Denník N

Šialená párty krízového štábu

 

Párty vedcov v plnom prúde…

Aj keď sa už v súčasnosti viaceré opatrenia zvoľňujú a zdalo by sa, že téma je už neaktuálna, mám jednu vlastnosť: nezabúdam. Nezabúdam na všetky príkoria, spáchané na občanoch Slovenska v mene boja proti hnusobe, mnohé z nich na hrane zákona, ba až za ňou. A vlastne ešte stále nemôžeme povedať, že je dobre, lebo doterajšie každodenné zastrašovanie vystriedali nové tlačovkové vyhlásenia „zabudnite na letné dovolenky pri mori“, alebo „do konca roka sa zmierte s akciami do 1000 ľudí“. Neviem kde premiér Matovič odkukal túto taktiku, ale nevidím na okolí jediného politika, ktorý by svoju krajinu zásoboval takou dávkou depresie, ako práve ten náš. Každý normálny líder sa snaží do národa vlievať optimizmus a povedané vojenskou terminológiou, udržiavať vysokú bojovú morálku mužstva.

Dlhé roky podnikám a viem, že ak chcem firmu viesť dobre, musím vedieť z každého rožka troška. Aby ma odborníci (ekonóm, právnik, majster) neopili rohlíkom. Nehcel by som byť ich vazalom, lebo skúsenosť hovorí, že možno až v polovici riešených prípadov som odhalil, že buď ich riešenie nebolo dokonalé, alebo som vniesol do problému pohľad laika, ktorý oni vo svojej odbornej zaslepenosti prehliadli.

Áno, poznám aj veľa riaditeľov, ktorí si nedajú tú námahu, aby sa v problematike zorientovali a je im pohodlnejšie spoliehať sa výlučne na odborníkov. A tak hlavné slovo vo firme majú ekonómky, sekretárky, upratovačky… Pokiaľ ide o našu vládu, musím skonštatovať, že máme v čele biologických analfabetov, ktorí absolútne nedokážu vyhodnocovať údaje, ktoré im podsúvajú naši špičkoví epidémiológovia. Sledoval som to celý čas na premiérovi, a nedávno som počúval v rozhlase Borisa Kollára a bolo mi jasné, že sme stratení, že sa už naozaj nemáme na koho obrátiť o pomoc. Že v tom idú všetci spolu. A nie sú ani ochotní počúvať iné hlasy, či otočiť hlavu smerom na západ a pozrieť sa, ako sa s problémom vysporadúvali naši západní a ešte západnejší susedia. Lebo prepáčte, ja neberiem naše pomyselné prvenstvo v lige, ktorú s nami iné krajiny nehrali.

Sám som bol prekvapený, s akou naivnou dôverou sme sa vložili do rúk slovenského zdravotníctva, ktoré sme dovtedy kritizovali kde sa len dalo. Prečo sme sa nepoobzerali po okolitých krajinách, aké opatrenia zaviedli virológovia napríklad z Nemecka, ktorí už určite zasahovali častejšie pri epidémiách eboly, malárie, ako naši špecialisti. Lebo povedzme si otvorene, vrchol kariéry hlavného hygienika bol doteraz súboj so žltačkou v rómskej osade, a pán profesor Krčméry, ku ktorého autorite som vzhliadal ako k jedinej s určitou dávkou dôvery, tiež nie je podľa mne dostupných informácií ten, kto postup boja proti ebole v Afrike plánoval, ale ktorý ho len vykonával.

Rozprával som sa nedávno s kamarátom, ktorý robí na plynárňach revízneho technika. Reč došla aj na to, čo by sa stalo, keby niekde vybuchol plyn, kde dal krátko predtým kladné stanovisko. Šiel by do basy. Skúsme sa vžiť do kože hlavného hygienika, od ktorého očakávame rozhodnutie, či a kedy budeme uvoľňovať opatrenia. Preboha! Urobím rozhodnutie, niekto zomrie, pôjdem do basy. A keď sa k tomu pripočíta, že ma nominoval ešte Smer, tak nie do basy, ale rovno pred poľný súd!! No ako môžeme čakať, že takýto človek bude hľadať cestu, ako sa čím skôr vrátiť do normálu? Ideálna taktika – zdržovať, zdržovať, až kým rozhodca nevytiahne žltú kartu… A keď celý štáb pozostáva z takýchto úradníkov, ktorým na rozdiel od ostatných Slovákov plat pravidelne beží, sme na tom tak ako sme. Ešte možno keby podmienka bola, že ak rozhodnú zle a zomrie veľa ľudí, budú potrestaní, ale ak rozhodnú a veľa ľudí zomrie neskôr na následky takéhoto rozhodnutia (chudoba, nezamestnanosť, zvýšená agresivita) tak budú potrestaní tiež, možno by som aspoň na chvíľu pripustil, že sa snažili nájsť kompromis. Ale s tým zadaním ktoré som opísal – nech sa na mňa nikto nehnevá…

