Denník N

Ako si zaplatiť za zdravé lesy?

Ako vieme systémovo zaviesť také opatrenia, ktoré nám zabezpečia zdravé lesy, bez negatívnych vedľajších dôsledkov a vysokých ekonomických nákladov? V tomto texte, ako príspevok do diskusie, skúsime jedno také riešenie načrtnúť a vysvetliť.

Pán Haluš sa vo svojom článku „Prečo a koľko platiť súkromníkovi za to, že nevyrúbe les“ otvára dôležitú spoločenskú a ekonomickú tému. Tá patrí do širšej diskusie o tom, že ako spoločnosť potrebujeme zdaňovať znečisťovanie životného prostredia, a naopak, zvýhodňovať aktivity, ktoré zdravie a stabilitu ekosystémov zvyšujú. Diskusie, ktorá je vo svetle bezprostrednej klimatickej krízy naliehavá a nevyhnutná.

Ťažšie ako zodpovedať otázky „Prečo?“ a „Koľko?“ je nájsť odpoveď na otázku „Ako?“ Ako vieme systémovo zaviesť také opatrenia, ktoré nám zabezpečia zdravé lesy, bez negatívnych vedľajších dôsledkov a vysokých ekonomických nákladov? V tomto texte, ako príspevok do diskusie, skúsime jedno také riešenie načrtnúť a vysvetliť.

Lesy prinášajú mnohé ekosystémové služby a jednou z tých najdôležitejších je vo svetle klimatickej krízy ich schopnosť vstrebávať z atmosféry oxid uhličitý, rozkladať ho na uhlík, ktorý dlhodobo viažu a na kyslík, ktorý uvoľňujú späť do atmosféry. Krátko si zhrňme, ako tento systém funguje.

Cyklus uhlíka v lese

Stromy vdychujú z atmosféry oxid uhličitý , ktorý je spolu s vodou a slnečným žiarením vstupom do fotosyntézy. Fotosyntézou si vytvárajú živiny (cukry) a nadbytočný kyslík uvoľňujú do atmosféry. Živiny využívajú na svoj rast, čím sa uhlík ako stavebný prvok ukladá v ich dreve, koreňoch a listoch, či ihličí. Čím je strom väčší, tým viac oxidu uhličitého z atmosféry spracuje a tým väčší je aj prírastok jeho drevnej hmoty. Zaujímavé je, že jeden kilogram dreva pritom viaže až okolo jedného a pol kilogramu oxidu uhličitého. To je na prvý pohľad kontra intuitívne, no len kým si neuvedomíme, že kyslík zo zlúčeniny oxidu uhličitého  strom uvoľnil späť do atmosféry a v dreve zostáva viazaný len uhlík.

Dospelý strom môže viazať vyše tony uhlíka a každý rok absorbovať ďalśie desiatky kilogramov oxidu uhličitého.

Ak strom v prírodnom lese zomrie, jeho miesto prevezmú mladé stromy. Odumretý strom v prítmí lesa postupne zhnije a stane sa súčasťou pôdy a živín pre ďalšiu generáciu. Počas tohto hnilobného procesu sa najmä pôsobením húb časť viazaného uhlíka vo forme oxidu uhličitého uvoľní späť do atmosféry. Výskumy však ukazujú, že až polovica stromom viazaného uhlíka, zostane trvalo uložená v lesnej pôde. Lesná pôda takto viaže veľké množstvo uhlíka, za predpokladu, že nie je vystavená silnému slnečnému svetlu a teplu. Vtedy sa v pôde spúšťajú ďalšie procesy, ktoré v pôde viazaný uhlík premieňajú na oxid uhličitý a uvoľňujú ho do atmosféry. Takáto situácia nastáva napríklad v prípade holorubnej ťažby dreva.

Najmä na posledne uvedené fakty sa pri spoločenských a ekonomických rozhodnutiach často zabúda, no pre ďalšiu diskusiu sú kľúčové.

Niekoľko dôležitých bodov k téme uhlíka

Odbočme preto ešte na chvíľu od hlavnej témy a zhrňme si niekoľko dôležitých bodov, ktoré nám veľmi dobre poslúžia nielen pri tejto diskusii.

