Denník N

Ženskými očami: Vykrikovať o práve na život vie každý

“O potratoch debatovali štyria muži. To je ako keby o problémoch prostaty debatovali štyri ženy.” – Milan Lasica, Večera s Havranom, 2.6.2020, RTVS. Milan Lasica je výborný humorista, ale toto nebol vtip. Práve naopak – len smutné konštatovanie stále sa opakujúcej slovenskej reality v debate aj o tom, čo ho počas koronakrízy zaujalo v televízii. 

Pre mňa je celá tá téma o umelom prerušení tehotenstva zvláštne načasovaná. Prichádza v čase, kedy sú ľudia frustrovaní a dosť vysilení na to, aby sa venovali ďalšej ťažkej otázke. A tiež v čase, kedy sa jej nemôže dostávať toľko pozornosti, koľko by si zaslúžila… lebo korona a s ňou milión problémov, ktoré prehlušujú všetko a ktoré treba riešiť naraz a hneď. Preto je práve teraz veľmi nebezpečné otvárať aktuálny zákon o umelom prerušení tehotenstva. …lebo v horiacom dome sa zle dýcha a ťažko vidno a tak by sme pri všetkom tom humbuku okolo mohli nepočuť a nevidieť detaily, ktoré často rozhodujú o charaktere zákona.

Aktuálne na Slovensku platí, že žena môže podstúpiť interupciu najneskôr v 12. týždni. Úprimne hovorím za seba: neviem si predstaviť ísť na takýto zákrok v čase, keď už to, čo v žene rastie vyzerá ako malý človek, nie fazuľa, orech ani avokádo.

Lenže to je moje nastavenie dnes. Názor, ku ktorému smerujem ostatné roky, súvisiaci s vedomím 35-ročnej ženy, človeka, viac ekonomicky nezávislého a tiež s rodinným zázemím. To, že som veriaca (praktizujúca len v zmysle domácej modlitby, v tom nehrá žiadnu rolu). Pred pätnástimi rokmi som do kostola chodila, ale názor na toto som mala paradoxne liberálnejší. Zmena prišla teda vekom a navyše som bohatšia o jednu podstatnú skúsenosť: som mama. Čo mi ale chýba, je napríklad reálna skúsenosť ženy, ktorá je týraná a má priviesť na svet nechcené dieťa, otehotnela po znásilnení, alebo čaká postihnuté dieťa. Som vďačná, že takýto zážitok za sebou nemám a práve preto si ani nedovoľujem kázať o tom, že zákon treba viac priškrtiť. Lebo to je ako škrtiť tieto ženy, ktoré by asi mali mať právo rozhodnúť samé a nemala by som za ne rozhodovať ja, alebo niekto iný. Či jednotlivec, či inštitúcia.

PLOD vs. DIEŤA      

Nepáči sa mi ani debata o tom, či je niečo ešte plod a či už dieťa. A skoro každá diskusia na tému interupcií sa začína práve definíciami toho či onoho. Mám za sebou dva spontánne potraty v prvom trimestri. Nikdy, keď som o tom hovorila som nepovedala: “prišla som o dva plody”, vždy to boli a budú moje deti. Považujem teda za “divné” v akejkoľvek fáze tehotenstva nazývať dieťa plodom, ale to je zase iba môj pocit a názor a nikomu ich nevnucujem. Nie som ani lekár ani teológ, ale akokoľvek to nazvete plod či dieťa – zamedzíte narodeniu dieťaťa.

Chápem, že zástupcovia cirkvi a konzervatívneho krídla hovoria o vražde, lebo to tak naozaj vnímajú a s touto formuláciou existuje väčšia šanca uspieť pri zmene zákona. Odporcom sprísňovania sa zasa hodí hovoriť o tom ako o plode, lebo z ich “marketingového” hľadiska je to lepšie na udržanie aktuálneho stavu. Asi aj pre ženu, ktorá uvažuje o interupcii, alebo ju má za sebou, je to komfortnejšie. Stiera tým pocit viny a zahanbenia.

Pre jedných aj druhých mám pochopenie. Ale čomu nerozumiem je, prečo sa treba handrkovať pri definíciách miesto toho, aby sa riešila otázka predchádzania interupcií.

Rada by som v diskusii – niekedy filozofickej inokedy s nádychom teológie, ale skoro vždy plnej moralizmu povedala, že mi chýba príspevok o tom, čo a kto tie ženy vlastne núti zvoliť si potrat. A čo s tým vieme urobiť. Ako zlepšiť životnú situáciu a podmienky v rodinách tak, aby bola interupcia len krajným riešením. Ako nastaviť naše myslenie tak, aby sme dali prednosť radšej životu.

