Čo myslíme, keď hovoríme o terapii transrodovej mládeže.
Cieľom takejto terapie ale NIE JE zbavenie ma tohto prežívania a identity (to ani nie je možné), práve naopak, má mi pomôcť ju prijať a prispôsobiť tomu svoj život. Môžu ma nechať pozorovať, kým nezačne moja puberta alebo v zriedkavých prípadoch, ak už začal pubertálny vývoj, nasadia hormonálne blokátory (hormone blockers/puberty blockers). Moje dospievanie pokračuje. Jediný rozdiel spočíva v tom, že sa nezačali manifestovať moje sekundárne pohlavné znaky, ktoré nadobudli moji rovesníci.
Poďme si niečo povedať k problematike transgender. Transrodové osoby sú zdravé a rovnako legitímne ako ostatní ľudia. Nie sú psychicky choré, ich identita nejde proti prírode a je našou povinnosťou zaradiť ich medzi chránené menšiny, pretože veľa ľudí na nich pácha násilie. V najlepšom prípade sú vystavené verbálnemu osočovaniu, čo sa samozrejme môže prejaviť na ich psychike. Existuje veľa nesprávnych predstáv o tom ako prebieha terapia človeka, ktorý je transgender. Dnes sa teda zameriam na tento aspekt. V budúcnosti budem pridávať ďalšie články k tejto problematike.
Na začiatku sa každý z nás narodí s nejakými primárnymi pohlavnými znakmi, čiže geneticky určeným vonkajším a vnútorným genitálom. Až do puberty sa na ňom nič moc nemení, keďže hladina pohlavných hormónov je v detstve zanedbateľná. Deti, ktoré sa ešte nachádzajú v období pred pubertou zvyknú byť pomerne androgýnne. To znamená, že okrem pohlavných orgánov medzi nimi niesú veľké rozdiely. Príde približne desiaty rok a dôjde k aktivácii tvorby pohlavných hormónov, ktoré sa potom tvoria už do konca života (u žien je to trochu zložitejšie kvôli menopauze). Vďaka tomu začína každý nadobúdať sekundárne pohlavné znaky v súlade s tými primárnymi – u mužov ide o pubické a iné ochlpenie, rast penisu a semenníkov, hrubnutie hlasu, u žien okrem pribúdajúceho ochlpenia dochádza aj k rastu a vývoju prsníkov a zahájeniu menštruovania. Prejde niekoľko rokov a pubertálny vývoj sa ukončí. Všetky pohlavné znaky sú vyvinuté a my pokračujeme ďalej v živote.
Teraz si však predstavme hypotetický scenár. Povedzme, že počas ôsmeho roku života si moji rodičia všimli, že sa už dlhšie zaujímam o typicky dievčenské aktivity, starám sa o bábiky, obliekam do ženských šiat, vysokých opätkov, nanášam si rúž na pery a hrám sa spolu s dievčatami na princeznú. Moji rodičia si povedia, že sa správam ako dievča. Majú možnosť, aby ma zobrali na psychoterapiu alebo priamo k lekárskemu špecialistovi, ktorý je zameraný na riešenie takéhoto problému. Cieľom takejto terapie ale NIE JE zbavenie ma tohto prežívania a identity (to ani nie je možné), práve naopak, má mi pomôcť ju prijať a prispôsobiť tomu svoj život. Môžu ma nechať pozorovať, kým nezačne moja puberta alebo v zriedkavých prípadoch, ak už začal pubertálny vývoj, nasadia hormonálne blokátory (hormone blockers/puberty blockers). Moje dospievanie pokračuje. Jediný rozdiel spočíva v tom, že sa nezačali manifestovať moje sekundárne pohlavné znaky, ktoré nadobudli moji rovesníci.
Dostávame sa k trinástemu roku života. Už viem viac o svojej identite, uvedomujem si, aké veci ma zaujímajú, mentálne som na vyššej úrovni. Teraz mám dve možnosti. Môžem povedať, že sa cítim ako chlapec, ak to tak naozaj vnímam. Hormonálne blokátory budú vysadené a veľmi rýchlo dobehnem svojich rovesníkov vo vývoji sekundárnych pohlavných znakov. Vedecký výskum toto potvrdzuje. Žiadne dlhodobé následky, jediný účinok, ktorý užívanie hormonálnych blokátorov spôsobuje, je, že dieťa bude istý čas vyzerať androgýnne. Nenarúša to ich mentálny vývoj, nenaruší to ich dospievanie. Bude rovnako zdravé ako ostatní ľudia. Poďme k druhej možnosti. Cítim sa stále ako dievča. Doktor mi teda predpíše hormonálnu terapiu (HRT) a namiesto mužských sekundárnych pohlavných znakov začnem nadobúdať tie ženské.
Prečo sú teda hormonálne blokátory dôležité? Pretože ak by som sa cítil ako dievča a nebral som blokátory, začal by som nadobúdať mužské pohlavné znaky, čo by pre moju identitu bolo o to viac mätúce, ale hlavne výrazne úzkostné. Mal by som všade chlpy, hrubý hlas atď., ale nie je to to, čo by som chcel. Bolo by to až nepríjemné, iritujúce. Navyše by som neustále pociťoval opačnú sexuálnu príslušnosť a prial by som si byť vybavený opačnými pohlavnými orgánmi. To je psychologický aspekt. Okrem toho, ak by som nebral hormonálne blokátory, moja puberta by prebiehala a keď by som chcel potom začať brať HRT, bolo by omnoho ťažšie nadobudnúť ženské pohlavné znaky v porovnaní s prípadom, kedy by som užíval blokátory. Nie je vôbec jasné do akej miery by táto terapia bola úspešná bez užívania blokátorov a záviselo by to od viacerých faktorov.
Blokátory teda nikoho nepoškodzujú. K žiadnym krokom sa nepristupuje bez rozhodnutia špecialistu, predstavujú prevenciu voči depresii, úzkosti, samovražedným sklonom v súvislosti s daným stavom a reakciami okolia. Taktiež uľahčujú cestu človeka k nadobudnutiu sekundárnych pohlavných znakov, aby vďaka HRT získali typ tela, s ktorým sa identifikujú.
Ak vás zaujíma táto téma alebo si nie ste istí aký postoj k tomuto zaujať, pripájam literatúru, ktorá toto jasne popisuje.
Zdroje:
https://pediatrics.aappublications.org/content/134/4/696
https://onlinelibrary.wiley.com/doi/abs/10.1111/j.1365-2265.2009.03625.x
https://www.wpath.org/media/cms/Documents/SOC%20v7/SOC%20V7_English.pdf