Nie je strom ako strom. Kým mladá trojročná rastlinka viaže nanajvýš niekoľko gramov oxidu uhličitého, veľký sto či dvestoročný strom viaže oxid uhličitý v desiatkach či stovkách kilogramov ročne. Preto musíme byť veľmi pozorný, keď počujeme, že niekto vysadí za každý vyrúbaný strom dva či tri nové stromčeky. Alebo keď si pri kúpe letenky doplatíme pár centov za „kompenzáciu“ našej uhlíkov stopy. Vo väčšine prípadov ide o vysadenie niekoľkých mladých stromčekov, ktoré teoreticky počas svojho života naviažu oxid uhličitý v objeme našej uhlíkovej stopy. No kým my vytvárame oxid uhličitý okamžite, vysadené stromy ho naviažu v lepšom prípade o štyridsať rokov.

Je teda zrejmé, že nie je les ako les. Čerstvo vysadený les trojročných stromčekov viaže minimálne množstvo oxidu uhličitého. Výrazne viac ho viaže päťdesiatročný les, ktorým je aj monokultúrna plantáž stromov rovnakého veku. Najväčšie množstvo viaže starý, prirodzenému lesu blízky les, či pôvodný prales. Je to tak preto, lebo množstvo viazaného oxidu uhličitého nie je dané len veľkosťou stromov a ich prírastkom, ale aj vekom lesa, ktorý dokáže ukladať uhlík do pôdy. Významným faktorom je aj spoľahlivosť, s akou les uložený uhlík dlhodobo viaže. Prirodzený les zmiešaných drevín rôzneho veku najlepšie odoláva škodcom, chorobám, či klimatickým výkyvom ako je sucho, vysoké teploty, či silné vetry. Aj extrémom padne zvyčajne za obeť len niekoľko stromov a funkcie lesa zostávajú zachované, vrátane jeho schopnosti ďalej zadržiavať uhlík, ktorý je už v pôde uložený. Naopak, pri monokultúrach rovnakého veku, akými sú mnohé smrekové lesy na Slovensku, či u našich susedov, je veľká pravdepodobnosť, že extrémne výkyvy zničia celý les a tým aj jeho schopnosť viazať oxid uhličitý v dreve, aj v pôde.

Nie je ťažba ako ťažba. Dva základné prístupy ku ťažbe dreva sú holorubná ťažba, keď sa na určitej ploche vypília všetky stromy a prebierková ťažba, keď sa z lesa roztrúsene vypília vybrané stromy, ideálne v objeme nie väčšom ako bol prírastok dreva od poslednej ťažby. Holorubná ťažba má okrem iných negatív ako zánik celého ekosystému, preschnutie pôdy, prehriatie mikroklímy, aj ďalšie výrazné negatívum v tom, že v dôsledku priameho slnečného svetla a zvýšenej teploty sa do atmosféry uvoľní v pôde viazaný oxid uhličitý. Holorubná ťažba má preto nepomerne väčšie klimatické dôsledky ako prebierková ťažba. Množstvo oxidu uhličitého viazané v stromoch a pôde pôvodných pralesov, ako sú napríklad tie v Južnej Amerike, je jedným z rozhodujúcich argumentov, prečo by sme vôbec nemali pripustiť ich ďalšiu ťažbu.

