Stigmatizácia duševných ochorení
Psychické zdravie je v našej spoločnosti zanedbávané. Venujeme pozornosť každej fyzickej zmene, či bolesti, tú psychickú často ignorujeme. Jedným z dôvodov je stigmatizácia psychických chorôb. Ľudia málo rozprávajú o ťažkostiach týkajúcich sa duševného zdravia. Preto sme rady, že môžeme priniesť druhú časť rozhovoru s Renatou Ifkovou, jednou so zakladateliek občianskeho združenia Pinelky.
Na webovej stránke je uvedené, že sa snažíte rúcať predsudky o duševných ochoreniach. Stretli ste sa Vy niekedy so stigmatizáciou?
Možno to vyznie zvláštne, ale my sa najviac snažíme rúcať stigmu medzi pacientmi. Keď som sa vrátila prvé razy z nemocnice, jedinú stigmu, ktorú som mala, bola moja vlastná. Ja sama som sa považovala za blázna, som psychopat, no dávala som si pekné názvy a to tým pádom môj stav len zhoršovalo. Často sa nám stáva, že pacienti odmietajú hovoriť o svojom ochorení, pretože majú strach ako sa na nich okolie bude pozerať. Duševne chorí sú totiž nielen obyčajní ľudia, ale aj vysoko postavení ľudia, podnikatelia či celebrity. Takže ak chceme nájsť medzi pacientmi príbeh, ktorý by sme dali ostatným, najčastejšie zostaneme u našich vlastných, pretože nikto nechce hovoriť. A to ma priviedlo k tomu, že najväčšiu stigmu si vytvárame my pacienti tým, že sami seba odsudzujeme za vlastné ochorenie a skrývame sa pred svetom.
Ale ak sa pýtate na klasickú stigmatizáciu, tak nie, ja osobne som sa s ňou nestretla. Skôr sa stretávam so zvedavými otázkami, či by som nevedela ľuďom vybaviť taký oddych, pretože aj oni majú pocit, že sú chorí. Takže my sa viac zameriavame na destigmatizáciu medzi pacientmi, aby začali hovoriť, aby sa neskrývali, nemali pocit hanby. Je to len ochorenie a nehovorí nič o tom, kým sú. Ale viem, že je nesmierne dôležité duševné ochorenia destigmatizovať už od základných škôl, pretože len tak sa bude dať ľuďom pomôcť včas. A aj to je jedna z našich ciest.
Stretávate sa s tým, že ľudia majú skreslené, prípadne chybné predstavy o duševných ochoreniach?
Ja by som skôr povedala, že ľudia nemajú ani predstavu, čo to vôbec duševné ochorenie je. A túto predstavu nemajú dovtedy, kým sa s tým nestretnú buď u seba alebo u svojho blízkeho. Ja osobne by som zaviedla do škôl výučbu o duševnom zdraví, nakoľko ľudia sa oň naozaj nestarajú. Človek by mal od malička vedieť, že okrem tela má aj dušu, mozog a že ak nebude mať potrebnú psychohygienu, jednoducho ochorie. Práve v tejto dobe je táto téma nesmierne aktuálna a ľudia si zrazu uvedomujú, že majú nejakú psychiku a čo môže spôsobiť niekoľko mesačná izolácia.
Ale čo sa týka chybných predstáv, ľudia sú presvedčení, že mánio-depresia, čiže bipolárna porucha znamená rozdvojenú osobnosť. To je asi taká najčastejšia chybná predstava.
Chodia za Vami aj ľudia, ktorí majú strach z psychiatrov, psychológov?
Áno, oslovujú nás ľudia, ktorí majú či už strach alebo predsudky a chcú počuť naše skúsenosti. Vždy ich podporujeme a povzbudzujeme, aby určite pomoc vyhľadali. Hovoríme im to hlavne preto, že sami najlepšie vieme, aké to je prísť neskoro a aká namáhavá je potom liečba. Práve teraz začíname dávať dokopy zoznam psychiatrov, na ktorých by sa mohli takýto „budúci“ pacienti obrátiť v prípade potreby. Takže sa chystáme zjednodušiť im prístup k informáciám.
Čo konkrétne by ste rady zmenili v rámci spoločenského nazerania na duševné choroby?
Najviac by sme sa tešili, keby začali rozprávať samotní pacienti, keby rozprávali ľuďom o praktických skúsenostiach zo života psychiatrického pacienta. Myslím si, že je to jedna z dôležitých častí destigmatizácie, pretože kto môže ostatným poskytnúť najrelevantnejšie informácie o duševnom ochorení? No, asi ten, kto ho prežíva. Takže toto je také naše želanie, rozrečniť pacientov a práve preto teraz pracujeme na výrobe jednoduchých pomôcok na upokojenie duše, ktoré mi pomáhali v najťažších chvíľach a pomáhajú nám každý deň žiť plnohodnotnejší život s našim ochorením. Som toho názoru, že ochorenie nie je prekliatie, ale dar a s týmto darom je potrebné pracovať, čiže o ňom hovoriť.
