Denník N

Drtenie rýchle a pomalé, ep. II: Drtíme do rána pre krásne červené oči

Prejdené druhý raz. Niekedy sa možno odvážim aj na obtiažnosť Nightmare. Obr.: DOOM Eternal / Bethesda
Prejdené druhý raz. Niekedy sa možno odvážim aj na obtiažnosť Nightmare. Obr.: DOOM Eternal / Bethesda

Nemyslite si, že cez ešte stále prebiehajúcu koronakrízu som si doma váľal vlastné špeky a nič nerobil. Popri rôznych miestach, kde som reálne makal (o tom možno v inom článku), som nezabúdal ani na zber materiálu na blogy.
Aj tak by sa dalo nazvať drtenie hier do rána, že áno?

Niektorí by si pomysleli, že sa mi zmenila farba očí na červenú, aj Blade si bol odo mňa čmajznúť okále, aby vyznel desivejšie :)

Každopádne, vitajte pri druhom dieli série o drtení, kde sa snažím svojsky sprostredkovať vlastné zážitky a postrehy pri hraní rôznorodých titulov.

Klasické recenzie a pod. veci, ktoré nájdete na každom hernom serveri, nečakajte, mne vždy hrabalo inak ako ostatným ;)

UPOZORNENIE: Textová aj obrázková časť obsahuje spojlery na konkrétne hry. Postupujte ďalej na vlastné riziko O:)

Vintage tréning na masaker aka DOOM

Rôzne previews a videá odhaľujúce všetko možné z nadchádzajúceho akčného hitu DOOM Eternal ma navnadili na pre-order. Niekedy koncom roka však došlo k odkladu a tak, ako tisícky ďalších, aj ja som si musel počkať.

Posledné týždne bol hype už k nevydržaniu. Zároveň som z gameplay videí vytušil, že tentoraz pôjde o mocne tuhý herný zážitok. Nezaháľal som a v rámci tréningu som si prešiel celú DOOM sériu (okrem DOOM III, ale nie preto, že by som tú hru zatracoval, ale toľko času do vydania som nemal).

Prvý a druhý diel som prešiel snáď až teraz. Spomienky na tieto hry síce mám už z detských/tínedžerských čias, ale väčšinou som vtedy zvládol len úvodné levely a toť vsjo. Musím povedať, že až na zopár miest/úrovní to bola celkom pohoda (áno, nehral som na najvyšších obtiažnostiach, no a? :D), teda okrem Icon Of Sin, kde som si opäť vyskúšal hovorové bohatstvo slovenčiny :)

Mal som v pláne prevetrať aj DOOM 2016, ale moju FPS pozornosť, ani neviem prečo, stiahla iná séria, vďaka ktorej šlo zoznamovanie v Eternale o kúsok hladšie.

 

Serious Sam vs Mental aka kto je vlastne viac mentál?

Než sa vrhnem na vlastný “posudok” DOOM Eternal, spomeniem inú FPS sériu. Poliaci z Croteamu roky dozadu stvorili hrdinu, ktorý snáď ani viac nemôže mať u viete kde. Krv rozlieva ako na starorímskom bankete a nepriateľov kosí lepšie ako akýkoľvek kombajn.

Skáče v čase aj priestore a pred hlaveň jeho zbraní sa postupne stavia celá plejáda príšer, ktoré zrejme vzišli z nejakého šialeného tripu. Až na pár momentov je akcia frenetická, poväčšine v duchu “a kde do … sa vzali títo?”.

Zahral som si tretí diel, neskôr druhý a potom ešte akoby druhú polovicu prvého (Second Encounter HD). Zvláštne poradie, ja viem, ale najmodernejšie pokračovanie ma lákalo akosi najviac. Oproti predchodcom ponúka trocha rýchlejší pohyb po aréne, a to aj vďaka neobmedzenému šprintu. Niektorí bossovia boli v duchu moderných hier skôr bojové puzzle ako špongia na damage, ale treba uznať, že vždy som sa dobre bavil, aj pri finálnom súboji.

Netrúfam si odhadovať množstvo reálnych alebo imaginárnych drog, ktoré padli pri vývoji dvojky. Stále ide o skvelú Serious Sam zábavu s one-linermi, akurát vo svete, kde sa rozsypali a roztiekli lentilky a LSD.

