Denník N

5 očakávaní, z ktorých som vo vzťahu takmer vytriezvela

Keď som bola na základnej škole, mala som vo veľa veciach jasno. Nemám na mysli iba dátumy bitiek či značky prvkov periodickej tabuľky, ale napríklad aj moje predstavy o živote. Vedela som, že sa budem živiť ako spisovateľka, a že môj osudový partner bude lojálny ako Gilbert Blythe, tajomný ako pán Rochester, vášnivý ako Heathcliff a povznesene inteligentný ako pán Darcy.

Po niekoľkých zaľúbeniach, odmietnutiach, vzťahoch, rozchodoch, sedeniach u terapeutky a dlhodobej účasti v sebaspoznávacej skupine sa mi všetky jasné predstavy rozhmlili. Zároveň sa mi dve, dovtedy hmlou zahalené, tušenia ujasnili: Po prvé, je veľmi nepravdepodobné, že počas svojho ostávajúceho produktívneho života nájdem partnera, ktorý namiesto toho, aby bol sám sebou, bude vytúženou mozaikou cností mojich literárnych hrdinov. Po druhé: Všetky moje jasné predstavy o láske, nadobudnuté počas dospievania, mi namiesto priblíženia sa k mojim vysnívaným vzťahom, kazia tie moje reálne. Premenili sa, totiž, na podvedomé očakávania, od ktorých som podvedome očakávala, že sa mi v tom „osudovom“ vzťahu budú plniť.

Po viacerých pokusoch, kedy sa moje očakávania nesplnili vo vzťahu podľa očakávaní, som sa napokon rozhodla vykonať na sebe bezprecedentný pokus. Čo tak prestať pátrať po osudovejšom vzťahu a skúsiť vypátrať očakávania, ktoré mi moje vzťahy najviac komplikujú?

Očakávanie č. 1 – Vzťah ma urobí šťastnou

Asi najväčšie očakávanie, ktoré som si donedávna pestovala, bolo, že partnerský vzťah funguje ako generátor šťastia. Zapneš, spustí sa… a si šťastná, až pokým si nepomrela. Po viacnásobnom testovaní sa mi však ukázalo, že prehodiť zodpovednosť za svoje šťastie na vzťah – a teda na partnera, má všelijaké následky, len nie zrovna šťastné. Vyčkávanie na to, kým si môj partner domyslí, ako ma urobiť šťastnou a oddá sa tejto misii (ideálne full-time), nepriniesli v žiadnom mojom vzťahu také ovocie, v aké som dúfala. Ba priam opačné. Moje nenaplnené očakávania mi väčšinou kazili aj tie pekné momenty, čo sme spolu zažívali. Trvalo mi dlho, kým som si pripustila, že toto moje očakávanie je mi na príťaž, a že k mojej predstave šťastného a šťastie generujúceho vzťahu existuje aj iná – menej zaťažujúca (aj keď aj menej napínavá) alternatíva. Voi-lá, zoznámila som sa s (pre mňa prevratnou) predstavou vzťahu ako vzájomného prepojenia dvoch ľudí s rôznymi predstavami a túžbami, z ktorých si každý naďalej unáša zodpovednosť za svoje vlastné obšťastňovanie. Priznám sa, nebola som nadšená. V čom sa táto predstava podobá príbehom pravej lásky z mojich obľúbených kníh? Prečo radšej nepokračovať vo vzrušujúcej hre na „robenie toho druhého šťastným“? A potom mi to docvaklo. Lebo to je skôr hra na slepú babu. A vôbec nie je taká vzrušujúca, keď tomu druhému sa hrať nechce, prípadne, keď vy sa skrývate tak, že by vás nenašiel ani trénovaný anglický farbiar. Aj pre mňa samotnú je niekedy hrozná fuška prísť na to, čo vlastne chcem, a ani sa mi tým nechce zapodievať. Ako to môžem očakávať od svojho partnera? Rozhodla som sa opustiť svoju (nefunkčnú) istotu a vykročiť do neznáma. Momentálne je moje najväčšie hobby – snažiť sa rozumieť sebe samej a robiť sa šťastnou. Môj partner sa to učiť nemusí, on by to mohol prednášať. Napriek mojim obavám, tento model má niečo do seba. Nemusím naznačovať a nemusím sa rozhorčovať, ak naznačovanie nebolo pochopené. A môj partner sa teší, že nemusí, a tým pádom sa mu vrátila chuť spontánne mi pri plnení mojich potrieb občas pomôcť.  No neznie to ako výňatok zo scenára Anny zo Zeleného domu?

