Denník N

Na ceste k novému

Tento rok nám priniesol plno nemilých prekvapení, ale nielen tie.

 

Zdroj obrázku: Pixabay.com

 

Kto by bol povedal minulý rok, že celý svet postihne epidémia koronavírusu?

A nielen to, predsa však sa mi chce napísať o tomto v kontexte niečo zo strany tých, ktorí majú duševné ochorenia. Občas mám dojem totiž, že sa zabúda aj na nás vrátane ľudí s rôznymi ďalšími ochoreniami.

Táto kríza postihla veľmi veľa ľudí, mnohí stratili prácu a a mnohí ďalší prežívajú s veľkým stresom  a neistotou, čo bude ďalej a či si udržia svoju prácu, prípadne majú obavy o blízkych.

Možno sa mýlim., ale akosi viac do úzadia šli ľudia s rôznymi inými ochoreniami, ktorí rovnako potrebovali starostlivosť, nielen ľudia, ktorých postihol koronavírus, ak sa mýlim, pokojne ma opravte. Bez ohľadu na to je stále aktuálne to, že sa o o duševných ochoreniach v médiach málo hovorí alebo sa deje, že nás politici/čky v podstate stigmatizujú  nevhodným slovníkom vo vzájomných prestrelkách, kedy zvyknú druhého označiť za blázna a posielať ho na psychiatriu alebo použiť frázu „duševne chorý“ ako urážku.

…  no a keď to celé naplno vypuklo, v marci u mňa padlo rozhodnutie termín u jedného môjho lekára si telefonicky si preobjednať na iný deň, vtedy už boli v plnom prúde viaceré karanténne opatrenia. Pokladal som to za správne rozhodnutie, akurát ma zamrzelo to, že avizované sedenie u psychologičky sa muselo zrušiť(pochopiteľne) a tak nastalo pár mesiacov ticha bez terapií, hoci mi napísala, že sa môžem ozvať, ak budem opäť neskôr mať takú potrebu.

Ten krok sa chystám urobiť. Tých pár mesiacov bolo takých ako na hojdačke. Boli týždne dobré a boli opäť horšie. V súčasnosti sa opäť necítim najlepšie, čo je spôsobené istými problémami aj vo fyzickom zdraví a tiež kvôli určitému kroku, ku ktorému som sa ešte neodhodlal, hoci psychologička sa ma snažila v tej záležitosti podporovať.

Za tie sedenia, čo sme zatiaľ mali, sa však aspoň udial pokrok v niektorých oblastiach.

Síce malý, ale predsa. Kedysi ma napríklad trápili dosť nenávistné komentáre v diskusiách na sociálnej sieti, keď mi občas niektorí písali veľmi hrozné veci prípadne aj druhým ľuďom. V tom období som bol sám viac emocionálnejší  a kvôli tomu som nie vždy odpisoval ľuďom kultivovane.

V súčasnosti sú tu už isté zmeny a pomohli mi práve rozhovory s ňou. Vďaka sedeniam si postupne človek môže uvedomiť tieto veci:

1. Netreba si brať priveľmi k srdcu poznámky od ľudí, ktorí vás vôbec nepoznajú osobne.

2. V prípade, že dôjde k niečomu takému, máme tri možnosti:

– ignorovať danú poznámku (1)

-zareagovať v diskusií(ideálne však asertívne a slušne)(2)

-nahlásiť nenávistný komentár ohľadom vašej osoby(3)

Tretí prístup nepovažujem za najideálnejší a to z toho dôvodu, že v podstate nič nerieši. Preto najviac preferujem prvé dva prístupy, pokiaľ však debata sa nenesie vo vecnom duchu ohľadom témy, už spravidla ignorujem dané poznámky a ďalej neriešim. Tým, že je však FB verejný, tak nemám ako ovplyvniť to, že tretí prístup môžu využiť ďalší ľudia.

Vidím veľkú perspektívu v diskusii i s názorovými oponentmi, v takom prípade sa však musia dodržiavať určité zásady a je veľká škoda, že sa o nich málo učí na školách. Ide o také princípy ako: + diskusia by mala byť k TÉME a nemalo by sa od nej odbiehať.

+ rovnako sú neférové a nesprávne tzv. argumenty ad hominem, čo je v podstate očierňovanie osoby, s ktorou diskutujeme.

Často sa to prejaví tým, že neriešime danú tému ale reagujeme neprimerane na komentár druhej osoby.

Túto chybu robíme veľakrát všetci a vôbec nezáleží na tom, akého politického či osobného presvedčenia sme, resp. z akého názorového tábora. Vezmime si také škatuľkovanie.

Nikto ho v podstate nemá rád a nie je žiadnym osobným prínosom do diskusie, keď miesto diskutovania k téme zaškatuľkujeme druhú osobu príp.začneme osobne útočiť … či už by šlo o také pojmy ako oxymoron liberálny fašista, fašista, biorobot, slniečkar a kopec ďalších, takže je skôr dobré sa tomu úplne vyhnúť a držať sa témy, o ktorej diskutujeme.

O tom, AKO diskutovať, je napísaných veľa kníh vrátane takých, ktoré sa venujú trebárs typom nesprávnej argumentácie. Vnímam to ako zručnosť, ktorá sa oplatí rozvíjať a som presvedčený, že sa dá rozvíjať celý život. Prax je ale nanešťastie ťažšia ako teória, pretože nie sme žiadne stroje, lež ľudské bytosti s citmi, emóciami, nielen s rozumom.

