Denník N

Likvidácia slobody a právneho štátu má podobu núdzového stavu.

Naozaj netreba mať dobrú pamäť, aby každému bolo jasné, že predĺženie alebo vyhlásenie núdzového stavu nemá nič spoločné s koronavírusom. Premiér tak chce urobiť práve vtedy, keď sa krajina začína pomaly zotavovať z pandémie; keď je v takom marazme, že dospelí (rodičia a učitelia) nie sú schopní riadne dať svoje detičky a deti do škôlok a škôl; keď o  Covid-19 vieme len podľa zbytočných rúšok na uliciach a váhavom oživovaní verejných priestorov.

Pandémia, ak to porovnávame s inými krajinami, nebola až takou  katastrofou. Tou je neschopnosť zotaviť sa po drastických opatreniach  a núdzový stav – počas ktorého totálna neschopnosť pomôcť keď naozaj treba, je horšia ako krádež.

Premiér sa ešte poradí, už ani nevie s kým; s nejakým štábom či konzíliom? Ale budú to „najlepší odborníci“, epidemiológovia, hygienici a pod., ktorí sa však nevzdajú bez boja. Ich novonadobudnutá moc nad životmi občanov ich príliš napĺňala a vzrušovala na to, aby sa teraz len tak vzdali. Odpor proti predĺžovaniu núdzovému stavu je dosť bezzubý, „blackout“ viac vyburcoval intelektuálov aj médiá.

Keď sa mu nepodarilo dotiahnuť do konca tvrdý „blackout“, skúsi to  s núdzovým stavom. Máme tu zjavne do činenia s prejavmi grandiózneho deštruktívneho narcizmu, sledujúceho iné ciele, ako je vyhlásenie núdzového stavu, ako nejakého bezvýznamného intermezza medzi prvou a druhou vlnou pandémie. Dôkazné bremeno o jeho nutnosti vždy leží na tom, kto sa snaží zbaviť nás našich práv a slobôd – v tomto prípade nebolo splnené.

To protikorupčné baranidlo bolo vždy podozrivé – čo za ním príde? lebo len zbierať skalpy štátnych zlodejov a darebákov v politike, by bolo dosť málo. No a teraz môžeme sledovať v priamom prenose motivácie k udržiavaniu núdzového stavu: obmedzenie ústavného práva a slobody občanov pre ľahšie uplatňovanie moci nad nimi. Ešte stále s maskou na tvári, ktorú už dávno netreba ani v interiéri. Orwellovský svet má svoju symboliku.

Prvé náznaky takéhoto správania možno nájsť niekedy v roku 2012 keď premiér, vtedy ešte poslanec, ziapal v parlamente: „Kolegu Poliačika upozorňujem, že ak ešte raz bude nabádať naše deti na užívanie heroínu, tak aj keď bude na neho zákon krátky, moja ruka bude dostatočne dlhá,“. Pred tým mu vysypal na hlavu injekčné striekačky.

Aký je dôkaz účinnosti vyhlasovania núdzového stavu pred druhou vlnou? Žiadny. Je tu však veľa poznatkov a štatistík potvrdzujúcich presný opak, v neposlednom rade reprezentatívne štúdie, medzi ktorými je na prvom mieste práca Dr. Donalda Hendersona. Celý život sa venoval modernej teórii vírusov, v ktorej popísal rôzne formy lockdownov a útekov pred vírusmi – nahradené budovaním imunity a podporou prirodzeného fungovania komunít.

Donald Henderson v závere svojej slávnej štúdie písal o prvoradom princípe: „Skúsenosti ukázali, že komunity, ktoré čelia epidémiám alebo iným nepriaznivým udalostiam, reagujú najlepšie keď sú najmenej úzkostné, keď je normálne spoločenské fungovanie komunity najmenej narušené. Kľúčovými prvkami sú silné líderstvo v oblasti politiky a verejného zdravia a zabezpečenie poskytovania služieb zdravotnej starostlivosti. Ak sa zdá, že niektoré z nich sú menej optimálne, zvládnutie epidémie by sa mohlo pohnúť smerom ku katastrofe.“ (Inglesby T., Nuzzo J., Henderson D., 2006; aj keď je uvedený ako posledný, bol hlavným autorom štúdie).

Ak by sme mali hovoriť o (seba)reflexii v stave núdze alebo ohrozenia, zase budeme len takí, akí vieme byť, keď je zle, keď sme ohrození. Je v tom kus absurdity, lebo vždy chceme, aby to bolo inak. Keby sa tento stav dal označiť stručne a jasne, najskôr by to bol deficit sebapoznania. Vnímame len akési rudimentárne vedomie samých seba s nejakými inštinktívne napĺňanými potrebami, napodobňovaním, popieraním, fungujeme tak, ako to popísal Gustave Le Bon v Psychológii davov (1895). S prvými introspektívnymi sondami sa možno objaví letmý pocit, že koronavírus nestojí za toľkú pozornosť a nakoniec, ani tá smrť nestojí za to, aby sme sa kvôli nej trápili. Kto identifikuje túto emóciu, tak sa možno postavil na začiatok cesty k uvedomeniu si, že nie je len pasívnym a bezvýznamným kolieskom vo svete.

Koronavírus mutuje tempom zhruba raz za desať dní, my mutujeme len generačne, voľne, bez vôle alebo riadení nie slobodným rozhodovaním, ale inštinktívne, emocionálne. Nie len preto, že sa k nám celé roky takto prihovárajú politici, ale aj médiá a inštitúcie a nakoniec aj celé naše dejiny. Výsledkom je na mentálnej úrovni veľa racionalizácií a málo racia. To je také kierkegaardovské trápenie sa na ceste od reflexie k činu, ktorý oslobodzuje.

Stav núdze nás oberá o dôveru, ťažko nadobudnutý zvyk mysle potrebný na normálnu sociálnu prevádzku.  Je spojený s napätím, lebo človek očakáva čosi negatívne. Je implicitne stresujúci – odborne sa to volá heterostáza, v ľudskej reči to znamená, že si na tú nepotrebnú núdzu zvykáte, prispôsobujete sa jej. Je to mimoriadne zákerný prostriedok politickej manipulácie, nechávať ľudí v stave núdze, keď to nie je veľmi podrobne zdôvodnené. Keď nadviažeme na vyššie povedané, je to vlastne pohotovostný stav medzi uvedomovaním si (nejakého pomyselného nebezpečia), reflexiou situácie a činom, nerealizovanou akciou, čo je stav ktorý odčerpáva energiu.

Teraz najčítanejšie

Pavel Krivulka

Od 1974, po skončení štúdia na Filozofickej fakulte, som pracoval do 1996 ako klinický psychológ na psychiatrickom oddelení. Od 1996 do 2011 v súkromnej praxi. Odvtedy som na dôchodku. Žijem v Rimavskej Sobote. Mám dve vnučky a vnuka.