Trochu tanca do toho umierania alebo Kto to v tanci prežije

Tanec sa, samozrejme, počas pandémie v  protestoch, medializáciách a výzvach ministerke kultúry či apeloch na občanov SR príliš neobjavuje, čo však neznamená, že to má dobré.

Má to zlé, ako vždy, ale nie všetci, ako vždy.

Najlepšie to má choreograf Ján Ďurovčík, ktorý tesne pred vypuknutím COVIDu od bývalej ministerky dostal svoje Slovenské divadlo tanca ako stály súbor pod divíziu SĽUKu, prostredníctvom ktorého onen „vytvára experimentálne a multižánrové umelecké programy“. Nebola síce žiadna otvorená výzva či konkurz, ale kto si vie vybaviť, ten má. Na rozdiel od nás ostatných idiotov, ktorí stále na nejaké výzvy v sektore čakáme, hoci by sme už mohli vedieť, ako to v šoubiznise chodí.

Dobré to majú aj všetky ostatné zriaďované súbory, čo nám v súčasnom tanečnom umení súčtom počtu všetkých v kolonke zaevidovaných dáva dohromady číslo jeden – Divadlo Štúdio tanca v Banskej Bystrici. Tí to/nás/všetko prežijú a ešte že tak, lebo niekto nás potom na zahraničnej prehliadke reprezentovať musí, akože nedáme sa, prekvitáme a ideme ďalej v medzinárodnom obsadení.

Ostatní to majú veľmi špatné, ale vzhľadom na zanedbateľné číslo súčtu počtu všetkých v kolonke zaevidovaných, to netreba riešiť. Veď vieme, že nezriaďované súčasné tanečné umenie prežije vďaka svojej kvalite a množstvu verných divákov.

Teraz sa, prosím, prestaňte rehotať nad poslednou vetou, lebo vraj sa stane čosi neočakávané, niečo, na čo táto scéna už dlho čaká. Vláda SR po porade so všetkými poradnými orgánmi prerozdelí celých 0,000000009 percenta pomoci prichádzajúcej z EÚ medzi našich súčasných tanečných umelcov. Naozaj, vidíte dobre – medzi choreografov, interpretov, performerov a moverov tejto doteraz opomíjanej formy súčasného tanca.

A už je jasné, že to bude investícia roka, lebo napriek tomu, že tieto neskutočné finančné zdroje uvidia vo výsledku v podobe niekoľkých prchavých minút tohto efemérneho umenia len tí vyvolení z vás, ktorí na vlastnú päsť vypátrate, kde sa konajú, stále to bude viac, ako by našinec uvidel pri ich investícii na nejakom zmysluplnejšom, rozumej, každom inom mieste.

Takže nesťažujme sa a verme, lebo aj keď nevyhráme, zúčastnili sme sa. Mlčať je zlato, hovoriť striebro a lepšie chytať ako písať bronz, ale aj tak platí, ako vie aj ten posledný prípad koronavírusu v karanténe, čo to chytil v divadle, že to pravé živé umenie sa nestratí.

Katarína Zagorski