R. Dawkins: Boží blud & A. McGrath: Dawkinsov Boh (Čitateľský denník 25 — 26/2020)

Fundamentalizmus akéhokoľvek typu pokladám za odporný, či je náboženský, alebo protináboženský, preto ma takýto vývoj u niekoho, koho som obdivoval, hlboko zasiahol. Dawkinsov opis náboženstva nemá väčšiu cenu, ako jarmočné predvádzanie oblúd, pretože extrémy vydáva za typické príklady. Veriacich zavrhol ako ľudí zaujatých voči vede, intelektuálne nezodpovedných alebo existenčne nezrelých — aj to len v lepšom prípade.

Medzičasom sa v Dawkinsovom ateizme začal ozývať hlučnejší tón a jeho tvrdenia boli formulované agresívnejšie, lenže predkladané argumenty neboli neboli o nič prepracovanejšie. Dnes už nábožensky založených ľudí démonizuje ako nečestných, luhárov, pochábľov a darebákov, ktorí nie sú ochotní otvorene reagovať na skutočný svet, a preto si radšej vymýšľajú falošný, deštruktívny a mystifikujúci svet a lákajú doň nerozvážnych, mladých a naivných. Takýto spôsob uvažovania vedie mnohých k predpokladu, nie celkom neopodstatnenému, že Dawkins sa zrejme stal obeťou toho druhu pokrytectva, ktoré autori Biblie dávali do súvislosti s farizejmi.“
(A. McGrath: Dawkinsov Boh)

Keď si jeden môj priateľ prečítal fantasy Zlatý kompas — tú, kde sú tie veľké ľadové medvede, vzducholode a tajomné Magistérium — povedal o nej: „Ten pán Pullman asi nemá veľmi rád Pána Boha.“ Po rokoch som si na túto vetu spomenul pri čítaní Božieho bludu — diela asi najznámejšieho súčasného apologéta ateizmu Richarda Dawkinsa.

Dawkins je v prvom rade evolučným biológom, ktorý sa vo svojich raných dielach venoval najmä popularizácii svojho oboru. Od začiatku deväťdesiatych rokov začal ale do svojich prác čoraz viac zapájať kritiku náboženstva, obzvlášť kresťanstva, a charakteristickým sa preňho stal zápal a cynizmus, s akým prezentuje svoje názory. Boží blud je istým vyvrcholením týchto snáh, súhrnné dielo, kde na jednom mieste nájdete výcuc z jeho prednášok, esejí a kníh.

Píše tu o svojom pohľade na argumenty v prospech i neprospech existencie Boha, dotkne sa monoteizmu, polyteizmu i agnosticizmu, hľadá korene náboženstva, morálky, dobra a zla. Ideu Boha — neprekvapivo — odsudzuje ako nepotrebnú, nelogickú, hlúpu a veľmi škodlivú, náboženstvo pokladá za to najväčšie zlo, ktoré systematicky ničí ľudstvo a našu kultúru.

Alister McGrath, špecialista na oblasť molekulárnej biofyziky (hej, tiež neviem, čo to znamená, ale znie to múdro), konvertoval na kresťanstvo ako dospelý muž, stal sa z neho anglikánsky kňaz, a v súčasnosti pôsobí ako profesor historickej teológie na Oxforde. Tiež zaujímavý príbeh. Počas svojho štúdia hltal ranú Dawkinsovu tvorbu a dodnes ju považuje za výbornú popularizačnú literatúru. Nestotožňuje sa však s jeho kritikou kresťanstva, a preto napísal Dawkinsovho Boha — knižnú odpoveď na Dawkinsovo filozofovanie. A aj keď vyšla trocha skôr, než Boží blud, darí sa jej reagovať na značnú časť jeho téz.

Ako toto knižné kombo zapôsobilo na mňa? Prírodovedu som mal naposledy na základnej škole, takže do génov, mémov, mutácií a DNA sa ozaj nebudem púšťať. Dawkins ich ale vie vysvetliť pútavo, a keď popisuje prírodu a jej zákonitosti, cítil som z toho jeho nadšenie a radosť. Radosť z objavovania, poznávania, krásy. Radosť z toho, že vám to môže ukázať, logicky zdôvodniť. Keď však rozpráva o náboženstve, mení sa z milého prírodovedca na cynického vtipálka, ktorý vyťahuje jednu historku a bizarnosť za druhou.