Nakoniec, HD verzia Second Encounter (jednotka je v podstate súhrn dvoch obrovských map packov, First Encounter a Second Encounter) je stále k…ská jazda, aj keď absencia šprintu či dashu robí z niektorých arén až prílišný adrenalín. Zaobišiel by som sa aj bez pascí a arén s pološialenými úpravami, ale na druhej strane, hovoríme tu o Serious Sam, takže.

Tak či tak, tieto hry mi pomohli sa trošku vytrénovať pre potreby tej, kde to naozaj treba.

 

DOOM Eternal

DOOM 2016 dostal slávnu sériu znovu na výslnie, dokonca aj s príbehom, ktorý nebol totálny odpad. Pokračovanie toho sľubovalo veľa už pred vydaním. Podarilo sa im ale dodržať sľub a vypustiť ešte väčšiu pecku ako pred rokmi?

Na rovinu – HELL YEAH! Čiastočne pravdivé sú aj tvrdenia niektorých hráčov, že po Eternale nebudete mať veľmi chuť sa vrátiť k DOOMu 2016. Keď už pre nič iné, cítili by ste sa tam ako paralyzovaný slimák. Tu máte nielenže double jump od začiatku, ale najmä double dash. Po arénach budete doslova lietať.

Hneď odfajčím aj aspekt, ktorý nie každému zachutil – platforming. Mne osobne sa celkom páčil, aj keď sa mi nie vždy daril. Nejde o žiadnu súťaž v presnosti (ak teda nerátame lovenie rôznych secretov, ktoré prispieva k pestrosti činností v ponuke), povinné platformingové pasáže sú nadizajnované tak, aby sa dali spraviť v pohode.

Najlepšia, alebo jedna z naj vecí na celej hre je obtiažnosť. Je riadne vysoká už od Hurt me plenty, kde som si zarageoval pomaly toľko ako v 2016-ke na Nightmare. Ani raz sa mi ale nestalo, že by som mal dôvod hnevať sa na hru ako zdroj smrti mojej postavy. VŽDY šlo o moju chybu.

Hra si dáva prvé levely záležať, aby ste pochopili všetky nástroje, ktoré máte v rukách na masakrovanie hord démonov (tutorialy je možné vypnúť v options). Potom ste už hodení do boja a je na vašej šikovnosti a kreativite, ako pošlete pekelníkov do ešte hlbšieho zatratenia, z akého prišli. V tomto predstavuje akýsi protipól (ne)slávne známej sérii Dark Souls (o tej sa z môjho pohľadu dočítate nižšie).

V tomto bode mám Eternal prejdený už druhý raz (Hurt me plenty a Ultraviolence), na ďalšiu obtiažnosť mi zatiaľ nenarástli, no, viete čo :D

Som zvedavý, čo prinesú plánované dve DLCčka, či hratelnostne alebo príbehovo. Každopádne, Eternal naozaj stál za tie prachy a zaslúžene dosiahol úspech na poli predajnosti aj u recenzentov. Ak sa vám Doomslayer zdal ako badass v predošlom dieli, tu jeho masaker faktor dosahuje nových výšin :)

Úspech dosiahol takých výšin, že sa vraj chystá aj film pod hlavičkou Universal Studios. Čiže pomerne vysoký rozpočet, údajne John Cena v úlohe Doomslayera (muskulatúru na to má, z hereckého hľadiska by sa konečne mohol pochlapiť a dotiahnuť aspoň na úroveň Dwayna Johnsona), tak hádam to nevypáli ako totálna kôpka brownies.

P.S.: Mick Gordon a Bethesda sa slušne posekali, jeho tracky teda s najväčšou pravdepodobnosťou nebudeme počuť v chystaných DLC. Ako veľmi to zhodí celkovú atmosféru, uvidíme.

 

Still surfin’ the USA

Sprvu som preferoval Forzu Horizon 4, ale celkovo musím povedať, že open-world jazdeniu od Ubisoftu sa podarilo udržať si ma lepšie a dlhodobejšie. LIVE summity mi prídu akosi prehľadnejšie, aj keď pasáže s lietadlami a člnmi má stále veľmi nechytili a beriem ich ako nutné zlo :D

Moja obľúbená kategória hypercars dostala za ten čas niekoľko šťavnatých prírastkov, od macatého Bugatti Veyron Super Sport cez Enzo Ferrari (ten som si zakúpil už len kvôli pocitu, že mám skoro všetky hypercars, inak nie som veľký fanda) až po parádny Koenigsegg Jesko (ďalší cenný kúsok, ktorý sa Crew 2 podarilo uchmatnúť spred nosa Forzy).