Nie je využitie dreva ako využitie dreva. Drevo je krásnou a hodnotnou surovinou so všestranným využitím. Navyše je obnoviteľnou surovinou, čo nás ľahko privádza k zjednodušenému záveru, že každé využitie dreva je ekologické. No z uvedeného už vieme, že vždy, keď drevo z lesa vezmeme, pripravíme sa o možnosť, aby časť oxidu uhličitého, ktorý viaže, zostal dlhodobo viazaný v lesnej pôde. Najzmysluplnejším využitím dreva je preto také využitie, pri ktorom nám drevo dlhodobo slúži, a teda dlhodobo viaže oxid uhličitý. Napríklad v stavebníctve či nábytkárstve. Naopak, využitie dreva na kúrenie alebo výrobu elektrickej energie je pochybné. Drevo sa často označuje za CO2 neutrálne, keďže uvoľní len toľko oxidu uhličitého, koľko predtým žijúci strom vstrebal. To je síce pravda, no keby sme to drevo ponechali v lese, veľká časť oxidu uhličitého by zostala trvalo viazaná v lesnej pôde. Pre porovnanie, zemný plyn, ktorý je fosílnym a neobnoviteľným palivom, uvoľňuje pri rovnakom výdaji energie o polovicu menej oxidu uhličitého. Štúdie dnes ukazujú, že je lepšie kúriť a vyrábať energiu zemným plynom a drevo, ktoré takto ušetríme, jednoducho ponechať v lese. Aj „mŕtve“ drevo, okrem toho, že viaže oxid uhličitý, plní ďalšie dôležité funkcie. Je zdrojom živín pre ďalšiu generáciu rastlín, viaže vodu, pomáha les ochladzovať a je dôležitým prvkom lesného ekosystému.

Systém dane z CO2

Vráťme sa teraz k hlavnej téme tohto článku, ako si zaplatiť za zdravšie lesy. Jednoduchým riešením by bolo vyplácať vlastníkom lesa každoročne fixné kompenzácie, resp. dotácie za každý hektár lesa, ktorý vlastník nevyrúbe. Už z toho, čo sme si povedali, je zrejmé, že takéto riešenie by bolo zlé. Jednak, nie je les ako les, a vlastník by navyše mohol dotácie niekoľko rokov poberať a následne sa rozhodnúť les vyrúbať a drevo predať. Vlastník by takto na lese zarobil dvakrát a pozitívny efekt ekosystémových služieb, za ktoré sme si ako spoločnosť zaplatili, by sa stratil.  Dobré riešenie musí zohľadniť kvalitu lesa a nastaviť motivácie dlhodobo, na desaťročia či storočia dopredu.

Lepším riešením by preto bolo, nastaviť výšku ročnej kompenzácie na ročný prírastok dreva. Ako vieme, jedna tona dreva predstavuje viac ako jednu tonu viazaného oxidu uhličitého a výška kompenzácie by sa tak mohla odvíjať od trhovej ceny CO2 certifikátov. Ako spoločnosť by sme tak cielenejšie platili za „dodané“ služby. A čo by sa stalo, ak by sa vlastník rozhodol les vyrúbať a drevo predať? Jednoducho by z každej tony dreva vyvezenej z lesa, zaplatil štátu daň zodpovedajúcu výške kompenzácií na tonu dreva. Inými slovami by vrátil hodnotu kompenzácií, ktoré dovtedy na drevo dostal. Celý systém by sa tak podobal systému dane z pridanej hodnoty a tak v ďalšom texte ho pre zjednodušenie označme ako daň z CO2

Systéme lgis, Národného Lesníckeho Centra, disponuje podrobnými informáciami o lesnom poraste v každom lesnom celoku. Zrdoj: gis.nlcsk.org/lgis/

Nezainteresovanému sa môže zdať, že objektívne a celoplošne monitorovať prírastok a ťažbu dreva, v rozsahu potrebnom pre takéto riešenie, nie je možné. Opak je pravdou. Štát už niekoľko desaťročí pod záštitou Národného lesníckeho centra prevádzkuje systém, ktorým sa pravidelne monitorujú všetky lesné porasty a ich prípadná ťažba. Tento systém obsahuje všetky potrebné údaje, aby sme dostatočne presne vedeli určiť priemerný ročný prírastok dreva na ktorýkoľvek hektár lesnej pôdy. Isté zmeny a zlepšenia by boli žiadúce, rovnako ako aj podstatné zlepšenie monitoringu ťažby dreva a včasná identifikácia nepovolenej (nelegálnej) ťažby. No tieto zmeny a zlepšenia bude aj tak potrebné realizovať. Napríklad Inštitút environmentálnej politiky navrhuje výrazné zlepšenie monitoringu nelegálnej ťažby s participáciou verejnosti prostredníctvom mobilnej aplikácie.

