Naši zelení kamaráti
Mám takú knižku, volá sa Vycházky do přírody. Niekedy ju so sebou beriem na vychádzky do prírody. Ale napríklad teraz vylihujeme doma a knižka vyzerá spokojná.
Bola stará, už keď som ju kupovala, a zrejme aj čítaná, lebo sa vždy otvorí na tom istom mieste – je to kapitola o pozorovaní mraveniska, kde autor povzbudzuje mladých bádateľov, aby v záujme ľahšieho sledovania odchytili nejakého mravca a označili ho na zadočku bielou kriedou.
Za tým šípiť veľa malého utrpenia.
Minule som prelistovala inam a našla som kapitolu o teleológii a antropomorfizácii ako dvoch bežných chybách, ktorých sa dopúšťame pri pozorovaní prírody. Napríklad:
Žitu není na polích smutno. Nad klasy mu vyzpěvuje skřivan, na mezích mu vyhrává cvrček.
Je to pozostatok mýtického spôsobu uvažovania, náboženskej báje, hovorí autor. O tom, či žito môže pociťovať smútok, nič nevieme. Ani škovránok zrejme nespieva preto, aby sa žito cítilo lepšie, a svrček nevyhráva, svrček nie je muzikant, je to hmyz. Z čeľade svrčkovité.
Včela, protože je pilná, letí hned na další květ.
Nejde o to, že je možno v skutočnosti lenivá, ale že jej ani len nemáme pripisovať ľudské vlastnosti.
To ma nesmierne znepokojilo, bez meškania som bežala za stromami, aby mi to vysvetlili. Stromy ma pohladili lístkami po tvári a povedali, neboj, malá, stále sme tvoji zelení kamaráti. A niektoré svrčky nemajú cit pre hudbu a niektoré včely sú naozaj lenivé, tieto stereotypy, udržiavané prevažne čítankami a šlabikármi, by bolo treba raz a navždy rozptýliť.
Kývli sme si na pozdrav a šla som domov a informovala knižku, že sa mýli. Len aby si vedela, knižka.
Rastlina ako vynálezca
Raoul Heinrich Francé bol dobre vychovaný chlapec, občas možno trochu zasnívaný, ale v škole prospieval, rodičia z neho mali radosť. Mal veľmi rád dukátové buchtičky a dlhé letné noci u babky na dedine, a dobrodružné príbehy. Určite ako malý zabil najmenej jednu žabu, zo zvedavosti, a neskôr mu to bolo ľúto.
Nevieme, ako vtedy vyzeral, zachovali sa iba podobizne z pokročilého veku, na ktorých už vyzerá ako každý iný vedec a seriózny pán.
Skúmal som dlhodobo zem, píše Francé vo svojej knižke Die Pflanze als Erfinder, veril som, že je v nej viac života, než sa zdá. Potreboval som do pôdy niečo veľmi drobné rozosiať, a to pokiaľ možno pravidelne, a tak som skúšal púdre a soľničky, ale výsledky neboli uspokojivé.
Moja loď uviazla na plytčine, pokračuje Francé vo svojom vedeckom pojednaní, kým som si uvedomil, ktorým smerom sa treba vydať.
Domnievame sa, že tie naozaj zásadné udalosti musia do nášho života napochodovať slávnostným krokom, ohlásené nejakými svojimi predchodcami a vítané ohňostrojom a pozornosťou, tak trochu ako kniežatá. Niet väčšieho omylu. To najradostnejšie aj najstrašnejšie vždy prichádza s ľahostajnou tvárou všedného dňa, zahalené v rúchu bezvýznamnosti, a pod tým sa skrýva mnohé.
Napadlo mu pozrieť sa, ako také rozosievanie vyriešila príroda.
Napríklad taký mach – ploník obyčajný. To je taká tobolka a na nej vrchnák (ein Deckel), ktorý časom odpadne, a semiačka vyletia podľa počasia. Cítia, kedy je pekne. Ale to je nepoužiteľné, treba vymyslieť dačo inšie.
Francé vyzúva svoju rakúsko-uhorskú črievicu a kladie bosú nohu do mäkkého lesného porastu, povedzte mi, moji zelení kamaráti, kam sa obzrieť ďalej.
Napokon na to prišiel a nechal si to patentovať. Nechal si takto patentovať mnoho ďalších vynálezov, ktoré, samozrejme, po správnosti patria prírode. Koniec koncov, hovorí Francé, kde som tieto zákonitosti nachádzal? Kde som ich vzal? Bol to dar lesov.
A čo je to les?
Svet, kde sú mi malé kutavky piesočné, čo bystro letia von a naspäť k svojmu tajomnému domovu v slnkom vybielenom previse, bratmi, kde si tmavé trblietavé vážky nehlučne sadajú vedľa mňa a kde sa dôverčivé modráčiky, ktoré na pohľad tak veľmi pripomínajú úsmev priateľa, zvedavo prizrú mne, usilovne píšucemu, vzápätí zatrepocú krídlami a zmiznú, svet, ktorým sa všetci spolu mihneme, než vplynieme do Všehomíra.
Veľmi neprofesionálne. Tvoj svetonázor nikoho nezaujíma, to bude pätorka, Francé!
To sú počiatky takzvanej biotechniky. Najkratšia cesta, ktorou nejaký proces dospeje k svojmu zavŕšeniu, je prírodný zákon. Makovička rozosieva múdrosť. Je toho mnoho: Francé rozoberá matematiku, ako ten najvnútornejší, tajomný skelet všetkých vecí; keď všetko zmizne ako dym, keď poodpadáva všetko živé mäso v besnom tanci smrti, zostane ti číslo.
