Denník N

Sloboda a rovnosť začína cez pohostinnosť (foto)

5 tipov, ako a prečo si uchovať slovenskú vrodenú pohostinnosť 

„Obraciam sa na vás opäť, aby ste si ustavične pamätali, že na vás, a nie na politikov, nie na prezidentov, na uchádzačov o úrady, ale na vás je otázka, ‚Bude Jednota a budú slobody tejto krajiny zachované až po najnovšiu generáciu?'“
Abraham Lincoln, Február 1861, Indianapolis
„Nechám vás, dúfajúc, že lampa slobody bude horieť vo vašich hrudiach, až kým tam už viac nebude pochybnosť, že všetci ľudia sú stvorení slobodní a rovnocenní.“
Abraham Lincoln, Júl 1858, Illinois
 .
Vo Francúzsku už stáročia letí pojem “convivial” (= pohostinnosť, spoločenskosť, ale aj akási ústretovosť v delení sa o svoj čas a domov s ostatnými – ako s rovnocennými). Domnievam sa, že je to práve tá vec, ktorú majú so Slovákmi príbuznú. Tam, kde sa ‘konvivialita’ vyparuje, počuť za každým rohom, ako už nič nie je, ako bývavalo. A to približne rovnako pohoršene v Tatranskej Lomnici, ako v Aix-en-Provence.
Pravdaže, ku každej zmene vo zvyklostiach sa dá priradiť aj dostatok opodstatnených príčin… Perspektívnym však ostáva, že k uchovaniu tejto (ekonomicky, či emocionálne) vzácnej črty národa, stačí celkom málo. Navyše vo fáze, keď z nej ešte všetci máme kúsok v krvi.
Zhodou okolností som práve na našich vyprahnutých pahorkoch svedkom nadmieru ‘konviviálneho’ leta. V jednu nedeľu ráno máme raňajky na esplanáde. V druhú sviatok hudby. V tretiu otvorené dvere do kamenných dvorov. Na jedných stromoch sa hompáľajú knižky a staršie dámy z miniatúrnej knižnice čítajú deťom na dekách. Na ďalších stromoch sú komiksy nakreslené školákmi. A na múroch visia listy s tajnými odkazmi. Do zákutí starých stodôl sa presťahovali galérie s maľbami nadmerných veľkostí, smiešne sochy, remeselné výrobky. Niekto prifarbil odpadkový kôš na modrý, iný priniesol misku čerstvých fíg zo záhrady. Klauni hrajú divadlo na križovatke, všetci miestni chalani a naša Emma sa rozvážajú na drevenom vozíku a mohla by som pokračovať celé leto.
IMG_20150705_175224
IMG_20150705_172725
IMG_20150705_163121
IMG_20150705_113518
IMG_20150705_162237
verklík
Pravdaže nie v každom veku nás fascinuje tráviť každý druhý víkend jednotne, s celou dedinou. Čo to však presne znamená, si často definujeme sami. V lokálne namiešanej vzorke obyvateľstva si svojich vždy nájdete. A s množstvom ďalších si môžete minimálne vychádzať.
 .
5 TIPOV AKO
 