Výhody dane z CO2

Navrhnuté riešenie systému dane z CO2 jednoznačne zvyšuje motiváciu vlastníkov lesa ponechať stromy a drevo v lese, pričom nezasahuje do ich vlastníckych práv. Vlastník sa môže slobodne a flexibilne rozhodnúť, či a kedy drevo v lese vyťaží a predá. Spoločnosť zase platí iba za ekosystémovú službu, ktorú aj reálne dostane.

Navrhnuté riešenie tiež ponecháva silnú motiváciu pre aplikovanie najlepšej lesníckej praxe, keďže vo všeobecnosti platí, že prírode blízky les s pôvodným druhom drevín má dlhodobo najväčšie prírastky dreva a je zároveň ekologicky najstabilnejší. Vlastník tak sledovaním svojich ekonomických záujmov sleduje aj ekologické záujmy spoločnosti. Vlastník, ktorý bude naďalej pestovať smrekovú monokultúru na mieste, kde takýto les prirodzene nerastie, je vystavený riziku, že veterná smršť či lykožrút ho o les pripravia. Bude mať vysoké náklady s obnovením lesa a dlhé roky nebude dostávať žiadne či len zanedbateľné kompenzácie, keďže jeho mladý les bude mať len minimálne prírastky dreva, a tým aj malé množstvo viazaného oxidu uhličitého.

Navrhnutý systém dane z CO2 tiež zvyšuje motiváciu vlastníka predávať iba drevo s vyššou pridanou hodnotou a drevnú hmotu, ktorú by inak predal ako palivové drevo či biomasu pre tepelné elektrárne ponechať v lese. To je ďalší žiadúci efekt, keďže lesný ekosystém potrebuje, aby v lese zostávalo aj mŕtve drevo. Na druhej strane cena palivového dreva nevyhnutne narastie, čo je podľa môjho názoru opäť pozitívum, ktoré pomôže nastaviť ekonomickú rovnováhu pri rozhodnutiach ľudí ohľadne toho, čím budú kúriť a koľko sú ochotní investovať do energeticky úsporných či pasívnych stavieb. Zároveň obmedzenie kúrenia drevom prispeje k čistejšiemu ovzdušiu počas vykurovacej sezóny.

Nevýhody dane z CO2

Je zrejmé, že navrhnuté riešenie by zvýšilo ceny dreva. To je na jednej strane žiadúce, keďže nová cena by zohľadňovala ekologické náklady jeho využitia. Na druhej strane, ak by sa takéto riešenie zaviedlo iba na Slovensku, malo by bez ďalších opatrení výrazný vplyv na domáci drevospracujúci priemysel. Jeho konkurencieschopnosť by výrazne zaostávala a je možné predpokladať, že by sa zvýšil import „lacnejšieho“ dreva zo zahraničia, čo by nedávalo ekonomický and ekologický zmysel.

Samozrejme, ideálne by bolo prijať takéto systémové riešenie v rámci širšieho ekonomického spoločenstva, teda v rámci celej EÚ. Ak by však hľadanie a prijímanie funkčného riešenia na úrovni EÚ malo trvať pridlho, je potrebné nebáť sa vo svetle klimatickej krízy hľadať riešenia aj samostatne. Je možné, že po širšej odbornej diskusii, by sme s niekoľkými opatreniami vedeli riešenie prijať aj individuálne.

Najmä súčasná kríza, epidémia COVID-19 nám ukazuje, aké je dôležité, keď krajiny pasívne nečakajú na spoločný postup a neboja sa postupovať samostatne. To im umožňuje otestovať rôzne riešenia, rýchlo nájsť tie najúčinnejšie  a vzájomne sa poučiť zo svojich chýb. Tie najlepšie riešenia sa môžu potom stať východiskom pre dlhodobý spoločný postup. Ak smerujeme do krízy, z dlhodobého hľadiska nie je nič horšie ako nečinnosť.

Príkladom opatrenia, ktoré by nám umožnilo prijať daň z CO2 aj individuálne, by bola možnosť pre výrobcov nábytku a stavbárov, nárokovať si vrátanie dane z CO2 pri predaji nábytku a stavieb, zodpovedajúce hmotnosti použitého dreva. To by zabezpečilo nielen zachovanie ich konkurencieschopnosti, ale bolo by aj v súlade s ekologickými záujmami spoločnosti.

