Klimatická spravodlivosť nie je (len) vecou ľavičiarov či liberálov. Týka sa nás všetkých

Český právnik a profesor Karol Vašák rozdelil na konci 70-tych rokov ľudské práva do troch generácií. Táto klasifikácia sa stala základom súčasného európskeho práva.

Jednotlivé generácie reprezentujú tri heslá Veľkej francúzskej revolúcie – sloboda, rovnosť a bratstvo (liberté, égalité, fraternité). Medzi práva prvej generácie zaraďujeme občianske a politické práva ako právo na život, rovnosť pred zákonom či slobodu prejavu. Do druhej generácie patria ekonomické, sociálne a kultúrne práva ako právo na vzdelanie či právo na priaznivé pracovné podmienky.

Práva prvej a druhej generácie sú pevne zakotvené v dôležitých ľudskoprávnych deklaráciách a právne záväzných dohovoroch. Čo však s pravidlami tretej generácie, medzi ktoré patria napríklad právo na priaznivé životné prostredie, právo na kultúrne dedičstvo či právo na udržateľnosť?

Pre zjednodušenie môžeme práva prvej generácie označiť za negatívne – štát by do nich a priori nemal zasahovať, jeho úlohou je „len“ kontrolovať ich dodržiavanie. Napríklad zákonodarci nemajú ako vytvárať slobodu prejavu, ale musia ju svojou činnosťou zaručovať. Práva druhej generácie sú, naopak, pozitívne – na ich naplnenie musí štát vyvinúť určitú aktivitu. Pri práve na vzdelanie musí investovať do škôl, platov učiteľov a podobne.

Práva tretej generácie dostali pomenovanie práva solidarity, niekedy sa im hovorí aj „zelené“. Ak však o nich chceme hovoriť, musíme si uvedomiť, že na ich napĺňanie nestačí ani aktivita štátu. Nutná je nadnárodná spolupráca – kooperácia medzi viacerými krajinami. Tieto práva sú totiž také komplexné, že ich samy osebe nedokážu svojim občanom v stopercentnej miere zaručiť ani najväčšie svetové veľmoci.

Najlepšie to vidíme na príklade práva na priaznivé životné prostredie. Žiadna krajina na svete nedokáže vyriešiť enviroproblémy sama, čo by malo automaticky nútiť k dialógu aj najväčších geopolitických rivalov. No to sa zatiaľ, nanešťastie, nedeje.

Diskusia o právach tretej generácie sa pritom veľmi nekorektne splošťuje. Môžeme silno predpokladať, že to súvisí aj so spomínaným prívlastkom „zelené“, ale v ostatných rokoch sa stali predmetom politického zápasu, ktorý je v skutočnosti hlbokým nepochopením ich podstaty.

Vznikla mylná predstava, že práva tretej generácie by mali byť výlučne agendou ľavicej a liberálnej  a ich názoroví oponenti z pravicových subjektov by mali vystupovať proti nim. Diplomaticky povedzme, že na tom istý podiel majú konkrétni výrazní pravicoví politici ako Donald Trump v USA či Jair Bolsonaro v Brazílii.

Lenže s tézou, že zodpovedné politiky voči životnému prostrediu by sme od pravice nemali očakávať, nemožno bytostne súhlasiť. Zhoršené podmienky pre život v dôsledku prebiehajúcej klimatickej krízy sa týkajú všetkých – či už konzervatívcov, alebo liberálov; či už pravičiarov, alebo ľavičiarov.

Našťastie však máme aj zopár pozitívnych príkladov vrátane nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. Aj ona je predsedníčkou silne konzervatívno-pravicovej strany, no to jej nebráni v tom, aby na európskom fóre iniciovala „zelené“ politiky.

Prečo o tom hovoríme? Pretože je nesmierne dôležité, aby o životnom prostredí rozprávali všetky krajiny a nemuseli sme sa báť každé štyri roky amerických volieb. Pretože v konečnom dôsledku trpia klimatickou nespravodlivosťou a naším ignorantským postojom tí, ktorí za to môžu najmenej.

Teória, že treba zachovať status quo a venovať sa „dôležitejším“ témam ako klimatickejzmene, jednoducho nie je správna. Môžeme sa tváriť, že sa hráme na ideologické spory o práva tretej generácie, ale fakt je, že sme v stave núdze a nie je nijako patetické ani precitlivené, že musíme konať. Koordinovane, spoločne, rozvážne.

Zahoďme však svoje egá, politickú afiliáciu či vlastenectvo. Toto nie je vec, ktorú vyriešime ako záhradkári obhospodarujúci si každý svoje políčko. Čelíme problému, v ktorom sme všetci spolu.

Tomáš Čorej, Prešov

Autor je gymnazista, športový a zahraničný reportér