Očakávanie č. 2 – Keď miluješ, niet čo riešiť.

Tiež ste si na začiatku každého vzťahu mysleli, že ak to bude „to pravé“, obíde sa bez „riešenia“? A tiež ste po čase prišli na to, že to je hovadina? Nepoznám pár v mojom okolí, z ktorých aspoň jeden by niekedy „neriešil“. Či už otvorene, poza chrbát alebo vnútri v sebe. Tí, čo neriešia – iným slovom nevenujú sa siahodlhým (a väčšinou nie úplne príjemným) rozhovorom o svojich rozličných predstavách o spoločnom vzťahu, sú podľa mňa pravdepodobne už rozídení alebo žijú skôr popri sebe než spolu. Alebo – ako tvrdí môj partner, sú to šťastní ľudia, ktorí sa nechávajú vzťahom len tak prirodzene unášať. Ak mi takých raz osobne predstaví, spýtam sa ich, či sú naozaj unesení. Ale dovtedy si myslím svoje. My dvaja sa (na žiadne prekvapenie a naše mierne utrpenie) líšime v tom, čo všetko a ako intenzívne potrebujeme vo vzťahu analyzovať. Ja odjakživa analyzujem, teda som. Môj partner je a nevidí dôvod sa nad tým pozastavovať. Napriek tomu sa snažíme k sebe približovať. Ja som sa naučila napĺňať si túto svoju potrebu aj sama, prípadne s ľuďmi, ktorí majú podobnú úchylku ako ja, a môj partner si postupne zvyká na to, že miestami naše rozhovory nápadne pripomínajú scény z Beverly Hills 90210. Lebo bez riešenia to proste nejde, aj keď sa ľúbime. Túto vetu si často opakujem sama pre seba, aby som sa upokojila a neľutovala, že som si nevzala Pištu Hufnágela. Podobne často ju hovorím nahlas svojmu partnerovi, aby nepodliehal panike, keď sa u nás v obývačke rozoznejú prvé tóny legendárnej zvučky zo seriálu…

Očakávanie č. 3 – Ak ma naozaj ľúbi, tak…

…sa zmení

…by toto nikdy neurobil

…mi nikdy neublíži

…by mu docvaklo, že by mal…

Prípadne si doplňte do podmieňovacej vety to svoje. Máte aj vy niečo takéto v podvedomí, alebo rovno na tanieri od toho druhého? Najskôr mi nepripadalo vôbec divné, že očakávam, že môj partner sa bude správať podľa mojich predstáv len preto, že ma ľúbi. Veď – nie je toto charakterisické pre lásku?  Možno to tak v niektorých vzťahoch či príbehoch funguje, ale vďaka protestu môjho partnera a následnému hlbšiemu zamysleniu sa, som nadobudla podozrenie, že asi to nefunguje úplne zdravo. Čo tým myslím? Keď takto ľúbim druhého človeka, akoby som ho ľúbila pre to, čo pre mňa robí, a nie za to, aký je. Suchopárne „kantovsky“ rečeno – používam vtedy partnera ako prostriedok na dosiahnutie svojej dokonalej predstavy vzťahu. A to mi nepríde veľmi partnerské. Skôr frustrujúce pre oboch partnerov. Možno, ak sa na tejto predstave lásky partneri zhodujú a navzájom sa snažia napasovať do šablóny toho druhého, môže to fungovať – neviem. V prípade, že (tak ako u nás) aspoň jeden z páru vyrastal v rodine, ktorá ho naučila milovať bez podmienok, narazia skôr či neskôr na problém. Jeden bude večne nespokojný s tým druhým, lebo nikdy nezareaguje presne podľa jeho predstáv. A ten druhý zas nebude chápať, prečo niekto, koho ľúbi, chce od neho neustále niečo iné, ako mu on chce dať.

