Denník N

Cesta ku koreňom (časť 1.)

Je nedeľa ,sedím doma po úspešnom návrate zo slatinských lazov a píšem tento článok ktorý je však , aspoň podľa môjho názoru iný, ako príspevky ktoré som pridal doteraz.
No samozrejme že to nechám aj na uvážení Vás , čitateľov…

Počas pracovného týždňa ma v práci napadla myšlienka ,vybrať sa cez víkend za otcom na lazy ,kde už nejaké tie roky býva sám a v podstate vedie život pustovníka. Človeka, ktorý pred dlhými rokmi po návrate z Kanady ,kde nejaký čas žil , pohrdol mestským zivotom, ktorý mu jednoducho nevyhovoval a odovzdal sa samotárskemu životu na prekrásnych slatinských lazoch. Iba on sám by vedel vysvetliť toto navonok čudácke počítanie ,no prečo a hlavne komu by aj mal . Jednoducho konal ako to cítil a ja jeho rozhodnutie rešpektujem, koniec koncov aj začínam obdivovať.

Rozhodol som sa ísť sám ,iba so psom ,jednoducho som cítil že musím. A to som ešte nemal ani len tušenie aký obrovský to bude mať význam pre môj životný smer, ktorým sa chcem uberať a duševný rozvoj. A samozrejme aj pre rozvoj môjho chlpáča.
Cestu som si príliš neplánoval , vedel som len že pôjdem pešo ,sám, a hlavne cez horu ,nech to má správne grády. Pre lepšiu orientáciu som si stiahol apku máp ,ktoré sú nápomocné aj keď nemáte v lese signál ( s čím som bol totálne zmierený, keďže mám štvorku =) . Nabalil som nejaké tie špekačky ,slaninu proste klasické opekačové dobroty ,plus nejaké to pivo pre otca. „Nebude tam predsa pri mne sedieť nasucho len kôli tomu, že som abstinent“, hovorím si.

Prišla sobota. Túžobne nabudený na nové dobrodružstvo som sa teda vydal na cestu. Niekde hlboko v sebe som cítil že to bude viac než len obyčajná turistika ,no nevedel som si tento pocit vysvetliť. No opýtal som sa samého seba ,prečo sa zakaždým snažím vysvetliť si každý svoj pocit ktorý mám, prečo nad každým pocitom rozmýšľať čo konkrétne znamená ? Načo vždy zapájať k pocitom aj mozog. Pocity sú vlastne myšlienky nášho srdca. Ono dokáže rozmýšľať tak isto ako mozog , len iným spôsobom .Keď dostaneme nejaký nápad (pocit) srdcom, presne vieme, čo je pre nás to správne, nieje nutnosť sa potom zbytočne nechať dezorientovať obavami či domnienkami, ktoré nám ponúkne naša myseľ. V zápätí som si spomenul na radu staršieho kolegu, ktorý má už čo to odžité: „ Nič nerieš, všetko nechaj tak, proste len, cíť…“

A tak som len cítil a nechal sa niesť pocitom potreby vydať sa na cestu sebapoznania.

Začiatok cesty bol ešte taký zvláštny a trochu nesmelý .Turistická trasa začína, na sídlisku Sekier, cestou na nemenované kúpalisko. Z prvu som sa ešte na cestu pýtal miestnych ,no nakoniec som si povedal že lesné značky, intuícia ( a sem tan aj aplikácia s mapou :D ) mi bohato postačia. S turistikou nemám veľké skúsenosťi, a aj to málo ktorej som jej zažil, bolo v partii a pod vplyvom alkoholu takže to sa poriadne ani neráta.
Vybrať sa sám do neznámeho terénu na poldňovú túru, je niečo celkom iné.
Kráčal som kopcom popri záhradkách. Na mieste kde sa celkom schopná asflatka stáčala do prava mi mapa ukazovala že mám zabočiť na nenápadný lesný chodník, ktorý sa neskôr zlial do celkom slušnej lesnej cesty.
Kráčal som horou . Pustil som si muziku nech sa mi teda lepšie kráča. No slnko zašlo ,zamračilo sa a v hore nastalo celkom slušne prítmie. Prostredie začalo byť ponuré.
Keďže som fanúšikom hororov, netrvalo dlho než moja fantázia začala pracovať :D Samozrejme že deň predtým mi kolega (ako keby naschvál) púšťal video v ktorom chlapec stretne v lese medveďa. Síce v ňom chladnokrvne odkráčal preč a medveď sa ho ani nedotkol, no priznávam, neviem či by som v takej situácií dokázal zachovať také železné nervy. Každopádne som mal v mikine nachystaný sáčok plný cornflaksov na cestu, možno keby som ho ponúkol ,ušetrí ma, kto vie :D Našťastie sme nemali tú česť sa s macom stretnúť .
Keďže sa v hore dosť ochladilo, pri ”biofastfoode“,(krmelec pre lesnú zver) som sa prezliekol do vhodnejšieho oblečenia a pokračoval som v ceste. Ani by ma nenapadlo, aké zaujímavé poučenie z jej ďalšieho pokračovania vyplynie.