Radi by sme sa videli len ako vysoko racionálne bytosti, no realita nám ukáže ľahko opak. Často sa necháme strhnúť rôznymi emóciami a pod ich tlakom dokážeme niekedy povedať alebo napísať niečo, čo nás neskôr spravidla zamrzí. A zamrzí nás to preto, lebo časom sa zväčša upokojíme a sme schopní s väčším nadhľadom zhodnotiť predošlú situáciu/e. Či už išlo o komunikáciu s členom rodiny, známym, kamarátom, kamarátkou…a nakoniec hasíme požiar z našej predošlej, veľmi emocionálnej komunikácie.(v tom ideálnom prípade)

Daná komunikácia spočiatku ani nemusí byť búrlivá, no v istom okamihu z ničoho nič nás dokážu prekvapiť emócie.

Ani sa nenazdáme a náhle sme v ich područí a konáme pod ich vplyvom. Príčin, prečo sa to deje, býva viacero. Každý z nás si nosí iný batoh rôznych tráum, nepríjemných i príjemných zážitkov, skúseností, snov, túžob a ašpirácií. Stačí aj nevinná poznámka, ktorú nemusela druhá osoba myslieť zle, lenže znenazdajky nás zasiahne priamo na „boľavé, citlivé“ miesto.

Taktiež každý z nás mnohokrát vyšiel z iného prostredia, vyrastal v odlišnom kolektíve. Dokonca aj keď vyrastáme v rovnakom kolektíve, chodíme do tej istej školy, práce, tak tie isté podnety z okolia prijíma každý z nás úplne iným spôsobom.

Použijem jeden analogický príklad. Keď sa dve osoby napríklad dívajú na ten istý obraz v galérií, hoci obaja dívajú na to isté, na každého z nich bude pôsobiť úplne odlišne.

Jedného môže upútať, druhého vôbec. Ba ak sa aj obom zapáči, jedného môže zaujať úplne iný motív na obraze.

Započítajme k tomu, že sa často u nás formuje v priebehu života svetonázor na to, ako žiť, na zmysel života, priority a tak ďalej. Zjednodušene sa dá povedať: Koľko ľudí, toľko svetonázorov. 

A tak tu máme nesmierne veľa svetonázorov a pohľadov na mnohé oblasti života, na ekonomiku, na politiku, ba viac ako tritisíc náboženstiev a nespočetné množstvo filozofií(stoicizmus, epikureizmus, existencializmus atď….). Dokonca v rámci odboru psychológia existuje viacero smerov a psychologických škôl( Jungova analytická psychológia, Freud a jeho vôla k slasti, Carl Rogers a jeho humanistická psychológia + nedirektívna psychoterapia…).

Je to zložité. Naše svety sú vnútorne bohaté, opradené mnohými vrstvami. Táto naša rozmanitosť sa dá vnímať ako požehnanie, ale aj ako prekliatie. Dokáže byť obohacujúca a zároveň desivá. Kvôli rôznym presvedčeniam si totiž častokrát sme schopní veľmi ubližovať, viesť spolu vojny, nenávidieť sa i spájať sa, stavať mosty či ich rúcať.

Mne súčasná pandémia dala možnosť hlbšie sa zamyslieť nad viacerými vecami a v prvom rade uvedomiť si našu zraniteľnosť. A smrteľnosť.

Je veľká škoda, že v tejto pohnutej dobe sme schopní stále zlyhávať v ochote si navzájom načúvať, pomáhať si a diskutovať konštruktívne, vecne, hoci to nie je ľahké.

Aj takéto plody môže mať psychoterapia na človeka.

Súčasná doba prináša nové prekážky a výzvy a u ľudí s duševnými ochoreniami, keďže sme veľmi senzitívni….

Ani nepočítam noci s problémami so spánkom či melancholické stavy, smútok, obavy

. Na jednej strane vnímam posun aspoň v niektorých veciach, na druhej strane stále ma isté záležitosti ešte trápia a ja neviem, či ich zvládnem.

Z toho dôvodu som sa rozhodol opäť začať písať, ale veď kto dnes neprežíva ťažké obdobie, nie?

Chcem skúsiť začať písať trebárs o tom, aké filozofie ma zaujali alebo aké psychologické smery ma oslovili v rámci štúdií počas gymnázia a VŠ.

Na záver chcem upozorniť na jednu úžasnú FB stránku zvanú Chuť žiť, prostredníctvom ktorej odhaľuje vnútro jedna úžasná mladá slečna, ktorá sa rozhodla otvorene hovoriť o skúsenostiach s poruchami príjmu potravy. Chce to veľkú odvahu a vnútornú silu začať písať aj o takých skúsenostiach.

Toto je skrátka projekt, ktorý má úžasný potenciál pomôcť ďalším ľuďom.

Pomáhajme si navzájom.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Ján Lazík

Som človek, ktorému nie je jedno, čo sa deje okolo nás a vo svete. Zaujímam sa o psychológiu, sociológiu, filozofiu, cudzie jazyky, fenomén hate speech, ľudské práva. Bavia ma zaujímavé seriály, filmy.