MY U.S. STORY                                                                                                                                                                        

Rok som žila a študovala na strednej škole v meste Blytheville v americkom štáte Arkansas. Krátko po príchode ma šokovalo, koľko mojich konškolákov už má deti a koľkým spolužiačkam sa zaguľatilo v priebehu roka brucho. Písal sa školský rok 2003/2004 a Blytheville bol na popredných miestach v počte gravidity a rodičovstva mladistvých. Druhé, čo ma šokovalo bolo, že sa to bralo ako niečo “čo priniesol život”. Nebol to dôvod na posmešky o „prespankách“, vylúčenie zo školy, polepšovňu, izolovanie alebo rodinnú hanbu. Budúce mamy a otcovia nemali úľavy v škole – práve naopak, učitelia veľmi dbali na to, aby zvládli školu a získali vzdelanie. Zvlášť sa im venovali psychológovia a okolie sa s nimi nebavilo ako s lúzermi ani ich nepranierovalo. Bolo to zvláštne v porovnaní s tým, ako sa o týchto dievčatách hovorí u nás a na aký okraj spoločnosti patria. Vierovyznaním, to boli prevažne baptisti, kde tu nejaký metodista a svedkovia jehovovi, katolíkov málo. Prevažne išlo o afroameričanov z chudobných rodín, kde s výchovou detí pomáhali často starí rodičia. Rodiny boli často nekompletné a rolu tam hrali aj nezamestnanosť, alkohol či drogy. Žiadna americká selanka. Tie deti vôbec neboli pripravené mať deti.

O škole, kde deťom zriaďovateľ platil obedy, aby neboli hladné bez rozdielu na príjem rodičov a všetci sme nosili lacné uniformy, aby sme medzi sebou streli príjmové rozdiely, škole, kde boli hliadky na každej chodbe by sa dalo veľa hovoriť. A dalo by sa hovoriť aj o tom, ako napriek ťaživej životnej situácii bol život nenarodeného dieťaťa posvätný. Nebolo to ale na príkaz. Oni tomu nejako verili, mali to v sebe hlboko zakorenené. Tiež to nebolo preto, že by tu boli interupcie zakázané. V tomto štáte na juhovýchode USA môže žena absolvovať zákrok do 11. týždňa tehotenstva.

Nebolo to ani tak, že na interupcie nešli, kvôli chýbajúcemu zdravotnému poisteniu, alebo cene zákroku. Veď živiť dieťa tiež nie je lacné a čierny trh s touto komoditou prekvitá všade tam, kde je prísny zákon, alebo nie sú peniaze. Iste si aj vy spomeniete na scénu s legendárneho Hriešneho tanca…

Za všetko hovoria čísla WHO z rokov 2010 – 2014, že ročne sa celosvetovo vykoná 55,7 milióna interupcií. Viac ako polovica z nich – 54% bola klasifikovaná ako bezpečná, 31% bolo menej bezpečných a 14% riskantných/problémových. To znamená, že pri hodnote 45% ide o 25 miliónov umelých potratov – z toho 24 miliónov v rozvojových krajinách. Práve tam nie je dostatočná zdravotná starostlivosť a nízke povedomie o rizikách „domácich“ potratov. Ďalej: najmenej 22 800 žien zomrie ročne v dôsledku komplikácií zle vykonaného zákroku a od dvoch do siedmich miliónov žien ročne má v dôsledku takéhoto zákroku dlhodobé zdravotné komplikácie. Organizácia zdôrazňuje, že interupcie sú bezpečnejšie v krajinách, kde sú legálne. The British Medical Bulletin uvádza, že v roku 2003 zomrelo ročne vo svete 70 000 žien v dôsledku neodborného zákroku. Samozrejme, presné čísla nepoznáme, lebo tieto “nepodarky” sú často evidované ako „spontánny potrat“, „regulácia menštruácie“ a pod. Asi nechceme ísť touto cestou.

NA SLOVENSKU      

Trend na Slovensku je dobrý: počet interupcií klesá. V porovnaní s rokom 1997 je ich 3,6 násobne menej. Na čom sa asi zhodneme všetci – toto je veľmi dobrá správa. Je teda situácia na Slovensku taká vážna, že treba prísnejší zákon?

Viete si napríklad predstaviť, že sa vrátime do obdobia spred roku 1989, keď každá žena, ktorá by z akýchkoľvek príčin chcela absolvovať interupciu, bola predmetom skúmania odbornej komisie? Extrém, poviete si, toto predsa nikto nenavrhuje. Zatiaľ. Ale, ak sa raz podarí súčasný status zlomiť, kde je napísané, že o 2, 5, 7 rokov to nebude pokračovať ďalším sprísnením?

Na druhej strane, ak už žena v minulosti musela podstúpiť takýto krížový výsluch, asi si to dobre premyslela a zvážila. Jednu takú poznám. Bála sa mať tretie dieťa, a dnes má zdravú, krásnu, šikovnú dospelú dcéru a pochybujem, že svoje rozhodnutie niekedy ľutovala.