Najmä Jesko je absolútna beast, v zákrutách drží ako pribité, a keby som nebol občas taký mantavý, už dávno spravím nový osobák na trati New York Hypercar.

Veľký update priniesol okrem nových áut aj kopec vylepšení, keďže som ale bol v poslednej dobe zamestnaný inými hrami, nemal som ešte čas ich poriadne prekutať. Pribudnúť má nový druh hernej aktivity, zvaný Hobbies, zatiaľ nie je prístupný a nikto poriadne nevie, o čo vlastne pôjde.

 

Vymakaný stredovek aka konečne som dohral Kingdom Come: Deliverance

Niekde v strede deja som sa na istú dobu zasekol a hral všeličo možné, čím ma práve Steam a iné launchery rozptyľovali. Nielenže som potreboval uvoľniť miesto na disku, chcel som zároveň dokončiť aspoň niečo (Steam je strašný, zavalí vás zľavami, ktoré samozrejme využijete, a potom neviete, kam skôr v rámci hier skočiť :D).

Až na pár zásekov to šlo pomerne hladko. Celkovo sa mi hra veľmi páčila, aj keď mi chýbala možnosť valcovať ľudí v plnom cvale (GTA fans tíško súhlasia; v skutočnosti neschvaľujem násilie, ale v hrách sa rád vybúrim a vyventilujem). Uchvátiila ma unikátna možnosť vrstvenia armoru (nie ako v bežných RPG štýlom brnenie na holé telo, ale všetky vrstvy pekne na sebe) a spracovanie krajiny, najmä lesov a vegetácie, bolo dychberúce.

Keby som mal KCD hodnotiť cez prizmu hypu, aký to malo, asi by nedopadla až tak skvele, ale celkovo ide o peckóznu hru a dúfam, že aj pokračovania udržia vysoko nastavenú latku :)

 

Skyrim for life

Jop, aj roky rokúce po vypustení vanilla verzie stále drtím Skyrim. Napriek chybám a nedokonalostiam, aké stále má, je veľa dôvodov, prečo si drží legendárny/kultový status medzi hráčmi.

Hlavný príbeh som síce stále nedokončil, ale aspoň sa mi podarilo konečne vyhnať smithing na 100. Následne som spustil zbesilý lov na drakov, a vykoval si kompletnú výzbroj z dračích kostí.

Či story dokončím, netuším, ale to nie je v Skyrime podstatné. #skyrimforlife

 

Masochizmus menom Dark Souls

*Významný povzdych* Ach, kde začať. Nemal som to robiť. Nemal som to ani zapnúť. Prvotný boj nastal vo chvíli, keď som sa snažil vylúštiť, ktorá klávesa na čo slúži, keďže port je TAK SKVELO spravený, že zobrazuje danú nápovedu v tlačítkach na xboxovom ovládači.

Áno, už teraz by niekto mohol namietať, že som predsa ešte odohral v sérii iba málo času a contentu (začal som jedničkou). Na základe množstva videí, ale aj vlastnej skúsenosti, chápem, prečo je Dark Souls tak vyzdvihované a zbožňované, ale ako jeden youtuber spomenul, je možné, že u časti hráčov ide skôr o akúsi divnú formu stockholmského syndrómu.

Keby sa len snažila zdôrazniť opatrnosť na každom kroku, stavala do cesty pasce a obtiažne navigovateľný terén, či svinsky nastavených enemákov, oukej. Ale už v prvom dieli som sa cítil ako vo vojnovej zóne… v austrálskej divočine aka nič ti nepovieme, zariaď sa sám, do hajzlu aj s férovosťou, toto je realita, a tá nehrá fér, a ako bonus – všetko sa vás snaží zabiť. Monštrá, prostredie, aj samotná hra. Plus, ani neviem, koľko razy som zletel z útesu čisto kvôli tomu, že som bol vynervovaný z nutnosti dvadsiaty krát znovu ísť tú istú pasáž a neustriehol som krok.

