Denník N

Existencia

O písaní a skvelých nápadoch zabitých neskvelým prevedením

Bol to boj. Ťažký boj. Dočítať túto knihu. Ale je dobojované. Aké sú konečné dojmy z Existencie? Zmiešané.

Román Potomkovia ľudí od P. D. Jamesovej je exemplárny príklad toho, kedy sú filmový scenár a samotný film lepšie (v tomto prípade oveľa lepšie) ako knižná predloha. Kniha mala dobré koncepty, myšlienky, témy, ktoré boli absolútne zmasakrované nudnými opismi ničoho a infantilnosťou protagonistov.

Román Existencia z roku 2012 nie je až taká ubíjajúca nudná nočná mora ako Potomkovia ľudí a pritom je to takmer sedemsto stranový kolos a taktiež som sa miestami musel do čítania nútiť, čo sa napokon prejavilo v tom, že mi trvalo takmer mesiac tento román dočítať! Iné romány, ktoré mi trvali ešte dlhšie boli napr. geniálny Ulysses a prvá kniha Hľadania strateného času, ktorý som už nikdy nenašiel a knihu nikdy nedočítal…

Každopádne, Existencia je rozporuplná kniha. Nemôžem o nej tvrdiť, že je vyslovene zlá. Nemôžem povedať, že ma miestami nezaujala. Nemôžem o nej povedať, že ľutujem, že som sa do nej pustil. Bola to dobrá skúsenosť, ktorá ma utvrdila v presvedčení, že dobré editovanie rukopisu, je božím darom pre každého spisovateľa, ktorý dokáže držať svoje ego na uzde. Neverím v kerouacovské presvedčenie (ak ho vôbec niekedy myslel vážne), že prepisovanie literárneho diela je hriech proti „prvopočiatočnej inšpirácii“. Som zástanca hrubej verzii románu, ktorý je ako neopracovaný diamant. Tú najťažšiu robotu vytvorenia samotného diamantu, máte za sebou. Teraz ho treba už len obrusovať. Ako sa hovorí: román nie je nikdy hotový, len to autor po čase vzdá.

Jedna z dobrých rád od Stephena Kinga z knihy O písaní znie: ak máte prvú hrubú verziu románu, ako autor sa pokúste zoškrtať z diela okolo 20%. Môže to byť viac, môže to byť menej, ale vždy sa snažte vyškrtnúť pasáže, ktoré dej, svetotvorbu, postavy nijako neposúvajú a sú len vatou, zbytočným balastom. Aj spomalovače deja (ako napr. monológy) sa dajú prepísať tak, aby boli multifunkčné. Presným opakom sú práve Potomkovia ľudí, pretože sa dozvieme o postave veľa, čo v konečnom dôsledku nemá žiaden efekt na to, čo sa stane. Takže sa potom tisne na jazyk otázka, načo to bolo vôbec dobré?

Ak začínate písať a opisujete eklektický film, ktorý sa vám premieta v hlave, nezdržujte sa a nenechajte sa vyrušiť a vytiahnuť z tranzu tvorenia, z pracovného flowu, z eufórie inšpirácie. Horšia vec ako spisovateľský blok je, keď máte všetko na jazyku a už to len napísať a zrazu sa zastavíte, lebo sa vám nepozdáva jedno slovíčko, jedna veta, jeden odsek. Začnete nad tým hĺbať a aj prepisovať a stratíte tým prvopočiatočnú energiu. Píšte, čo máte v hlave, píšte ako by vás naháňali. A neklamte samých seba, že si všetko zapamätáte a dopíšete všetko zajtra. Keď už máte prvú hrubú verziu románu, dajte si, ako aj King odporúča, dva až štyri týždne od románu pauzu. Ani sa na to nepozrite. Potom sa k tomu vráťte a uvidíte, že sa na to dívate s čerstvými očami a odpočinutým mozgom. Teraz môže začať fáza editovania. Teraz môžete prepisovať, škrtať, rearanžovať a atď. a pod.

Zaujímavou radou na zamyslenie je aj snažiť sa pri vlastnostných opisoch a opisoch všeobecne zabiť viac múch jednou ranou. Že nielen opisujete atmosféru, vlastnosti postavy, vlastnosti prostredia, či už konkrétneho alebo globálneho, ale že všetko zhrniete do pár viet, z ktorých nám je (hlavne v prvej polovici deja) trocha jasnejšie, čo sa deje a kde sa to deje a prečo sa to deje. Dobrými príkladmi sú napr. Zberateľ od Johna Fowlesa, Osia továreň od Iaina Banksa a v rámci slovenskej sci-fi napr. Po od Alty Vášovej, či Deň najvyšších rozkošíDobre utajený mozog od Antona Hykischa, či mnohé poviedky z antológie Dotyky budúcnosti. Ale v podstate to dokáže prevažná väčšina svetových aj slovenských autorov. Že totiž opis neslúži len na opis, alebo na uspokojenie grafománie, ale že slúži nejakému účelu.

