Denník N

Matfyz bol peklo, ale stálo to za to

Necelé dva roky po úspešnom absolvovaní Matfyzu sa chcem podeliť o môj príbeh, ktorý má povzbudiť všetkých, ktorí si myslia, že na niečo nemajú.

Môj matfyzácky príbeh sa začal rysovať niekedy v roku 2012. Bol som nadpriemerným študentom priemerného osemročného gymnázia v Košiciach a vedel som, že som dobrý v matematike. Aj keď rodičia nikdy neštudovali na vysokej škole, veľmi ma povzbudzovali nielen k štúdiu, ale aj k tomu, aby som si vybral školu s dobrým uplatnením. Sledoval som hodnotenia vysokých škôl, ale nezameriaval som sa na informatické odbory, keďže na strednej sme neprogramovali a pripadali mi preto príliš náročné. Tu sa tento príbeh mohol skončiť, ale potom prišli dni otvorených dverí, na ktoré sme chodili napoly zo zvedavosti a napoly pre voľno zo školy. Na jednom takom dni som sa dopočul, že pre štúdium informatiky je podstatná matematika, programovanie sa dá zvládnuť aj bez predchádzajúcich skúseností. Toto vo mne prebudilo iskru zvedavosti a začal som si zisťovať veci aj o informatických fakultách. Po dlhom výskume online a návšteve niekoľkých ďalších dní otvorených dverí mi lokálne (v ČR a SR) vyšla ako najlepšia Matematicko-fyzikálna fakulta na Univerzite Karlovej, známa ako Matfyz. Nad naozajstným zahraničím som vtedy vôbec neuvažoval, jednak mi západné univerzity pripadali pre rodinu finančne neúnosné a v tom čase pôsobila v mojich kruhoch už aj Praha vzdialene.

Extrémne náročné začiatky

Dostať sa na Matfyz bolo veľmi jednoduché, stačil dobrý priemer známok, či dobrá maturita, prijímačky nerobil takmer nikto. Napriek tomu som mal pred Matfyzom veľký rešpekt. Už pár dní po príchode som videl, že väčšina ľudí, zvlášť z elitných stredných škôl, má veľký náskok. Spolužiaci sa na zastávkach električky predbiehali v tom, koľko rokov programujú v Jave, C#, či C++, moja jediná skúsenosť s programovaním spočívala v jednom tutoriáli na Pascal cez letné prázdniny. Prvý ročník bol jednoznačne najnáročnejší. V skupinke novonájdených kamarátov sme zvykli hovoriť, že z Matfyzu sa nevyhadzuje, z Matfyzu sa dobrovoľne odchádza, a naozaj sa odchádzalo vo veľkom. Veľakrát v živote som počul názor, že na vysokej škole je skúškové peklo, inak je to pohoda. Neviem ako na iných školách, ale na Matfyze sme mali kopec povinností celý rok, väčšinou aj v lete. Nekonečné série domácich úloh, programov, veľkých zápočtových projektov, do toho skúšky, na ktoré počas roka nezostal čas sa priebežne pripravovať. Doteraz si živo pamätám niektoré kľúčové momenty, ktoré rozhodli o tom, že som prvý ročník nakoniec zvládol a udržal sa na škole.

Po prvom ročníku som si už veril viac

V druhom ročníku prišla druhá vlna odlevu študentov, poväčšine tých z lepších stredných škôl, pre ktorých bol prvý ročník bezproblémový, ale v druhom už nechytili vlnu. Ja som, naopak, oproti prvému ročníku školu zvládal podstatne lepšie, za rok sa rozdiely spôsobené odlišnou kvalitou stredných škôl takmer vyrovnali. Na druhej strane ma ťažšie začiatky naučili tvrdo pracovať a nespoliehať sa na talent či nebodaj šťastie. Takto to šlo až do konca tretieho ročníka, keď som úspešne obhájil bakalárku. A potom, keď už všetko vyzeralo ružovo, ma vyhodili z bakalárskych štátnic. Bol to veľký šok, už to bola dlhá doba, odkedy som naposledy nespravil skúšku, rodina pomaly pripravovala oslavy, s touto možnosťou nikto nerátal. Bola to veľmi studená sprcha, ale našťastie som sa pozbieral a v septembri 2016 sa zo mňa stal bakalár.

