Denník N

Načo sú nám vesmírne lety?

V sobotu a v nedeľu mnohí z nás žili prvým letom americkej rakety a americkej lode z dielne SpaceX na ISS. Neboli by to ale sociálne siete, keby si niektorí očividne nudiaci sa influenceri nepoložili otázku, načo je to všetko vlastne dobré. Niekto len provokoval freudovskými prirovnaniami, iní išli rovno k veci – deti v Afrike hladujú, v USA je občianska vojna a vôbec, chleba lacnejší nebude. Ako niekto, kto sa vesmírnym letom venuje už dosť dlho, by som si dovolil na tieto a podobné vyjadrenia odpovedať. Ak pre nič iné, tak preto, že už potom nebudem musieť dlho písať a do diskusie len dám link na tento článok.

Takže načo sú nám vesmírne lety?

Začnem tým, že si dovolím spochybniť otázku. Je totiž rovnako nezmyselná, ako otázka načo sa plavil Kolumbus do Ameriky. Alebo načo Einstein počítal svoje rovnice o relativite. Načo je nám akýkoľvek základný výskum? A výskum vesmíru je základný výskum. Rovnaký aký existuje v medicíne, biológii, ale aj v klimatológii alebo geológii.

Odpoveď je jednoduchá – nevieme. Nevieme na čo nám bude dobré poznať svoje okolie, nevieme, aké benefity ľudstvo získa tým, že bude niekoľko ľudí trvalo žiť 400 kilometrov, alebo 400 tisíc kilometrov nad Zemou. Skúsenosť nám ale hovorí, že výsledky často prekonávajú očakávania a niektoré veci by sa bez základného výskumu, bez pochopenia základných súvislostí, zákonitostí a javov, a niekedy aj bez náhod a nezdarov v základnom výskume nikdy nepodarili. Notoricky známy je prípad penicilínu, ktorý vznikol ako následok kontaminácie petriho misky vo Flemingovom laboratóriu. Môj obľúbený príklad sú žlté papieriky Post-It, ktoré vznikli ako následok nepodarenej snahy vyvinúť supersilné lepidlo. Snaha nevyšla, ale vzišlo z nej naopak lepidlo, ktoré je možné opakovane prilepovať a odlepovať. Slovami klasika: „a přitom taková blbost.“

John F. Kennedy to vo svojom prejave na Rice university v Houstone povedal presne: Načo liezť na najvyššiu horu? Načo letieť cez Atlantik? Odpoveď Edmunda Hillaryho, prvého človeka na Evereste, na otázku prečo tam liezol bola presná: „Lebo tam je.“

Takže lietame do vesmíru, lebo tam je. Tak ako sme nasadli na prvú loď a vyrazili do neznáma, tak ako sme sadli do prvých lietadiel a vzniesli sa k oblohe, tak ľudia vyleteli do vesmíru, pristáli na Mesiaci a chcú ísť ďalej. Je to rovnaká zvedavosť, rovnaká túžba po poznaní a objavovaní ako tá, ktorá viedla našich opičích predkov k tomu, že sa prestali báť a začali používať oheň. Vysmievať sa z nej, alebo spochybňovať jej pôvod a motiváciu je prejavom blazeovaného cynizmu.

Je tu aj druhý dôvod, prečo musíme lietať do vesmíru. Pred 66 miliónmi rokov sa stala vec, vďaka ktorej tu zrejme vôbec sme v takej podobe, akú poznáme. Asteroid s veľkosťou niekde medzi 11 a 81 kilometrami trafil Zem v oblasti mexického Yucatánu. Vytvoril kráter 100 kilometrov široký a 30 kilometrov hlboký. Pri dopade sa uvoľnila energia, ktorá bola približne stomilión krát silnejšia ako Car-bomba, najsilnejšia termonukleárna bomba v dejinách. Výsledok? 75% všetkých druhov na Zemi vyhynulo.

A teraz si predstavme, že sa podobný asteroid rúti opäť k Zemi. Nie je to nič, čo by sa nemohlo stať. Naopak, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou k tomu skôr alebo neskôr dôjde. A my, napriek všetkým technológiám, napriek všetkému pokroku, nebudeme schopní robiť nič iné, ako dinosaury pred tými 66 miliónmi rokov. Pozerať sa na svoju vlastnú skazu. Vesmírne lety nám pomáhajú naučiť sa ovládať priestor okolo našej planéty. Čím lepšie budeme zvládať a ovládať svoje okolie, tým lepšie budeme vedieť chrániť našu planétu a tým aj našu civilizáciu pred zničením. Osídlenie iných svetov k tomu môže prispieť, ale vzhľadom na ich dlhodobú závislosť od Zeme si nemyslím, že prioritou má byť kolonizácia iných nebeských telies, prioritou má byť zvládnutie ciest do vesmíru a pohybu v ňom, s čo najefektívnejším pohonom, ktorý nám umožní odkloniť prilietajúce hrozby z kolízneho kurzu.

No a v neposlednom rade asi nie je úplne zle, že do vesmíru sa vieme dostať aj inak, ako za pomoci vesmírneho programu krajiny ako je Rusko. Krajiny, ktorá s nami už roky vedie hybridnú vojnu a podporuje všetko čo nás môže oslabiť. Krajina, kvôli ktorej musí mať starosta mestskej časti jedného z hlavných miest Európskej únie, spolu s primátorom toho istého mesta policajnú ochranu aby ich agenti ruskej tajnej služby nezavraždili. A to celé len pre to, že si dovolili demontovať sochu ruského generála, ktorý síce prišiel v máji 1945 do Prahy v čele Červenej armády, ale v čele tej istej armády brutálne potlačil povstanie proti komunistom v Maďarsku len o necelých 11 rokov neskôr.

Ani Čína, ktorá sa v dobe korony snaží definitívne pacifikovať Hongkong a ktorá drží vyše milióna ľudí v koncentračných táboroch nie nepodobných tým v hitlerovskom Nemecku, nie je asi tým správnym režimom, ktorý by mal rozhodovať o tom, či sa ľudia dostanú, alebo nedostanú do vesmíru. Ak teda vylúčime Rusko a Čínu, kto nám ostal? Môžeme si o USA myslieť čokoľvek, môžeme a vidíme mnohé nedostatky a problémy, ale hovoríme tu stále o demokratickom štáte, kde funguje verejná kontrola politiky, slobodné médiá a kde je rozhodne väčšia šanca, že vesmírne lety budú slúžiť nielen vládnucej vrstve, ale všetkým ľuďom.

Túžba objavovať nepoznané, snaha ochrániť našu existenciu a sloboda prístupu k letom do vesmíru sú len tri z mnohých dôvodov, prečo je dobre, že v sobotu sa dvaja ľudia na americkej rakete, v americkej vesmírnej lodi, štartujúci z amerického územia, dostali opäť do vesmíru.

 

Teraz najčítanejšie