V modernej hektickej dobe môžu byť Bratia Karamazovovci od Dostojevského až príliš veľká skúška pozornosti, na druhej strane samotný Dostojevskij sa vedome rozhodol tento hlboký román napísať v takom rozsahu v akom ho napísal. Vedome preto, pretože už dokázal, že vie napísať aj stručné, jasné a silné dielo ako v Zápiskoch z podzemia. Samotný Zločin a trest je krásne dielo, pretože je dobre vyvážené. Ani dlhé, ani krátke, monológy a opisy slúžia konkrétnym účelom a sú vyvažované nielen situačnou akciou, ale aj silným vnútorným napätím v hlavnej postave. Diablom posadnutí („Besy“) je zas zaujímavá kniha, pretože prvých stodvadsať strán sa premáhate a chcete už, aby sa niečo stalo a máte chuť knihu odložiť a potom vás to zrazu udrie tak silno a sugestívne, že nechcete prestať čítať. A presne tento moment chýbal v Existencii.

Ospravedlnením celej tejto dlhej expozície je: Existencia mala príliš veľa expozície.

Hovorí sa, že keď na začiatku divadelnej hry predstavíte na scéne sekeru, ktorú herec ostentatívne položí na stôl, mala by celá scéna dávať väčší zmysel, keď na konci hry, bude sekera užitočná. Či už v metaforickom, alebo veľmi konkrétnom slova zmysle. Tarantinov film Vtedy v Hollywoode krásne tento koncept ilustruje v podobe plameňometu, ktorý vidíme v jedných z prvých scén s Di Capriom. Na konci filmu sa tento plameňomet ukáže byť veľmi užitočným.

Existencia je permanentné bombardovanie s udalosťami, čo z toho všetko vyplýva a môže vyplynúť, každá kapitola je o jednej z mnohých hlavných postáv a zároveň končí všelijakými vsuvkami. Mohla by to byť zaujímavá montáž, ale nedržalo to pohromade žiadne napätie.

Zoberte si film Nehanební bastardi. Nezabudnuteľná scéna, kedy prvý raz stretávame postavu nacistického lovca židov v okupovanom Francúzsku stvárnenú Christophom Waltzom, patrí už teraz do zlaté fondu kinamatografie ako jedna z top najintenzívnejších napätých scén a nádherne demonštruje budovanie napätia.

Zaujímavým románom je v tomto zmysle román Pomysli na Fléba, ktorý je miestami veľmi rýchly, potom znova značne spomalí a tak dokola, no a potom príde koniec, kvôli ktorému všetko stálo  za to. Samotný koniec knihy predchádza veľmi dlhé budovanie napätia a ako aj vo filme Vtedy v Hollywoode, čakáte, kedy sa už konečne niečo stane. A keď sa to stane, tak to rozhodne stojí za to. Koniec Pomysli na Fléba je zrejme prvý raz, čo o knižnom konci môžem povedať, že je tarantinovský a Banksovi sa to podarilo úspešne zrealizovať. Zároveň tu je aj  zastúpená vyššie spomenutá Dostojevského technika pomalého rozbehu a silného dejového zvratu a následného akcelerujúceho deja a silnej katarzie.

Sci-fi kniha s veľmi silným dramatickým a psychologickým napätím, ktorá mi hneď napadne je Práporčíkova nádejVyzývateľova nádej od Davida Feintucha. Budovanie napätia a jeho uvoľnenie sú v krásnom kontraste so strnulosťou vojenského subordinačného systému a v komornej atmosfére prepravnej vesmírnej lodi má epizodický akčný spád deja o to silnejší efekt.

Accelerando tiež čitateľa neustále ostreľuje technologickým žargónom, ale ten dokonale sedí s postavami a prostredím a stále sa niečo deje. Je to uveriteľné a motivácie postáv sú v tomto svete tiež uveriteľné. Ak máme sledovať nejaký dej, musí sa odohrávať v uveriteľnom prostredí. Ak začne byť všetko príliš fantastické, bez značného zmyslu, či vysvetlenia, také deus ex machina na entú, čitateľ, ani divák v kine vám to nezožerie. Možno problémom Existencie bolo aj práve to, že veľa postáv si pýta pozornosť a potom sa stane, že všetky sú akési nemastné-neslané a ich motivácie vágne a vlažné.

Accelerando je kompaktná kniha. Napriek svojej  vnútornej zložitosti, ktorá môže byť pre iného čitateľa odpudzujúca. A vychádzala dokonca najprv samostatne po častiach. Existencia je ako desať kníh v jednej a ku koncu to nie je ani jedna. Už len pasáže s delfínmi by si zaslúžili svoj samostatný príbeh. To, čo fungovalo v Hyperione, teda syntéza rôznych sci-fi žánrov, moc nefunguje v Existencii. A znova poviem, že to je na škodu. Keby možno Brin nad tým po desiatich rokoch, čo to písal, strávil ešte možno dva a vytvoril z toho štyri/päť románov, prečítal by som si ich všetky. Takto sa, bohužiaľ, k čítaniu tejto knihy asi už nikdy nevrátim, a znova sa budem opakovať, keď poviem, že to je na veľkú škodu.

