Denník N

Nádej na uzdravenie mi nik nevezme

ilustračné foto: TASR
ilustračné foto: TASR

S duševnou poruchou žijem už pätnásť rokov. Päťkrát ma pristihla nepripravenú.

Najhoršie to bolo asi prvýkrát. Príčina či spúšťač? Po čase to viem zhodnotiť. Naštrbili sa mi piliere, o ktoré by sa mal život človeka opierať: vzťahy, bývanie, práca. Tieto veci sú pre život človeka najdôležitejšie. Zmeny v nich sa človeka dotýkajú a neraz ho ohrozia i na duševnom zdraví. S takým niečím ako je duševná choroba som však nerátala. Kto by aj rátal s tým, že sa raz naozaj zblázni?!

Je pravdou, že vtedajšia moja životná situácia ma výrazne oslabila fyzicky, no myslela som si, že sa veci postupne vyriešia a všetko zvládnem. Nezvládla som. Z toho ako sa udalosti vyvinuli som ostala zaskočená. Keď som doma po vyčerpaní z nedostatku spánku zmätene pobehovala od práci k práci, neustále sa prezliekala, zavolali moji blízki ku mne lekára. Dal mi injekciu, po ktorej som zaspala a odporučil blízkym, aby ma ráno vzali psychiatrovi. Šla som tam viac – menej dobrovoľne a peknými rečami o potrebe oddychu v nemocnici ma dostali aj na uzavreté oddelenie psychiatrie. Tu sa začal kolotoč mojej liečby. Z prvých dní si takmer nič nepamätám. Lieky vraj nezaberali a tak mi aplikovali elektrošoky. Po nich som sa prebrala a zistila som, kde som, čo sa stalo a ako som sa tam dostala. Pripadala som si ako vo väzení. Od toho dňa bolo jediným mojím cieľom dostať sa do ambulantnej liečby, domov k rodine. Podarilo sa mi to po šiestich týždňoch.

Nebolo to však poslednýkrát ako som sa pôvodne domnievala. Do dnešného dňa som prešla ďalšími štyrmi epizódami. Päťkrát som bola hospitalizovaná a paťkrát sa to riešilo elektrošokmi a následnou medikamentóznou liečbou. Dlho som verila, že je to cesta k uzdraveniu.

Až kým som sa nestala invalidnou a kým mi psychiatrička nezačala tvrdiť, že je to na celý život a nik mi nezaručí, že i napriek pravidelnému užívaniu antipsychotík a antidepresív sa epizódy nebudú opakovať.

Tomu, že je to na celý život, odmietam uveriť. Nádej mi nik nevezme. Začala som hľadať, spoznávať iných podobne postihnutých ľudí. Prostredníctvom internetu sa vytvorila podporná kominita v rámci Čiech a Slovenska. Máloktorí z nás sú spokojní s vývojom vlastnej liečby. Niektorí hľadajú alternatívne prístupy, existujú na nízkych dávkach liekov alebo dokonca bez liekov. Komunitné centrá, podporné skupiny, terénni sociálni pracovníci, alternatívne prístupy v jednotlivých oblastiach Slovenska sa dajú spočítať za pomoci prstov, všetko je to v plienkach. V susedných Čechách, kde sa rozbiehajúca sa reforma psychiatrie akosi pozastavila, funguje omnoho viac podporných skupín, občianskych združení, ktoré pomáhajú človeku a jeho blízkym vyrovnať sa s takým niečím ako je duševná choroba. Metóda Otvoreného dialógu, ktorú praktizujú v Laponsku je ideál, o ktorom sníva nejeden psychicky chorý človek. Ide o intenzívny a vysoko humánny spôsob liečby, ktorým sa vyše 80% pacientov dokáže uzdraviť a vrátiť sa do bežného života. Ak sa touto cestou Slovensko niekedy vôbec dá, potrvá to roky. Systém farmakoliečby je u nás pevne ukotvený. Tá dokáže psychicky chorého človeka stabilizovať, nie však vyliečiť.

Ja verím, že cesta k uzdraveniu existuje aj bez doživotného užívania liekov. „Nemám  takého pacienta,“ povedala mi naposledy moja psychiatrička, keď som jej o svojom presvedčení a terajšom životnom cieli povedala. „Dosť smutná realita,“ pomyslela som si. Jej skúsenosť hovorí aj o tom, že zabehnutá medikamentózna liečba možno nie je tou správnou cestou, avšak žiaľ iné chodníčky sú u nás nevyšliapané. Prím hrajú psychofarmaká.

 

Teraz najčítanejšie