Keďže v prvej polovici cesty som takmer nemal signál, riadil som sa len smerom lesnej cesty. Stačilo to keďže bola jasné viditeľná. Na jednom úseku sa rozdeľovala do dvoch, takmer rovnako hrubých ciest, ťažké nebolo jasné určite ktorá z nich je hlavná, ( čiže pre mňa tá správna ). A tak som sa vybral vľavo. Cesta postupne naberala stúpanie do kopca. Aj keď bola poriadne vyjazdená lesníkmi ,na danom úseku bola poriadne rozblatená. Pomaly ale isto ma to začalo znervózňovat stále viac a viac.
Bol som na ceste cca len hodinu a pol a začal, no začínal som byt netrpezlivý .Kráčal som stále rýchlejšie a rýchlejšie v snahe čo najrýchlejšie dosiahnuť svoj cieľ. Zdalo sa mi že tam už už budem. Ani som netušil, ako som na omyle.
Tvrdohlavo som začal kráčať už aj cez blato ,len aby som čo najrýchlejšie vyšiel na vrch kopca. No v tom ,asi 50 metrov odo mňa ,v lesnej húštine po ľavej strane niečo hlasno zašuchotalo. Nejaká väčšia lesná zver sa musela predierať po medzi stromy,musela mať aspoň sto kíl. Asi jeleň, no ja som mal v hlave opäť toho medveďa. Zastavil som ,fantázia na plné obrátky ,pomaly som sa otočil a tichúčko, so stiahnutou riťkou som sa začal pomaličky vracať späť. Takto som prišiel asi 30 meteov ,sadol si na peň stromu a čakal čo sa bude diať. Skontroloval som čas na telefóne a všimol si, že mám zrazu signál. Hovorím si, využijem to a skontrolujem mapu ,či som stále na správnej ceste. No a nebol som . Vybral som nesprávny smer a tak isto prístup, a kus cesty,aj keď nie veľký ,som prešiel úplne zbytočne. Navyše mapa ukázala, že niesom ani len v polovici cesty a to som si márne myslel, ako som už blízko cieľa. K tomu som sa ešte aj zbytočne vyčerpal .Musel som sa teda vrátiť naspäť na križovatku a zvoliť smer správny.
Na križovatke som sa na chvíľu zastavil a zamyslel sa . Prepadol ma totižto silný pocit dejavu. Ponáhľal som sa, tam kde som nemal a znamenie od hory mi bolo jasným  varovaním.

V živote som sa veľa krát zachoval rovnako, aj keď o turistiku sa zrovna nejednalo.
No nevyviedlo ma to z miery a tak isto neodradilo ,pretože som si uvedomil že horu skutočne milujem ,a tak som pokračoval ďalej ,tento krát však správnym smerom.

Všetko, čo sa nám v živote deje,každá jedna situácia, sa deje pre niečo.

Spomenul som si na rady môjho nebohého starého otca ,ktorý mi vždy, keď sme šli na huby hovorieval, aby som sa v lese pohyboval s rozvahou a rešpektoval horu samotnú.
Po nájdení správneho smeru som spomalil tempo, aby som šetril energiu na chvíle keď ju budem skutočne potrebovať, nakračoval opatrne aby som nevyplašil lesnú zver ,vyhýbal sa blatu, ktoré má len zbytočne spomaľovalo a využíval ľahšie prechodné miesta.
Tak isto som odložil slúchadlá, ktoré odvádzali moju pozornosť a začal som načúvať lesu.

Vesmír nám vždy hovorí čo máme robiť a ako postupovať, stačí mu len vedieť správne načúvať. Niekto to nazýva šiesty zmysel, niekto zase intuícia či vnútorný hlas. No je to práve on, kto nám ukazuje správny smer prostredníctvom udalostí. Vesmír nieje niečo vzdialené, stovky či tisíce svetelných rokov od nás. Sme to aj my, sme jeho súčasťou…

Fungovalo to. Asi po štvrť hodine som sa prestal sústrediť na čas a konečne sa odovzdal samotnej ceste, iba tak som mohol zachytiť čaro prítomného okamihu a krásu hory.