Niekoľko postrehov na záver

Na záver ešte stručne uvediem niekoľko postrehov, ktoré lepšie pomôžu ukázať zmysluplnosť navrhnutého systému dane z CO2 v širšom kontexte.

Zdanenie všetkých palív

Ak vyťažené drevo zdaníme podľa obsahu oxidu uhličitého, ktorý sa uvoľní jeho spotrebou späť do atmosféry, bolo by logické a žiadúce rovnako zdaniť všetky fosílne palivá. To by nám umožnilo lepšie zohľadniť ekologické náklady ich využitia, nastolilo by ekonomickú rovnováhu v rozhodovaní a bolo by zdrojom príjmov, ktoré by sa využili pre kompenzácie za viazanie oxidu uhličitého v lesoch.

Holorubná ťažba

Ako sme už uviedli, v dôsledku holorubnej ťažby sa do atmosféry uvoľní viac oxidu uhličitého, ako je len oxid uhličitý viazaný vo vyťaženom dreve. Preto by drevo pochádzajúce z takejto ťažby malo byť zdanené násobne vyššou daňou z CO2 určenou stanoveným koeficientom. To by túto škodlivú prax výrazne obmedzilo.

Bezzásahové územia

Silnou stránkou navrhnutého systému dane z CO2 je, že vlastníkovi ponecháva v plnom rozsahu vlastnícke práva a možnosť voľby. Riešenie je možné využiť aj pre bezzásahové územia. Tu však už vlastník nemá na výber a systém len určí výšku kompenzácie vlastníkovi na základe prírastku dreva. Vzhľadom na samotnú podstatu bezzásahových území, je však lepším riešením súkromným vlastníkom vymeniť tieto plochy za iné  ekonomické lesy, mimo bezzásahových území.

Štátne lesy

Aj keď som týmto článkom nadviazal na tému pána Haluša o tom „Prečo a koľko platiť súkromníkovi za to že nevyrúbe les“, navrhnutý systém dane z CO2 by mal z môjho pohľadu významné uplatnenie aj pre verejného vlastníka, najmä štátne lesy. V kontexte štátnych lesov by pomohol s nastavením hodnoty ekosystémových služieb a ak by sme od lesov vyžadovali iba ziskovú ťažbu, mali by sme automaticky dobrý kontrolný mechanizmus, ktorý by bránil predajom dreva za ceny, ktoré ledva pokrývajú náklady štátnej spoločnosti, nieto hodnotu obetovaných ekosystémových služieb.

Ďalšie ekosystémové služby lesa

V texte som sa pre jednoduchosť sústredil na jednu ekosystémovú službu lesa, jeho schopnosť viazať oxid uhličitý. Rovnako som sa cez túto optiku pozeral na drevo. No tak, ako les plní mnohé ekosystémové služby, tak plní drevo a odumreté drevo mnohé ekosystémové služby v rámci lesa. Keď berieme z lesa drevo, oslabujeme lesný ekosystém. Ak to robíme s mierou, tento negatívny vplyv je zanedbateľný, ak to robíme bezbreho, dopady sú katastrofálne.

Salamandra škvrnitá, obľubuje najmä vlhké lesné lokality a je citlivá na zmeny ekosystému.

No tak ako je často jeden problém sprevádzaný ďalšími, tak aj riešenie jedného problému často rieši aj tie sprievodné. Ak prijmeme opatrenia pre lepšie zdravie našich lesov z pohľadu ich schopnosti viazať oxid uhličitý, vo veľkej miere zlepšíme aj sprievodné negatívne javy ako prehrievanie krajiny, neschopnosť lesov zadržiavať vodu, situáciu ohrozených druhov a podobne.

Autorstvo myšlienky

Neviem, kto je autorom myšlienky dane z oxidu uhličitého. Samotná téma a myšlienka sa objavuje v mnohých zdrojoch a nielen v kontexte lesného ekosystému. Pravdepodobne má viacerých nezávislých autorov a je nevyhnutným dôsledkom logického zváženia ekologických problémov a ich riešenia. Silným zástancom tejto myšlienky je napríklad Peter Wohlleben, autor bestselleru „Tajný život stromov“.

Teraz najčítanejšie