Spozoroval som tu rovnaký problém ako v románe Miesto! Miesto! Viacej miesta! od Harryho Harrisona. V tomto románe chcel Harrison opísať preľudnený svet. Podarilo sa mu to, ale román mohol byť o polovicu kratší. Áno, svet je preľudnený a je to dosť zlé a život je ťažký, ale to som ako čitateľ pochopil už z prvých 50 strán. Naozaj potrebujem ešte ďalších 250 o tom istom? Poviedka Stone žije z kyberpunkovej antológie Zrkadlovky dokázala na malom priestore vykresliť atmosféru preľudnenosti a priepastných rozdielov medzi bohatými a chudobnými lepšie ako celý román od Harrisona.

Existencia má presne tento problém. Svet sa zmieta v problémoch. Vo veľkých problémoch. Existenčných problémoch. Oukej. A čo ďalej? Aj po 400 stranách má svet stále tie isté problémy a dejové zvraty, ktoré sa zatiaľ stali nijako neospravedlňujú tých 400 strán, ktoré som zatiaľ prečítal. A po konečnej 680-tej strane som mal stále pocit akejsi prázdnoty.

Accelerande dej akceleroval a nemali ste čas sa zastaviť. Nebolo to však bezduché bombardovanie bombastickými, ale prázdnymi scénami ako v niektorých filmoch od J. J. Abramsa a Michaela Baya, ale všetko bolo krásne štruktúrované a dávalo v rámci sveta románu zmysel.

A tu sa dostávame k ďalšej dobrej rade: forma je pri literárnom diele rovnako dôležitá ako obsah. Štýl písania a celková atmosféra románu, by mali obsah a dej podporovať, dopĺňať, obohacovať a nie s dejom bojovať a ho škrtiť. Problém nie je v nápade, že budem mať viacero postáv a viacero dejových línii, ktoré sa vo finále stretnú. Problematické môže byť prevedenie takého nápadu. Keď sa už konečne dejové línie v Existencii preťali, bol som už taký unavený, že ma to nielenže nezaujímalo, ale som tomu už ani nevenoval nejakú extra pozornosť. Chcel som to už mať za sebou. A to je na veľkú škodu, keďže román mal potenciál byť lepším.

Príkladom k téme kedy atmosféra a štýl sú v symbióze s obsahom a dejom je Hyperion od Dana Simmonsa. Simmons zvolil taký štýl písania a takú štruktúru deja, ktorá dokonale sedí s celkovou atmosférou románu. Hyperion dávam za príklad práve preto, že v ňom vystupuje taktiež viacero hlavných postáv.

Témy ako preľudnenosť, globálne klimatické zmeny a prírodné katastrofy, priepastné rozdiely medzi bohatými a chudobnými, dvojsečné moderné technológie, umelá inteligencia, hospodárske revolúcie sú zaujímavé a aktuálne témy, ale celkový dojem z tohto románu je taký, že sa tieto témy omieľajú stále dokola, sme neustále kŕmení novými úvahami o rovnakých problémoch, ale tieto nové úvahy sú len ďalšími úvahami a neponúkajú pre čitateľský zážitok absolútne nič.

Román môže skrývať múdrosti – alebo dej nemusí byť na prvý pohľad jasný ako napr. u Burroughsa – ale stále platí: aj keď to nie je nič iné, tak aspoň je to sranda. Je to zaujímavé. Chcete to ďalej čítať. Aspoň pre zábavu. Vlastné potešenie. Ale ak sa to snaží byť príliš veľa vecí naraz, a zabudne pri tom venovať najväčšiu pozornosť základnej dejovej kostre (osnove), keď sa vetvy stromu snažia byť dôležitejšie ako kmeň, tak vychádzajú na horizonte veľké problémy, ktoré treba ešte k úspechu prekonať.

Áno, je tu dejový zvrat, ktorý rozširuje mierku oblasti pôsobnosti deja v podobe prastarého Artefaktu, ktorý objavíme na obežnej dráhe Zeme a román sa silne snaží špekulovať nad Fermiho paradoxom, ale napokon aj túto dejovú líniu zabije nevýraznosť konceptu, ktorý sa Brin snažil predať. Podobne, ale predsa úplne odlišne a jednoznačne úspešnejšie tento problém zvládol Liou Cch‘-sin v trilógii Spomienka na Zem.

Vo všetkom, v čom Accelerando exceluje s ľahkosťou, Existencia akoby s tým zápasila. Kniha nie je plynulá, ale naozaj z nej cítim akoby autorovo zápasenie s dopísaním románu. Namiesto aspoň dvoch románov, máme jeden síce monumentálny, ale za to neskutočne pomalý a nie moc záživný.

 

 

Teraz najčítanejšie