Našim skutočným cieľom by mala byť aj cesta k nemu, nie len cieľ samotný …

Pokračoval som teda ďalej . Stúpanie postupne naberalo na obrátkach,no aj keď som vedel že čoskoro dosiahnem hrebeň kopca, nenechal som oklamať domnienkou že to automaticky znamená koniec cesty k otcovmu domu. Asi tristo metrov pred pred hrebeňom som sa opäť ocitol na križovatke dvoch ciest. Lesná cesta, ktorá priamo nadvezovala na tú, po ktorej som kráčal bola veľmi lákavá . Dostatočne široká ,vyjazdená a pohodlná. Druhá cesta ,ak sa to vôbec dá nazvať cestou ,bola takmer neviditeľná, obrastená kosodrevinou a po niekoľkých desiatkach metrov zachádzala do stratena v lesnej húštine. Bolo veľmi lákavé zvoliť si plynulú a pohodlnú možnosť A. No bohužiaľ ,k otcovej chate by som sa po nej dostal asi len veľmi ťažko alebo vôbec. A kto vie ako dlho by som blúdil ,kým by som vlastne zistil, že kráčam zbytočne .
Avšak na základe predchádzajúcej skúsenosti ,mi intuícia šepkala, že sa mám vybrať priamo krížom cez náročnejší, aj keď, na prvý pohľad nie veľmi lákavý výstup vpravo.
A tak horsa priamo krížom cez kosodrevinu a vytŕčajúce skaly, ktoré krížom krážom lemovali tento neznámy terén .Samozrejme ,pochybnosti boli, tie sú niekedy v pravej miere na mieste, no s každým krokom bližšie k hrebeňu slabli ,tak isto ako môj pocit že som si možno mohol zvoliť pohodlnejšiu možnosť, ktorá by ma však nedostala nikam.
Obrysy ledva viditeľnej lesnej cestičky v húštine nakoniec úplne vymizli, doslova som sa tackal pomedzi kamene a všade prítomné príkrovy, o ktoré som sa potkýnal. No šiel som ďalej.
Tak isto ,lesné značky ktoré sa predtým vyskytovali na každom cca piatom strome teraz neboli viditeľné v okruhu sto metrov,signál nula bodov, takže som nemohol ani len tušiť či vlastne kráčam k vrcholu ,alebo priamo do nejakej medvedej nory . No šiel som ďalej . No a v tom húština začala klesať, horizont sa stočil smerom dole a mne sa pomaly ale isto začal pred očami rysovať začiatok hrebeňa. Prešiel som ešte pár stoviek metrov a ocitol sa na vrchole kopca Človekovo. Kľukatá a nejasná cestička bola tento krát tá správna. Úžasný pocit ,naozaj. No už som sa nenechal opantať domnienkami ,že to mám všetko za sebou, čakal ma ešte hodný kus cesty.
No zistil som ako fungujú niektoré veci a to bolo pre mňa kľúčové.

Po hrebeni sa už kráčalo oveľa príjemnejšie . Príjemná lesná cestička ,ktorú z každej strany lemovali príležitostné výhľady na okolité doliny bola voči mne konečne ústretová.
Tak isto miestna flóra v kombinácií so skorými, letnými lúčmi bola doslova čarokrásna.

Po Tom všetko sa odrazu stala moja cesta horou príjemná a prirodzená ,pochopil som že sa niet kam zbytočne ponáhľať. Že je potrebné prežiť a vychutnať si aj samotu, v ktorej často človek dokáže nájsť odpovede na ktoré musí prísť len on sám. Ktoré vždy mal hlboko vo svojom vnútri, no chcelo to ten správny kľúč..

  • Nehladajme svoje šťastie v materiálnych zbytočnostiach či v druhých ľuďoch. Máme ho priamo pod nosom a to doslova. V našich srdciach. Hm, aj keď , čo sa týka tých druhých ľudí, otom by sa dalo polemizovať…
  • Spravme štastnými a vyrovnanými  najprv seba , až potom môžme priniesť šťastie a pravú lásku do života druhých. A nemajme obavy, nehanbime sa za svoje negatívne emócie, pocity smútku či samoty.

Šťastie nie je o tom, nikdy necítiť smútok či osamelosť ,ale o ich prijatí, a schopnosti im čeliť, nech sa deje čokoľvek ,dokázať sa smiať aj napriek všetkému a tešiť zo života ako takého.

Lesné značky, intuícia ( a sem tam navigácia :D ) ma pomaly vyviedli z hory na prekrásnu lúku, odkiaľ sa mi naskytol výhľad na celé údolie lemované priľahlými pahorkatinami slatinských lazov a v nich, nariedko stojace samoty. Medzi nimi som spozoroval aj tu otcovu. Povedal som si že môj výlet dopadol nakoniec dobre,no nevedel som že to najdôležitejšie mám ešte len pred sebou.

Ani som len netušil ,aké drahocenné skúsenosti mi prinesie ďalší deň, deň na otcovej chalupe…

Pokračovanie na budúce…

Teraz najčítanejšie