  1. Dobré vzťahy sú založené na dobrej strane vzťahov. Nemyslím tým na povrchnosti. Hovorím o vedomí faktu, že každý máme aj exkluzívne aj žalostné vlastnosti, a to, či nás majú ľudia radi alebo nie, zväčša závisí len od toho, ktorý fragment z celku nášho charakteru poznajú. V komunite, akou je napríklad malá dedina, je zásadné spoznávať dobré vlastnosti dedinčanov, a nie dovidieť im až do žalúdka. To vám dovolí vnímať správne veci vo vašom bydlisku, namiesto šedivenia nad každým šialeným miestnym, či súkromným rozhodnutím. Či zbytočným klasifikovaním podľa pôvodu.
  2. Druhá vec je vybrať si mieru investovania sa. Cieľom nie je ponúknuť z dobrej vôle štrúdľu a skončiť ako miestny dobrovoľný cukrár. Vy sami rozhodujete, koľkých akcií sa radi zúčastníte, a koľké už nespadajú do vášho časového rozpočtu. Ak vám niekto vyčíta, že ste neprišli na príhovor starostu, v skutočnosti vám nepripisuje čierny bod do profilu; Snaží sa s vami načať rozhovor.
  3. Pomáha sa s tým, čo nefunguje. Ak šikovná dlhoročná vedúca už existuje, najskôr budú existovať aj hory odskúšaných dôvodov, prečo sa veci robia tak, ako sa robia. Inovovať možno vôbec netreba. Prípadne sa dá aj bez zbytočného rozruchu. Ak sa šikovní naopak z princípu neangažujú, šírte entuziazmus a obzrite sa po jednoduchých možnostiach. Ujmite sa toho, čo nikto nerobí, z čoho by mohol vzísť úžitok. 
  4. Keď máte tieto 3 veci zaškatuľkované, začnete si všímať, čo je pre vás prínosné. Napríklad raz nemusíte sedieť pri hrncoch a vynaliezať dianie pre deti. Zistíte viac o generačných prepojeniach v dedine, o jej bývavalom dizajne, o tom, kde v predsieni predok vášho domu sušil seno. Nájdete tu komplicov aj pre vaše potenciálne iniciatívy. Alebo len budete odpočívať pod stromami pri espresse a po jedenástej pri čapovanom pive alebo pohári rosé.
  5. Obrovská výhoda verejných podujatí je sedenie vonku. V podstate stretáte všetkých známych na jednom mieste, kde sa dá kúpiť alebo podeliť o jedlo. Odpadá neustále luxovanie a varenie pre návštevu, ktoré je samé o sebe pohostinné a útulné, ale univerzálne platí, že kým pozvete všetkých, s ktorými by ste sa radi porozprávali, už dávno meškáte s prvými v druhej várke. Tieto letné posedenia vám nečakane pomôžu s vlastnou organizáciou a v zime sa môžete vrátiť naspäť k súkromným večierkom.
Pohostinnosť v nás stojí za to znovu aktivizovať, aj preto, že je to naša vrodená sloboda. Ak to urobíme, ani nevieme, kedy sa nás dotkne pohostinnosť iných.
Napríklad aj tých, ktorých by sme zo svojej pohostinnosti plánovali vymedziť.
Asi zväčša tých nám nerovných. Pri ktorých radi zabúdame, ako nerovní sme hocikedy sami. Bez ústretovosti si vlastne iba odriekame, čo je hlboko v nás, aby sme si dopriali istú limitovanú predstavu pohody. Na úkor bezodnej hojnosti.
IMG_20150711_201028
IMG_20150711_201156
IMG_20150704_192013
Je tma. A už takmer ticho. 14.-teho júla. V bielej izbe, niekde medzi bielou knižnicou a bielym zrkadlom spieva Jean Sablon ‘J’attendrai’. V diaľke buchoce ohňostroj. Počúvame vietor, vždy niečo prinesie. A v tretej strofe vietor prináša vzdialené zvuky aj pred Jean-ove dvere. To je tá jednota, v myšlienkach nás napadla rovnaká vec. Len jeho, keď komponoval v inom storočí a v inom nárečí.
Cítim sa dolámaná až na kosť. Ale nepotrebujem zaspať. Len voňať vánok, periny, nádej z piesne. Vnímať tú štedrosť miesta, ľudí, tradícií. Akí sme pominuteľní, a predsa si predávame toľké posolstvá.
 .
O pár dní skončí ramadán. Dopozerám šalamúnskeho Lincolna, keď nepochopiteľne vyhrá nad otroctvom a skoná s dvoma guľkami v záhlaví. Budem ohromená z bohatstva rozvážnosti, vtipu a pohostinnosti hrdinu aj našej prítomnosti. V tej istej chvíli, keď sa rozozvučia všetky zvonice, keď budú čierni naprieč celou Amerikou z vďaky vyhadzovať do nebies klobúky, keď bude Abraham, deň pred atentátom, rozprávať svojej utrápenej žene na koči, ako rád by sa raz poprechádzal po Jeruzaleme… Zaklope na naše dvere malá, napoly arabská, susedka tmavšej pleti s plnou náručou koláčov, čo celý deň piekli pre susedov k sláveniu konca ich pôstu.
Niekedy bude stačiť málo, aby sme sa v našich príbytkoch cítili slobodní. V mieri a pohostinnosti. V ten deň, keď s každým jedným moslimským koláčom budem ochutnávať Lincolnove slová o rovnosti. V ten deň, keď si spomeniem, že aj ja pochádzam zo zotročenej národnosti. Veď my všetci. V ten deň budeme rozumieť moci vlastnej pohostinnosti.
IMG_20150717_211338
Foto logo: Mária Bruneau

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: