa právomoci predsedu Súdnej rady o právo predkladať návrhy ústavnému súdu v oblasti súdnictva), boli do ústavy v Čl. 148 vložené nasledujúce odseky 4 a 5:
(4) Za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho sudcu z radov občanov stíhať, a to ani po zániku ich funkcie.
(5) Proti rozhodnutiu o začatí trestného stíhania sudcu môže dotknutý sudca podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje generálny prokurátor.

A práve o tom, ako fungovanie týchto dvoch odsekov ústavy niektorí ľudia predstavujú, sme sa tento týždeň niečo dozvedeli.

Najprv Robert Fico, tvorca (spolu s Harabinom) súdneho systému považovaného za najhorší v EÚ a (s Mečiarom) unikátne „nezávislej“ prokuratúry. Na ochranu odseku 4 článku 148 ústavy zavalil, že hoci (vraj) náš „ …systém bol nepochybne v podstatných prvkoch právnym štátom, teraz
„začína súboj aj o tie najesenciálnejšie piliere právneho štátu lebo
„predstavitelia opozície ….. budú prví, ktorých protiprávny systém zošrotuje“.

Okrem iných zjavných zavádzaní sme boli informovaní, že sa (Fico) z neformálnych rozhovorov dozvedel, že vraj sudcovia a prokurátori pracujú pod veľkým „mediálnym a politickým tlakom“ (lenže: kto vie, ktorých sudcov a prokurátorov má Fico na mysli – tých, čo hovoria s ním?).

A tiež že keď bol Fico vo vláde, nemal ani len nutkanie sa chovať tak, ako to dnes vidíme na dennej báze. Lenže sa nevie, napríklad, či sa tým nenutkaním myslí aj odsúdenie Hedvigy Malinovej Ficom a Kaliňákom v priamom televíznom prenose na asi 10 rokov falošného politického stíhania pod kuratelou Ficovho osobného generálneho prokurátora. Alebo či sa tým myslí zametanie prakticky všetkých korupčných a rabovacích káuz pod koberec – 61:0).

No a potom 1. námestníčka generálneho prokurátora Viera Kováčiková, predtým Krajská prokurátorka, čírou náhodou, v Trenčíne a ešte predtým ťažkotonážna komunistka, sa v súlade s ideovým zámerom vyššieuvedeného smeráckeho odseku 5 článku 148 ústavy zahrala na nie žalobcu bývalej šéfky súdu a trestnej sudkyne v Trenčíne Moniky Jankovskej, ale na jej obhajkyňu.

A v podstate, minimálne v rozpore s duchom zákona o prokuratúre, vydala konajúcemu prokurátorovi viac alebo menej skrytý negatívny pokyn. Podľa článku v Denníku N totiž v odpovedi na sťažnosť „sudkyne“ Jankovskej, podanej podľa citovaného odseku 5 čl. 148 ústavy, Viera Kováčiková v zastúpení generálneho prokurátora uviedla, že (vraj)
Z konštrukcie skutku je zrejmé, že obvinená nekonala v postavení verejného činiteľa
a že
„vzhľadom na konanie obvinenej bude potrebné sa vysporiadať s otázkou, či v jej prípade nešlo len o trestný čin nepriamej korupcie.

Ak aj odhliadneme od zjavného zavádzania a falošnosti takých výrokov, je možné konštatovať, že sa využilo presne to, čo Fico a spol. potrebovali v ústave mať: ochrana pre sudcov tak, aby títo mohli rozhodovať pre potreby štátnej mafie (tj. rozhodovanie nie nejakého riadneho slušného prokurátora, na ktorého Fico a spol. nemajú dosah, ale generálnej prokuratúry, kde Fico a spol. majú „svojich ľudí“ na kľúčových miestach).

Uvedené nám tiež pripomína, čo si v čase, keď tieto ustanovenia na ich ochranu dostávali do ústavy, Fico a spol. mohli a nemohli uvedomiť. Čo vedeli a čo nevedeli.

Nemohli vedieť až ako zle sa pre nich veci môžu vyvinúť. Čo ale mohli vedieť a vedeli, ako veľmi, keby k niečomu tak nepravdepodobnému došlo, budú takú ochranu potrebovať.
A, stalo sa.

Teraz najčítanejšie