Denník N

Nadčasová sezóna Ladislava Smoljaka

Šiesteho júna si pripomenieme desiate výročie úmrtia divadelníka a filmára Ladislava Smoljaka.

Ladislav Smoljak (Wikipédia)

Jedného večera v roku, keď si Federico Fellini na Moskovskom filmovom festivale odniesol Zlatú cenu za film Interview, a keď Marcello Mastroianni získal veľkú cenu v Cannes za hlavnú rolu vo filme Nikitu Michalkova Oči čierne, som na jednom z dvoch programov Československej televízie po televíznych novinách so zváračom a kombajnom uvidel film, vďaka ktorému som objavil génia. Ten film sa volal Nejistá sezóna a ten génius sa nevolal Jára Cimrman, ale Ladislav Smoljak.
Divadelný a filmový režisér, scenárista a herec Ladislav Smoljak, narodil sa 9. decembra 1931 v Prahe, bol učiteľ – promovaný v odbore matematika-fyzika. Na filmovej ani divadelnej škole neštudoval, ale od mlada bol zanietený divadelný ochotník. Učiteľstvu sa venoval krátko. Už začiatkom 60. rokov ho definitívne zlákalo umenie – začal pracovať ako kultúrny recenzent pre rôzne časopisy, stál napríklad aj pri zrode slávnej čitateľskej ankety Zlatý slávik časopisu Mladý svět.
V roku 1966 založil spolu s Jiřím Šebánkom, Zdeňkom Svěrákom a Miloňom Čepelkom Divadlo Járy Cimrmana – úplne ojedinelé nielen v zmysle českého divadla. Spojenie serióznych vedeckých seminárov o českom velikánovi Járovi Cimrmanovi v prvej časti predstavenia a jeho dramatických jednoaktoviek po prestávke nemá obdobu na žiadnej svetovej divadelnej scéne. Ak pravda nerátame Cimrmanovo anglické divadlo špecializujúce sa výlučne na hry českého génia. Smoljak so Svěrákom sú s Cimrmanom spoluautormi 15 inscenácií, ktorých repliky zľudoveli. Hra Záskok získala Cenu Alfréda Radoka a bola uvedená aj v Národnom divadle, dokonca dva-krát za jediný deň – na Silvestra v roku 1997.

V roku 1998 založil Ladislav Smoljak s oveľa mladšími divadelníkmi vlastný spolok Studio Láďa Ladislava Smoljaka, venujúci sa českej histórii z na prvý pohľad menej mystifikovaných zdrojov (napríklad hry Hymna, o vzniku českej národnej hymny, alebo Fantom realistického divadla Zdeňka Nejedlého, inšpirovaná budovateľským obdobím socialistického teroru v 50. rokoch minulého storočia).
Popri práci v divadle sa Ladislav Smoljak začal objavovať aj vo filme, na začiatku pred kamerou ako herec malých úloh vo filmoch Zločin v šantánu či Pane vy ste vdova, ale neskôr aj za kamerou – vo filmoch, na ktorých sa podieľal najprv ako scenárista (Jáchyme, hoď ho do stroje; Marečku, podejte mi pero; Na samotě u lesa) a napokon aj ako režisér filmov ako Kulový blesk; Trhák; Vrchní, prchni; Jára Cimrman, ležící, spící; Rozpuštěný a vypuštěný; a spomínaná Nejistá sezóna z roku 1987.

V čase, keď som film Nejistá sezóna uvidel po prvý raz, poznal som už slávne komédie a divadelné inscenácie autorskej dvojice Smoljak-Svěrák. Dialógy z nich som vedel naspamäť. Podobne ako dialógy pánov Satinského a Lasicu mi v čase neslobody umožňovali slobodne sa nadýchnuť – pri smiechu.
Film Nejistá sezóna bol však v niečom iný. Aj na ňom sa dá zasmiať, ale v jadre je veľmi vážny. Napokon ako aj hry Lasicu a Satinského. Je to film o vzniku umeleckého diela – divadelnej hry. Je o obavách, neistote, inšpirácii, náhode. O obmedzenosti netalentovaných a talente obmedzovaných. Je o vonkajších prekážkach, ktoré treba pri tvorbe diela prekonať, aj o tých najvnútornejších príkazoch, ktoré skutočnému umelcovi nikdy nedovolia klamať a ktoré ho vedú po ceste úprimnosti. Lebo len ak je umelec úprimný sám k sebe, môže podať pravdivú správu o svete, v ktorom žije. Skrátka Ladislav Smoljak a Zdeněk Svěrák v tom filme podali správu o ťažkom údele a stave duše slobodného umelca v neslobodnom svete. Prirodzene s humorom.
Mám rád filmy, s ktorými sa môžem stotožniť, pri ktorých sám tak trochu prežívam ich príbeh, ktoré odkrývajú niečo z mojich spomienok, niečo z môjho života. A to je možné, len ak je film pravdivý. Film Nejistá sezóna taký je. Len chvíľku sa dívam sa na predstavenie z hľadiska, aby som bol hneď unesený na javisko a sám sa cítil ako herec, ktorý potom odchádza do zákulisia, či do šatne alebo do kancelárie na koberec k cenzorom. Cítim až intímne pochopenie a stotožnenie s divadelníkmi. Je to zásluha veľmi striedmeho scenára Svěráka a Smoljaka, nenápadnej hudby Petra Skoumala, civilného hrania-nehrania celej cimrmanovskej družiny, ale najmä poctivej réžie Ladislava Smoljaka. Sme v divadle, ale strihmi, dĺžkou záberov, detailmi a celkovým rytmom režisér využíva výsostne filmové techniky. Celý príbeh sa odohráva v stiesnených podmienkach v jedinej budove – kultúrnom dome. Autentický zvuk, malé interiéry, všadeprítomné steny, dvere, zrkadlá, úzke chodby, schody, starý nábytok, to všetko naozaj aj môže vyvolávať dojem skutočnej fyzickej stiesnenosti. Ale paradoxne práve prítomnosť týchto bariér a úplná neprítomnosť akýchkoľvek schém, či manier nám dovoľujú neobmedzene a pravdivo vnímať a nakoniec aj pochopiť svet divadelníka na zatuchnutom dvore reálneho socializmu.

Je to zvláštne, stačí mi tri minúty sledovať nejaký supermoderný všetkými farbami hýriaci digitálny 3D film a cítim sa plytko a úzko ako v klietke. To nie sú filmy, ale videoklipy, ktoré už zajtra budú zastarané. Na druhej strane, napríklad na staručký čiernobiely nemý Chaplinov film Kid si stále rád pozriem aj po neviem ktorý raz a cítim sa pri ňom veľmi slobodne a moderne, lebo Chaplin je umelec nadčasový a preto moderný.
Ladislav Smoljak je z rovnakého rodu umelcov. Vždy bude nadčasový a moderný. Sám o sebe hovoril ako o podradnom režisérovi. Ja by som ho opravil. Myslím si, že je to režisér poriadny, aj keď si nikdy neodniesol Zlatú palmu z Cannes ani z iného veľkého festivalu. Skúsim to teraz trošku napraviť. Udeľujem mu svoju súkromnú Veľkú cenu za réžiu.

 

2020

Teraz najčítanejšie