Nakoniec sa teda rozhodla dať prednosť životu pred smrťou. Dať život je lepšia voľba ako dať smrť. Lenže viete, medzi životom a smrťou akoby ešte niečo viselo. Lebo dať život je úžasné. Priviesť na svet zdravé dieťa do rodiny, kde je očakávané, kde je dostatok lásky aj prostriedkov, to znie idylicky. Tam, kde je veľa hladných krkov, nie vždy dieťa vítajú. Tam, kde je jasné, že dieťa bude vážne postihnuté často vypukne panika. Strach. Hrôza. Z nepoznaného, z toho, či to zvládneme. Duševne, fyzicky, ekonomicky. Zrazu máte v hlave asi milión otázok… Čo je to za diagnóza? Ako dlho takéto deti žijú? Ako sa o svoje dieťa postarám, keď mám hrôzu aj rozbitého nosa? Neopustí ma manžel? Čo s nim bude, keď sa pominieme? Koľko to celé stojí? Budeme mať na hypotéku? … Netvárme sa, že na to tí ľudia nemajú v tomto štáte plnom bariér, kde je problém so starostlivosťou o chorých a postihnutých takí ako u nás, právo. Nie každý vie prijať s chladnou hlavou takýto osud a povedať si: malo to tak byť.

NESÚĎ PODĽA SEBA  

Je príliš ľahké hodnotiť ľudí z pohodlia bratislavskej kaviarne, parlamentnej lavice, či spred oltára. Je ľahké odcudzovať ženy, ktoré sa ocitli v situácii, v ktorej možno preklínajú samé seba, lebo sú úžasne ľahkým terčom. Aj ja som súdila podľa seba: mám známu, ktorá otehotnela už na strednej škole, má za sebou dve interupcie, po tej ostatnej jej lekár oznámil, že ak chce mať niekedy dieťa, bola jej posledná. Napokon má deti štyri (s dvoma mužmi), z toho jedno ťažko postihnuté.

Dlho som o tých jej interupciách nevedela a potom, keď som sa to dozvedela, dralo sa mi na jazyk: keď vieš na čo je pohlavný orgán, máš vedieť aj to, ako nesplodiť dieťa keď ho nechceš. Kúpiť si v drogérii kondóm je isto ľahšie ako …

Dnes už nad tým takto neuvažujem, lebo viem, že ľudský mozog je absolútne nedokonalý orgán, ktorým sa nedá všetko vysvetliť a emócie či láska idú úplne mimo neho. Tá mladá žena napokon našla lásku svojho života a s manželom pekne vychovávajú všetky deti. Dnes už takto neodsudzujem, lebo viete čo milí moji, to kresťanské nie je. A tí, ktorí veríte v Boha a tak veľmi razíte teóriu života – myslím si, že on vie iste lepšie ako my, pozemšťania, aký kalich horkosti kto z nás pije.

Ak naozaj chceme, aby ženy nechodili na interupcie, začnime sa ich nielen pýtať, prečo tak robia, ale robme rodinnú politiku, osvetu v školách, nebráňme zdravovede – vrátane sexuálneho správania, podporme denné stacionáre, pre deti, ktoré sa rodia postihnuté a ich rodičia im chcú dať život, ale potrebujú vedieť, že nebudú na všetko sami. Tam kde sa dá a tak ako to ide – pomáhajme chudobným, nedovoľme páchať násilie na ženách, ukážme tehotným znásilneným, ktoré si myslia, že svoje dieťa, nebudú schopné prijať, že možno práve toto dieťa nájde milujúci domov v adoptívnej rodine a spraví niekoho veľmi šťastným, nespisujme petície proti azylovým domovom v našom susedstve… Je toho veľa čo sa dá spraviť.

Vykrikovať o práve na život a búchať pästičkou po stole vie každý. Ponúknuť také riešenia, aby ženy stáli pred takouto ťažkou dilemou čo najmenej, nie. Lebo viete, môžete ich odsudzovať aj ukazovať na ne prstom, ale nemyslite si, že ich to bolí viac ako to, čo si nesú v sebe.

 

Teraz najčítanejšie

Silvia Krpelanová

Vyštudovala Katedru žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v tlačovej agentúre SITA, denníku SME a TV Markíza (2004 - 2012). Zúčastnila sa programov: Visegrad Summer School (2006) Advanced European Media Training (2007), Tertio Milenio Seminar on Free Society (2007). Od septembra 2015 pôsobí v RTVS ako dramaturgička a moderátorka relácie Slovensko v obrazoch. Je autorkou Magazínu Bratislava región (Tourist Edition Look At It pre roky 2018, 2019 a 2020), ktoré sú dostupne bezplatne v tlačenej aj elektronickej podobe TU. Zaujíma sa aj o témy spojené s rozvojom turizmu a aj preto s radosťou spolupracovala na vytvorení niekoľkých StoryMáp, napr. Vínne cesty a Vianočné trhy pre región Centrope, ktorý zahŕňa Bratislavu a jej okolie a svojimi aktivitami podporuje rozvoj cezhraničnej spolupráce. Nájdete ich tu a tu. Spolupracuje s Európskym inštitútom pre rodovú rovnosť (EIGE). Blogy inšpirované témami, ktoré Inštitút sleduje si môžete prečítať na tejto platforme.