Ako jasné, git gúd a podobne, nikto nepopiera, že hra a séria je v jadre komplexná a vymakaná, ale niekde mi vždy razí pachuť “toto nemá byť zábava, ale utrpenie”. Predpokladám, že niektorí to majú radi. Občas aj ja :D

Zvyčajne sa veci zvyknú prirovnávať K Dark Souls, pre ľudí, ktorí to nehrali alebo nemajú všeobecnú predstavu, skúsim niečo z literatúry – skúste si bez predošlej prípravy, bez toho, aby ste mali za sebou polovicu klasickej knižnice a podobne, prečítať Joyceov Ulysses. Stevena Eriksona sem nerátam, lebo ten síce tiež disponuje krutou obtiažnosťou svojho literárneho materiálu, ale nerobí to vyslovene trestajúcim/posmešným spôsobom.

Ak by sme skúsili analógiu na učiteľov, Dark Souls predpokladá, že už máte PhD, aj keď ste sa ešte len začali stredoškolské učivo, a za nezvládnutie vás trestá na každom kroku a brutálne, kto prežije, oukej, kto nie, má smolu.

Pridal by som ešte jedno vlastnoručné memečko, ktoré by niekoľko predošlých odstavcov zhrnulo, ale obávam sa, že nie je vhodné pre tento blog O:)

Predošlé odstavce môžu vyvolať dojem, že hru nenávidím tak, ako sa len dá. Aj keď k takmer nekritickému adorovaniu, aké je pri tejto sérii na internete bežné, mám ďaleko. Vyskytuje sa aj pomerne veľa momentov, kedy ma DS fakt baví. Napríklad keď konečne dropne nejaký zaujímavý loot a po troške upgradov sa mi v rukách konečne ocitne poriadna zbraň, vďaka ktorej nie som aspoň pár minút totálne bezmocný voči vrtochom hry.

Prípadne boss fighty, ktorým sa vyrovná máloktorá séria. V prvom dieli síce nie som ešte veľmi ďaleko, ale už sa mi podarilo natrafiť na obrovského vlka Sif (podľa slov jedného z kolegov, ktorý je tak troška DS fanatik, vraj endgame boss) a po nespočetne veľa pokusoch som ho dal dole spôsobom, k akému sa uchyľujem, keď stratím trpezlivosť. Nakúpil som azda 500 šípiek do kuše a hádam aj dve hodiny ostreľoval vĺčika, kým nezačal krývať, kňučať, padať, až nakoniec konečne exol.

V momentoch, keď Sif melie z posledného, vám ho príde aj ľúto, bikoz neboli by to Japonci, keby do hry nedali niečo, čo mnohým západným vývojárom ani nenapadne. Ale úprimne, keď vás boss zakilluje po asi 50.krát (plus asi minútu-dve trvajúci beh, kedy sa snažíte vyhnúť respawn-nutým nepriateľom), a dostanete sa do tohto bodu, po chvíľke si poviete „Dlabem to, teraz zaplatíš!“ a dorazíte ho s vidinou šťavnatého lootu (dobrá rada – dušu vĺčika si uschovajte, vraj je dobrá k fajnovému upgradu zbrane).

Momentálne som si od jedničky dal pauzu, predsalen steny sú tu na mojom súčasnom podnájme dosť tenké a nerád by som budil ostatných rageami, ktoré k DS neodmysliteľne patria :D

Odľahčené Dark Souls

A tak som si zapol lightovejšiu souls záležitosť, ktorá svoju podobnosť s pôvodnou ani neskrýva. Samozrejme, prináša niekoľko vecí a tým pádom celková obtiažnosť oproti DS dramaticky klesá. Napríklad tam, kde vás DS nechá aj niekoľko minút opakovať znovu alebo aspoň prebehnúť, len aby ste sa znovu dostali k bossovi, Lords hádže tento checkpoint kúsok od samotnej arény. Navyše, umožňuje si skúsenosti (za cenu resetnutia multiplieru na 1x) uložiť do bodíkov alebo kúziel, takže nehrozí stres, že vás zakole nejaké malé tintítko a vy prídete o draho naškeblené skúsenosti/souly.

Ak teda túžite po niečom ako DS, ale váš vnútorný masochizmus ešte nie je tak vysoko, siahnite po Lords. Navyše je to celé v peknej grafike :)

Malé upozornenie – ak vám hra často padá (najmä DLCčko Ancient Labyrinth je fajnovo zabugované), skúste vypnúť režim Nvidia Turbulence v nastaveniach, prípadne zmeniť z fullscreen na windowed borderless (čo je v podstate to isté, akurát potom hra menej padá do systému).