Hneď na úvod píše, že nepotrebuje čítať teologické spisy a apologetiky — sú to preňho len rozprávky na úrovni Zúbkovej víly a Santa Clausa. Jedným šmahom tak zmieta zo stola viac než dvetisíc ročnú tradíciu myslenia miliónov ľudí, na ktorej stojí (nielen) naša kultúra. Ako potom môže vážne polemizovať s niekým, koho pohľad na svet nepozná, alebo, prinajlepšom, len skreslene vníma z druhej ruky? No, nemôže — a asi ani nechce. Veď idea Boha je jasným bludom, a veria jej len hlúpi a zaostalí ľudia.

Ale čo s intelektuálmi, ktorí sa hlásia k svojej viere? Podľa Dawkinsa sú buď neúprimní, nekonzistentní vo svojom uvažovaní alebo podplatení Templetonovou nadáciou. Nevymýšľam si. V prípade historických osobností ich vieru vysvetľuje podľa rovnakého vzorca — žili predsa v dobe, keď veril každý. Takže sa to neráta, moji milí. A Martin Luther King a jemu podobní síce bojovali za dobrú vec, ale to sa tiež neráta — pretože to robili isto s vidinou nebeskej odmeny.

Dobro a zlo, láska, krása, odvaha, pravda, hrdinstvo — to všetko je len ilúzia, produkt evolúcie, chémia v našich hlavách, gény a mémy. Zmysel života neexistuje, a ak sa naň pýtame, pýtame sa zlú otázku. Morálka je premenlivá, progresívna, určuje ju Zeitgeist. Nie ja žiadne etické merítko, ku ktorému môžeme vzhliadať. A tak by som mohol ísť ďalej a ďalej, ale už teraz je táto recenzia dlhšia, než mám vo zvyku.

McGrath dokáže s Dawkinsom polemizovať na vedeckej úrovni — spochybňuje, napríklad, jeho teóriu kultúrnych mémov — ale aj filozofickej. Ukazuje na miesta, kde vytrháva z kontextu, zle cituje, prekrúca a neférovo vyťahuje extrémy (kreacionistov, bohatých televíznych kazateľov, terorizmus), ktoré podáva ako štandardné prejavy náboženstva. Tiež trefne ukazuje na zlo spôsobené ateizmom, ktoré Dawkins elegantne opomína — napríklad komunistickú diktatúru či účasť renomovaných vedcov na vývoji zbraní hromadného ničenia.

Veci proste nie sú také čiernobiele, ako sa snaží Dawkins prezentovať, veď to vidíme z jednoduchého pozorovania svojho okolia. Veriaci ľudia robia dobré aj zlé veci, neveriaci ľudia robia dobré aj zlé veci. Takto to je, taký je tento svet (ako hovorí Martin Mojžiš).

Prečo teda dávam Božiemu bludu tak vysoké hodnotenie, keď s ním zjavne nesúhlasím? Dawkins píše naozaj veľmi čtivo a pútavo, kniha je zaujímavým pohľadom na pocity, zmýšľanie a zdôvodňovanie zmyslu života jedného významného ateistu, ktorý ovplyvnil celú generáciu ľudí. Myslím, že každý, kto sa zaujíma o vzťah vedy, filozofie a náboženstva by ju mal poznať. Zároveň ma zaujalo jeho nadšenie pre vedu a dar vysvetľovať prírodné procesy — raz si isto prečítam niečo z jeho starších prác.

Prečo dávam Dawkinsovmu Bohu rovnaké hodnotenie, keď s ním zjavne súhlasím? McGrath nie je až taký pútavý rečník, ako Dawkins, a niektoré jeho tézy by si zaslúžili oveľa väčší priestor a rozsah. Tých dvesto strán mi ozaj nestačilo. Ako mi ale prezradila pani Wikipedia, toto nie je posledná knižná polemika, ktorú s Dawkinsom viedol. Preto sa už teším na Dawkinsov blud, ktorý snáď raz niekto preloží aj do slovenčiny.

R. Dawkins: Boží blud
Citadella, 2016
479 strán
*
85 %

A. McGrath: Dawkinsov Boh
Kalligram, 2008
200 strán
*
85 %

Moje písačky a kresbičky môžete sledovať aj tu.