Počas magistra sa našiel čas aj na Erasmus

Magisterské štúdium, to bola už iná pesnička. Bakalár bol vo vrecku a počas troch rokov sa mi podarilo aj nadbehnúť si niekoľko kreditov, vďaka čomu som si mohol dovoliť ísť s vtedajšou priateľkou (terajšou manželkou) na letný semester na Erasmus do Talianska. Bol to veľmi vítaný oddych, dalo by sa povedať, že to bol „gap semester“. Taliansko je úžasná krajina, počas Erasmu som si jednoznačne rozšíril obzory, dokonca som sa naučil základy taliančiny (viac v blogoch z Erasmu I, II, IIIIV).  Po návrate zostávalo získať zopár kreditov, ale hlavne dokončiť softvérový projekt a, samozrejme, diplomovku. Tieto povinnosti boli časovo veľmi náročné, ale už to nebolo s nožom na krku ako v prvom ročníku, keď zopár neúspešných skúšok mohlo znamenať koniec. V lete som uspel na magisterských štátniciach, tentokrát na prvý pokus, a v septembri 2018 som obhájil diplomovku.

Čo mi to dalo a na čo si dať pozor

Najväčšie klišé, ktoré môžete počuť od Matfyzáka, je „Matfyz ťa naučí myslieť“. A je to pravdivé klišé. Matfyz je na rozdiel od takého ČVUT veľmi teoretická škola. V praxi to znamená, že sa na nej vyučuje oveľa menej technológií ako na technickejších školách, ale zato veľké množstvo matematiky a algoritmov. Na prvý pohľad to môže vyzerať nezmyselne, nie je predsa hodnotnejší absolvent, ktorý lepšie ovláda najmodernejšie technológie? Krátkodobo určite áno, ale technológie sa hlavne v IT vyvíjajú tak rýchlo, že ak je nejaká moderná dnes, o päť či desať rokov si už na ňu nikto nemusí spomenúť. Preto je v tejto brandži extrémne dôležitá schopnosť rýchlo a efektívne sa učiť. A to je presne to, čo mi dali tie nekonečné hodiny strávené nad dôkazmi z analýzy, to je to, prečo malo zmysel zostávať hore do svitania, kým som neprišiel na algoritmus bežiaci v lineárnom, nie kvadratickom čase. Toto sú veci, vďaka ktorým je možné sa dostať aj s lokálnou univerzitou do svetových spoločností. Navyše, spôsob myslenia naučený na Matfyze sa zákonite premietne aj do uvažovania o mimoškolských veciach, človeka naučí kriticky a analyticky uvažovať aj o spoločenských, či politických témach.

Aj keď je Matfyz v informatickej komunite často ospevovaný a vychvaľovaný, treba povedať, že má aj tienisté stránky. Mne osobne veľmi vadilo, že často chýbali dobré materiály na prípravu na skúšky (česť výnimkám). Našťastie existuje MIT a iné zahraničné školy, ktoré často majú úžasné, verejne dostupné materiály. Na toto by sa ale Matfyz nemal spoliehať a mal by vedieť ponúknuť vlastné materiály. Ďalšia vec je, že tak ako veľa ľudí z Matfyzu rýchlo odchádza, pre veľa ľudí je táto škola jednoducho príliš veľká motivácia a snažia sa ju dokončiť za každú cenu. Matfyz je v tomto ohľade veľmi zhovievavý, dovoľuje rozkladanie ročníkov, prenášanie predmetov, jednoducho takmer vždy sa to dá nejakým spôsobom pretiahnuť. To je v podstate v poriadku, až na to, že veľa ľudí potom končí s psychickými problémami či v depresiách. Osobne poznám ľudí, ktorých Matfyz zničil tak, že skončili na antidepresívach. Tento problém je navyše umocňovaný tým, že táto téma je v spoločnosti veľmi podceňovaná a tabuizovaná.

Menil by som niečo?

Matfyz mi toho dal veľmi veľa, vďaka nemu si môžem vyberať z pracovných ponúk v odbore po celom svete. Predovšetkým mi ale rozšíril obzory a naučil ma kriticky myslieť. Výber školy určite neľutujem, ale dnes by som aspoň zvážil aj školy trochu viac na západe. Nie ani tak preto, že by som si myslel, že by ma toho naučili viac, ale povedzme si úprimne, ani Univerzita Karlova nemá vo svete taký šmrnc a meno ako najlepšie univerzity v USA, UK, Švajčiarsku, či Nemecku. Je pravdou, že štúdium v Prahe je oproti nim lacnejšie, ale napríklad nemecké univerzity nie sú extrémne predražené, a taká TUM znie vo svete povedomejšie ako UK. Každopádne chcem povzbudiť každého, kto si vyberá vysokú školu, aby aspoň pri prvotnom hľadaní nezavrhoval naozaj žiadnu možnosť, či už kvôli cene alebo náročnosti. Väčšinou existuje cesta, ktorá povedie k úspešnému dokončeniu dobrej školy. Nevravím, že to bude jednoduché, len vravím, že to bude stáť za to, ale o tom podrobnejšie až nabudúce…

Teraz najčítanejšie

Lubomir Ohman

Pochádzam z dedinky Geča neďaleko Košíc. Vyštudoval som informatiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Momentálne žijem v Bellevue, WA v USA a pracujem v Microsofte ako Software Engineer.