Ináč, je to unikát, vytvoriť štáb z ľudí, ktorí majú k téme rovnaký postoj. A nevpustiť medzi nich ekonóma, lekára s iným názorom, ani nikoho, kto by ich nútil robiť kompromisy a ohýbať názor. Aká asi musí byť tvorivá atmosféra na schôdzi, kde sú všetci za? „Ja som za to, aby všetko bolo zavreté až do odvolania!“ „Nie, nie, ja som viacej za!“ Jediné v čom tak môžu súťažiť je, kto vymyslí väčšiu blbosť v obmedzeniach. A takto to naozaj neraz aj vyzeralo. Niekto skonštatoval „si zabil“, a takáto hláška išla potom do vládnych nariadení. Že to neraz nedávalo logiku, alebo to odporovalo už existujúcemu opatreniu, kto už by to riešil?

Fakt neviem, na základe čoho dokáže náš premiér prognózovať, ako bude zle, ako príde druhá vlna…? Pokiaľ viem, zatiaľ jediné čo vyšlo odborníkom na celom svete je, že im nič nevyšlo. Tam kde sa predpokladali státisíce nakazených (napr. u nás) sa nič nestalo, tam kde si mysleli že bude brnkačka, to dopadlo úplne naopak (Británia, Švédsko). Napriek tomu v týchto krajinách vládne väčší optimizmus a pohoda ako u nás, kde máme najväčší dôvod na radosť. Nechápem nás…

Nikto netuší ako sa tento vírus správa, ani čo s ním bude ďalej. Len Slováci sa už pre istotu pripravujú na koniec sveta. Vírus môže zmutovať na miernejší, alebo naopak na oveľa agresívnejší (a my budeme ľutovať, že sme sa mu v prvej vlne, keď bol ešte „znesiteľný“, vyhli). Môže zmiznúť bez stopy ako SARS, MERS, prasacia chrípka, alebo tu už zostať navždy ako AIDS. Problém je len, že kým pri AIDS stačí nesúložiť, pri korone stačí… nedýchať. Kamarát to počas zákazu vychádzania aj trénoval – bez dychu vydržal asi 45 sekúnd. Bez sexu ešte menej… Takže je to asi menej nebezpečné ako AIDS, skonštatoval náš permanentný krčmový štáb.

Nech už bude tak alebo onak, myslím si, že nik nemá právo zväzovať nás svojim strachom. Ani premiér, ani spoluobčania, ktorí sa vírusu hystericky boja. Ja sa bojím lietať, ale neterorizujem svojím strachom ostatných Slovákov, nestojím pred letiskom a nevyháňam pasažierov s pokrikom, aby nenastupovali, lebo ide o život. Chcem preto poprosiť všetkých ktorí sa vírusu boja, aby chránili najmä seba (rúškom, nevychádzaním z domu) a nekomplikovali život tým, ktorí ho nepovažujú za takú hrozbu a nepatria medzi ohrozené skupiny. O to isté prosím aj premiéra – aby ochraňoval tých, ktorí ho o to žiadajú, a nechal voľne žiť tých, ktorí si to neželajú. Žijeme predsa v demokracii. Teda, aspoň by sme už konečne po vyše 30 rokoch mohli. Život je príliš krátky na to, aby sme ho prežili v strachu. Ani nie svojom, ale v strachu niekoho iného, kto nám ho všetkým každodenne nanucuje…

Teraz najčítanejšie

Miro Rybár

Odkedy mi dievčatá na diskotéke začali hovoriť "Ujo, stúpate mi po nohách!", začal som sa venovať radšej spoločenskej situácii a politike...