Francého strhujúca botanická rozprava vyšla v roku 1920 a dá sa kúpiť ako reprint pôvodnej verzie u jedného obskúrneho predajcu v Indii. Je to celé švabachom, umrieš, než to prelúskaš. Ale zas, je tam kopa obrázkov.
Než sa presunieme ešte hlbšie do minulosti, malý hmyzí ansámbel v zložení 2 muchy, 1 pavúk a 1 tesárik z obalu Řehákovej vychádzkovej knižky nám zaspievajú, vydupkajú a zašumia drobnú lyrickú skladbu pre dychy a mnoho nôh. Svrčky počúvajú a učia sa.
(zvuky)
Ďakujeme.
Láska je ďalekohľad
Carl bol nepokojné dieťa, stále kdesi pobehoval, lisoval rastlinstvo v otcových modlitebných knižkách, zjedol všetky nedeľné odpustky úplne sám, napokon šiel otec za svojím kamarátom lekárom a povedal, mám doma takého nezbedníka, bolí ma z neho hlava, daj mi niečo proti migréne.
Proti migréne ti nič nedám, ale syna priveď, ja ho zaučím. Na vypisovanie dochtorských receptov nemusí byť cnostný.
Ubehlo niekoľko rokov, všeličo zaniklo, iba trvalky si nič nevšimli, a z malého loptoša je veľký loptoš, sedí na kopci nad Uppsalou, pozerá na univerzitnú štvrť a hovorí si, ej, tá botanická záhrada by mala byť úplne inde.
Univerzita dala Carlovi nejakú podradnú robotu, mali bordel v archíve a on to zosystematizoval, vznikla binomická nomenklatúra.
Kam sa tak ponáhľam? Neviem.
Carl von Linné začal na univerzite prednášať, ale získal si tam veľa nepriateľov, pretože nemal žiadne formálne akademické vzdelanie a pretože jeho prednášky boli veľmi obľúbené. Miestna akademická obec ho preto poslala na terénny výskum do Laponska. Carl fasoval skladací batoh s výskumníckym náradím, koňa a psa a šiel, a všetci dúfali, že už sa nevráti, lebo Laponsko je ppč ďaleko.
Zápisky sa začínajú celkom radostne.
Potom sa objavili tie domorodé kmene a celé to zrazu bolo trochu divoké.
S koňom sa musel rozlúčiť, terén bol preňho neschodný. Možno by sa dal natočiť film o Linného ceste do Laponska z pohľadu tohto koňa, zabudnutého pioniera botaniky.
Sám Carl sa vrátil a bol ešte slávnejší než predtým.
Vynechala som kopu zaujímavých vecí, ale mohla by som z poznámok jeho životopisca uviesť jednu dobrú vetu:
Love, they say, is blind, but sometimes love is a regular telescope.
Carl von Linné žil v osemnástom storočí. Botanickú záhradu na jeho návrh naozaj presunuli inam. Okrem toho, že výborne ovládal tabuľky, veľmi bystro prehodnotil niektoré mýtické bytosti, a tak boli draci, hydry a ďalšie bytosti z taxonómie vykázané.
Pokiaľ tomu dobre rozumiem, vytvoril nejaké kategórie aj pre človeka, a popri niekoľkých jasne definovaných kategóriách vytvoril ešte kategóriu „monstrous“, kam pohádzal všetkých abnormálnych ľudí a dosiaľ neznáme kmene a podobne. Hovorí sa tomu taxonomický odpadkový kôš.
Aj Carl je všade zobrazovaný ako starý pán, nenapadlo by ti, že sa kedysi preháňal po slnkom zaliatych lúkach, s chlebom v ruke, prostovlasý a šťastný.
A predsa
Vybehla som minulý týždeň z jaskyne, že si ulovím niečo pod zub, ale zabudla som si kreditnú kartu. Došlo mi to v papiernictve, kam som zabočila neviem prečo a kde som si tiež neviem prečo kúpila absurdne drahý malý zápisník s trblietavým fantasy motívom na obale. Na ten som spotrebovala posledné keše.
S týmito čerstvými zásobami zbytočného papiera som sa – hladná, ako len človek prvého sveta môže byť – šla prejsť.
Došla som na Kuchajdu.
Zliezla som z briežka na kamenistý breh a vliekla sa popri vode, keď vtom som v diaľke zbadala čosi ležať. Bol to drak! Asi osem centimetrov vysoký, s bielou brušnou časťou a pomerne rozložitými blanitými krídlami fialovej farby – keď ich stlačíš, drakovi spadne dosť prominentná spodná gamba, pripevnená na temene šróbkom.
Takže existujú.
Overené vychádzkou do prírody.
Cit a láska k přírodě obohacuje život člověka, i když nemá odborných znalostí, píše Bohuslav Řehák vo svojej malej knižke.
V tomto článku je hlboký zmysel, zašitý do inotajov, a popri ňom niekoľko povrchnejších postrehov. A láska, ako hlavná ingrediencia. Nie tá slepá, ale tá, čo je ako ďalekohľad.
Zachráňte našich zelených kamarátov – nekupujte knižky.
Ani zápisníky.
Už nikdy.
Rozlúčime sa ďalšou improvizovanou skladbou malého hmyzieho ansámblu.
(zvuky)
(pomalý fade out)
(je ticho, spíš a zdá sa ti, že si v laponsku)
