Denník N

Elita, osveta a zábava – k pozíciám verejnej a nezávislej kultúry dnes

“Povážme, v roku 2020 si v 37. najvyspelejšej krajine sveta (!) o kultúre opakujeme dookola základné frázy, pretože sa bojíme, že si štát v ktorejkoľvek úrovni svojej verejnej reprezentácie v akomsi autoimunitnom defekte povie, že na kultúre sa najľahšie ušetrí (ako napr. Bratislavský samosprávny kraj 29.5.2020) a zdecimuje celé naše spoločenstvo na ľudkov, ktorí pôjdu do práce, do školy, do obchodu, k lekárovi a večer si v štátnej televízii bez jazykovej bariéry pozrú český film.”

V jednom zo svojich statusov napísal Michal Hvorecký, že korona-krízu zvládla nezávislá (mimovládna) časť kultúry lepšie, než tá verejná (štátna, regionálna, mestská). Mal asi na mysli komunikáciu cez sociálne siete, využitie digitálnych technológií a podobne. Priznám sa, že by som asi aj očakával, že menšie neziskové kultúrne zoskupenia budú v tomto flexibilnejšie, budú si môcť dovoliť využívať taký typ invencie, ktorý by v iných dobách nebol možný, alebo by nefungoval.

Hvoreckého kritický osteň som si vztiahol aj na seba a prenesene na činnosť verejných galérií, pretože som si samozrejme viackrát kládol otázku, či sme sa počas krízy nemali viac aktivizovať (a tým, mimo iné, zviditeľniť – neviem prečo, ale otázka PR mi v tomto prípade ide ruka v ruke s kultúrnym vyžitím). Privádza ma to k potrebe zamyslieť sa nad pozíciami verejnej a neverejnej kultúry, pričom na oboch stranách vidím značné rezervy, ideologické aj praktické.

Interne sa z času na čas rozprávame o tom, že dve desiatky našich verejných zbierkotvorných galérií vo svojej podstate stále neprešli do tretieho tisícročia:

  • očakáva sa od nich viac vzdelávacia (osvetová), než vedecká činnosť (= 19. storočie),
  • rozpočty majú nastavené iba na plnenie základných prevádzkových funkcií, ako keby u nás bola korona-kríza bez prestávky už tridsať rokov (= rok 1999),
  • o celé výtvarné hnuteľné dedičstvo nášho národa sa na Slovensku stará približne 500 zamestnancov (nadšencov), pracujúcich často za mzdy stovky pod celoštátnym priemerom, majú kumulované funkcie, sú preto ťažko zastúpiteľní (= 20. roky 20. storočia),
  • pre demotivačné pracovné podmienky (málo financií, mimoriadne náročná a záludná administratíva, nízka podpora priebežného vzdelávania sa, potreba autocenzúry kvôli konzervativizmu prostredia, neustále ohrozenie udržateľnosti osobnej i korporátnej) máme nedostatok kvalitných kádrov, a to ako na odborných, tak aj na prevádzkových úsekoch (= 50. a 70. roky 20. storočia),
  • obrovský kontrast medzi zodpovednou prácou a zároveň frustrácia zo skutočnosti, že pracujete v oblasti, ktorá je na poslednom mieste v záujmoch štátu a prvá v prípadných škrtoch (= žiaľ, dnes)
  • a ďalšie, o ktorých som už písal v predchádzajúcich článkoch (25.3.2020, TU!).

Viac ako kedykoľvek predtým sa v tejto chvíli prejavuje skutočnosť, že naša kultúra nemá strategický plán. Opakujem z minulého článku: reálny strategický plán, ktorý by povedal, ako sa ako spoločenstvo chceme vidieť, povedzme, o polstoročie. Za posledných 30 rokov totiž kultúra neprešla zásadnejšou hodnotovou reformou, ktorá by, ak nič iné, aspoň na novo definovala roly inštitúcií a tiež jednotlivcov v nich i mimo nich. V relevantnej diskusii vyjasnila funkcie, nástroje a priority, aby nedochádzalo k zámenám. Podľa mňa totiž ohniská problémov tej časti kultúry, o ktorej píšem, definujú nasledovné okruhy (otázky):

  • 1. elitná (úzko špecializovaná, vedecká, pôžitková) kultúra verzus 2. osvetová (široko ponúkaná, všeobecne dostupná, vzdelávacia) kultúra verzus 3. zábavná (zážitková) kultúra,
  • potreba a možnosti permanentného rozvoja, update a etablovania,
  • digitálne technológie verzus obraz na stene (otázka vyvstala z aktuálnej krízy),
  • hranice kultúrnej produkcie a kultúrneho produkcionizmu.

Posledné mesiace neustále počúvame, aká je kultúra dôležitá, ako je súčasťou nášho života a našej identity, ako veľmi ju potrebujeme. Povážme, v roku 2020 si v 37. najvyspelejšej krajine sveta (!) opakujeme dookola základné frázy, pretože sa bojíme, že si štát (čiže my všetci) v ktorejkoľvek úrovni svojej, nami volenej verejnej reprezentácie (miestnej, regionálnej, celkovej) v akomsi autoimunitnom defekte povie, že na kultúre sa najľahšie ušetrí (ako napr. Bratislavský samosprávny kraj, 29.5.2020) a zdecimuje celé naše spoločenstvo na ľudkov, ktorí pôjdu do práce, do školy, do obchodu, k lekárovi a večer si v štátnej televízii bez jazykovej bariéry pozrú český film.