Ak teda ho naozaj ľúbiť, tak…

… ideálne bez podmienok.

Očakávanie č. 4 – Vo vzťahu nájdem bezpečie

Vzťah môže byť z mnohých hľadísk vnímaný ako bezpečný úkryt: pred samotou, nudou, nežiadanou spoločnosťou, prázdnym životom… Častokrát je to tá tvoja útulná stajňa, v ktorej po každodennom pretekaní a lopotení v práci dostaneš konskú dávku prijatia a lásky. Zároveň je to aj skutočné „dračí doupě“, kde na teba číha kopec nových a niekedy aj nepohodlných zážitkov či konfrontácií s tým druhým. Aj so sebou samým. Na pravidelnej báze (tí šťastnejší z nás) sa pred partnerom obnažuješ – fyzicky aj psychicky v spoločnej intimite. Postupne sa tak odkrývajú všetky tvoje tváre, názory, presvedčenia a strachy. Často tak prichádzaš do kontaktu so svojou zraniteľnosťou, slabosťami, achilovkami. A to niektorí z nás vnímajú ako opak bezpečia. Počas takmer ôsmich rokov vo vzťahu som sa cítila popri mojom partnerovi prevažne v bezpečí, ale mnohokrát aj ohrozená a stratená, keď sa niektoré moje predstavy o sebe i svete otriasali v základoch. Mám však za to, že hlavne vďaka týmto momentom mimo zóny svojho komfortu veľa nového o sebe aj o partnerovi zisťujem, a v konečnom dôsledku sa tak stále pohodlnejšie „ustajňujem“. Aj napriek občasným pocitom neistoty považujem bytie vo vzťahu za ten najväčší zážitok zo všetkých. Podobne ako jazdu na centrifúge na jarmoku, počas ktorej si sa dvakrát pogrcal, ale aj tak sa nemôžeš dočkať ďalšej jazdy.

Očakávanie č. 5 –  Jedného dňa z mojich očakávaní vytriezviem

Čím viac sa spoznávam, tým viac sa zmierujem s predstavou, že sa svojich očakávaní nikdy nadobro nezbavím. Aj keď sa môžem snažiť ich odhaľovať a oslabovať v praxi, je možné, že sa mi v kľúčových situáciách budú ozývať ešte dlho, a možno navždy. Nezúfam si (a snáď ani môj partner). Beriem to takto: moje očakávania sa vo mne budovali, tehlička po tehličke, skoro tridsať rokov, až kým nevytvorili rozsiahle vzdušné zámky. Čo zámky! Hotový Disneyland, alebo skôr väznicu Shawshank. Demolácia, alebo aspoň prestavba tohto kolosu na škandinávsky dizajn mi zrejme zaberie nejakú dobu (možno jedno tučné doživotie), ale verím, že to stojí za tú námahu. Veď, ako sa o škandinávskom štýle hovorí, menej je viac. Čím menej investujem energie do očakávania, tým viac jej mám na počúvanie samej seba a komunikovanie svojich túžob napriamo. A hlavne si stále pripomínam: „Aj keď to zaváňa Škandináviou, veľa od tej prerábky neočakávaj. Každý, kto už aspoň raz rekonštruoval, vie, ako to s rekonštrukciami chodí…“

Teraz najčítanejšie

Táňa Cárová

Som Táňa. Vzdelaním filozofka a angličtinárka, povolaním školiteľka, vierovyznaním darvinistka. Mnoho rokov som strávila štúdiami doma a v zahraničí, navštevovaním všakovakých seminárov a čítaním, lebo som chcela porozumieť svetu. Dnes sa snažím porozumieť hlavne svojmu mikrosvetu. Niekto to má rád ezotericky, ja skôr analyticky. Rada čítam, premýšľam, ako to mám ja, počúvam, ako to majú moji priatelia, a snažím sa v tom zorientovať.