 

Darksiders 3 aneb klasické Darksiders s príchuťou Dark Souls

Po dávke Dark Souls a Lords Of The Fallen som zatúžil po jednej z mojich obľúbených sérií, a tak som si prešiel Darksiders 3 druhý raz, akurát na o niečo vyššej obtiažnosti (aj preto som trochu častejšie kapal).

V tradícii Darksiders, aj tentokrát ide o odlišný zážitok. War v jedničke bol čistý badass tank, cesta s Death v dvojke sa hrala ako svojrázne open-world RPG, no a trojka do tradičného mixu pridáva niektoré souls-like prvky. Nielen v podobe zvýšenej obtiažnosti, ale najmä celý ten dodge dance s následnými protiútokmi. Takisto pri healovaní na vás nepriatelia neváhajú útočiť aj rovno počas animácie, čo spôsobuje častejšie úmrtia :)

Príbehovo sa mi trojka páči asi najviac z Darksiders. Áno, jednotka bola cool, keď ste sa snažili upratať ten bordel po apokalypse a získať späť svoju full badassery, aj dvojka, kde ste zas chceli priviesť ľudstvo k životu atď., ale trojka ide ďalej.

Dokonca obsahuje niečo, čo sa dá nazvať character development. Na začiatku dostávate pod kontrolu nafúkanú ****, ktorá si myslí, že je najlepšia vo vesmíre a ostatní jej môžu fúkať práškový cukor, ľudstvo included. No a na konci?
Zahrajte si, ide o jeden z najlepších momentov celej hry a možno aj slzička ujde.

Prezradím, že niekde sa mihne aj štvrtý jazdec apokalypsy, Strife (ktorý už stihol dostať hlavný spot v prequelovom spin-offe Darksiders Genesis) :)

Neverte recenzentom a zahrajte si túto pecku :)

 

Darksiders Genesis, lebo musím mať všetky diely!

Ide síce o spin-off a ešte k tomu z izometrického pohľadu, ale… je to Darksiders. V jadre zachováva klasickú hrateľnosť a aj keď sa môže javiť ako diablovka, narozdiel od spomínaného žánru obsahuje aj pomerne veľa platformingu a vertikality, takže áno, veľa si zaskáčete :)

Počas hrania môžete prepínať medzi War a Strife. Až na pár puzzlovitých pasáží nie ste nútení ich prepínať. Osobne hrám za Strife, keďže práve on je hlavné lákadlo a nóvum celého titulu.

Jemne mi jeho štýl pripomína demon huntera z Diabla III, ale to je zrejme len tým, že väčšinu času kosíte nepriateľov z diaľky svojimi vernými zbraňami.

Príbehovo sa dostávame do doby, keď jazdci apokalypsy ešte len čistili bordel po vojnách, ktoré ich kolegovia vyvolali. Kam to povedie?

Netuším, stále som ešte len na začiatku. Potešilo ma, že aj tu stretávame ultraslizkého démona Vulgrima, ktorého osobne prezývam “úplatná/prodejná děvka”.

Hra má pomerne slušné tempo a spád. Na zaplátanie absťáku po ďalšom Darksiders titule funguje na výbornú :)

Strife je aj docela vtipálek :)

Ja viem, zrejme by tento a podobné články vyzneli o kúsok údernejšie, keby vyšli ako video na YouTube, ale… eh… to by som najprv musel natočiť materiál, zostrihať, zeditovať, a nakoniec hodiť na sieť tak, aby z toho neboli šialene kockaté výplody (niektoré moje dlhšie záznamy z hrania, ktoré som uploadol na YouTube sa už síce dajú kukať aj v 720 ci 1080p, ale stále vyzerajú ako s polovičným rozlíšením). Objavil som síce čaro mikrofónu, ale môj hlasový prejav je momentálne skôr na úrovni hviezdnej roty, čili sa budete musieť uspokojiť s textovými výtvormi :)

Zdroj: Meme Generator

V týchto dňoch experimentujem so streamovaním na svojom Facebook profile, zatiaľ len pre priateľov (ešte nie som pripravený na verejnú hanbu :D). V ďalšom dieli tejto série sa teda možno dočítate zábavné historky z činnosti “streamera” (hahaha), ktorý momentálne vysiela tak pre 10-20 ľudí, ale aj tak ho to baví :D

Olé und auf dovidenia :)

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kizák

Metalista, ktorému nie je jedno, čo sa deje vo svete i doma :)))