Nie, kultúra nie je súčasťou našej identity, kultúra nie je nič externé, ona je v skutočnosti celou identitou – kultúrna príslušnosť a zvládnutie jazyka je to, čím sa prezentujeme navonok vždy v každej prvej sekunde nášho pôsobenia v akejkoľvek dva- a viac-člennej komunite. A táto kultúrna konštrukcia je vystavaná u každého jednotlivca podľa jeho daností a preferencií, podľa aktivity či pasivity, to preto sa musíme snažiť, aby celá kultúrna infraštruktúra, ktorú sa nám podarilo za posledných 30 (a prenesene 100) rokov vytvoriť nebola iba demontovateľným lešením okolo nejakej imaginárnej stavby našej spoločnosti, ale aby bola jej jadrom. Keď sa raz po voľbách meno ministra či ministerky kultúry SR nedozvieme až na poslednom mieste, potom to bude správne vykročenie. Štyri body, ktoré vyššie uvádzam, by vydali na samostatnú konferenciu o kreatívnom priemysle a zastúpení tradičných a nových inštitúcií v rámci neho. Dotknem sa ich preto aspoň okrajovo.

Je zrejmé, že potrebujeme všetky uvedené zložky kultúry, elitnú, osvetovú aj zábavnú. Navyše, v skutočnosti sú celkom prepojené a na sebe závislé, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Len by mali byť každá na svojom mieste, mala by medzi nimi byť proporcionalita, mali by mať každá vlastné kritériá na udržateľnosť a rozvíjateľnosť. Ak zriaďujeme verejné galérie na to, aby sme ich prostredníctvom zveľaďovali verejné zbierky (ergo identitu spoločenstva a majetok štátu) – t.j. predvídavo nakupovali za nízke ceny diela, ktorých budúca hodnota časom prevýši nákupnú o stovky percent -, potom nečakajme sprievodne s vedeckou prácou zábavu, či vysvetľovanie základných súvislostí. Tie sa majú ľudia dozvedieť v škole. A jednou z nich je aj fakt, že galérie a múzeá nie sú poberateľmi verejných financií ako koncové organizácie závislé na priazni a masovej prítomnosti svojho diváka, ale sú de facto úradníckym nástrojom štátu na vykonávanie svojej zákonom nariadenej činnosti. O elitnej podstate galérie vyplývajúcej zo stáročia formovanej povahy samotného vizuálneho umenia ani nehovoriac. (Pozor: elitnosť nie je opozitum prístupnosti!) O termíne osveta by sme mohli viesť zápalisté debaty. Pre mňa sú dnes nositeľmi skutočnej osvety desiatky občianskych združení, ktoré vykonávajú široko koncipovanú priebežnú kultúrnu činnosť, často v perifériách a za náročných podmienok. Aj tu je potrebné selektovať medzi tými, ktorí jednoducho preberajú všetko, čo sa ponúka, a tými, ktorí majú program postavený hodnotovo, na báze konkrétnej snahy, čo je potrebné a čo chcú svojmu najbližšiemu prostrediu (spravidla mesto) a komunite prinášať. Zatiaľ nemáme vytvorený žiadny nástroj, ako tie najlepšie iniciatívy postupom času etablovať na malé inštitúcie s permanentnou verejnou podporou – lenže skutočný verejný záujem je práve v tom. Takéto hodnotové iniciatívy je potrebné nielen nechať prežívať, ale tiež im umožniť sa rozvíjať, veď ich strojcovia nebudú navždy vysoko motivovaní dvadsiatnici s vierou, že svojimi nápadmi zmenia svet a na oplátku nebudú nič potrebovať. Čo sa ideologickej osvety týka, ťažko dnes nájsť väčšiu kultúrno-politickú výzvu (okrem reformy Matice Slovenskej), ako je obsadenie generálneho riaditeľa Národného osvetového centra – ide doslova o rébus v zmysle filozofie kultúry na Slovensku. Škoda preto, že vopred neprebehla diskusia, čo by sme z NOC-ky chceli a mohli mať. Takto sa môže stať, že nové vedenie okamžite pohltí nekonečná agenda štátnej príspevkovej organizácie, pretože na zásadnú reformu možno nebude stačiť len vôľa a politické krytie. Pokiaľ nemáme vopred jasnú predstavu o tom, čo chceme nejakým procesom dosiahnuť, riskujeme, že budeme opäť raz len mrhať časom a prostriedkami.

Vrátim sa ešte k poznámke Michala Hvoreckého z úvodu tohto textu. Počas korona krízy sme sa všetci ocitli závislí na digitálnych technológiách a ich prostredníctvom na distribúcii filmov, dokumentov, koncertov, diskusií a podobne. Na druhej strane priebežne vznikala taká záľaha materiálu, ktorá pôsobila až paralyzujúco. Mal som preto dojem, že ľudia sa nebudú vedieť dočkať chvíle, kým opäť neuvidia klasický obraz, bez pohybu visiaci na stene. Ide očividne o dvojsečnú zbraň – na jednej strane sa v množstve (digitálnej) kultúrnej produkcie objavilo veľké množstvo hodnotných vstupov. Na druhej strane sa obávam, že kultúrny produkcionizmus sa netýka len tej časti kultúry, ktorá sa nám zatiaľ relatívne nepovšimnuto presunula do sféry čistej komercie. Kultúrny produkcionizmus ako modus vivendi v zásade hrozí v každej oblasti umenia. Otázkou je, či ho budeme považovať za formu zábavy a tým ho všeobecne dotovať a tolerovať, alebo jeho komerčný potenciál prekryje všetko ostatné, čo môže byť vodou na mlyn hlasom, ktoré si naivne predstavujú, že kultúra sa v takom malom národe, akým je slovenský, dokáže uživiť sama.

Teraz najčítanejšie

Richard Gregor

Historik, kurátor a kritik výtvarného umenia. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.