Denník N

Plasty padajúce z oblohy

Pokiaľ ste sa už niekedy tešili, že ste na mieste, kde žiaden človek doposiaľ nevkročil, nebuďte si tým taký istý. Stopy po nás tam s vysokou pravdepodobnosťou už dávno sú.

Včera vyšiel v časopise Science následovný článok z dielne univerzity amerického štátu Utah: Plastový dážď v chránených oblastiach USA. Tím výskumníkov po dobu štrnástich mesiacov zbieral vzorky vody a vzduchu v národných parkoch, poprípade v prírodných lokalitách ako Grand Canyon, Rocky Mountains, Indian Peaks a osem ďalších. Z územia, ktoré tvorí približne 6 percent USA sa, z dažďa a zo vzduchu, zozbieralo 1012 – 2419 ton plastu, množstvo prirovnateľné k 120 miliónom plastových fliaš.

Mikroplasty boli prítomné v 98 percentách všetkých analyzovaných vzoriek. Pozorované častice mikroplastov boli vo veľkosti 4-188 mikrometrov a mikrovlákien 20 mikrometrov až 3 milimetre (s priemernou veľkosťou 18 x 6 µm). Približne 70 percent z týchto častíc veľkosťou zodpovedá požiadavkam na ďalekonosný až globálny prenos vzduchom, v nahromadenom prachu (<25 µm). Mikroplasty majú tiež menšiu hustotu než prach zo zeme (0.65-1.8 g/cm3 v porovnaní s 2.65 g/cm3), takže sú vo vetre ľahšie prenosné.

Mikrovlákna z polyesteru, bavlny, či nylonu, ktoré sa používajú v oblečení, tvorili až 66 percent mokrých a 70 percent suchých vzoriek. A keďže mikrovlákna sa oddeľujú z oblečenia aj pri bežnom nosení, na znečistení okolia môže mať podiel aj turizmus – hlavne na oficiálnych značených trasách, kde je výskyt návštevníkov väčší.

Otázka, aké veľké sú následky mikroplastov na život a prostredie, stále nie je plne zodpovedaná. Je známe, že malé častice majú schopnosť upchať tráviaci trakt živočíchov ako dážďoviek a červov, spôsobiť im vnútorné zranenia, poprípade smrť z neschopnosti príjmu potravy. Mikroplasty sa takto vedia prepracovať cez potravový reťazec k vyšším živočíchom a eventuálne k človeku. No chemické zlúčeniny, z ktorých sú tieto častice zložené, môžu mať i ďalekosiahlejšie účinky.

Brahney a ostatní autori naznačujú, že chemikálie mikroplastov môžu zmeniť vlastnosti a tepelné nároky pôdy, zadržiavania tepla v pôde, povrchovú kolonizáciu mikróbov a prúdenia vody v ekosystéme. „Životný cyklus“ mikroplastov tak nemusí končiť tým, že sa rozpadne na častice, ktoré nevidíme, pretože mikroplasty sa ďalej rozpadnú na nanoplasty – častice tak malé a nevypátrateľné, že ich nezachytí už ani mikroskop.

Štúdie podobné tejto ukazujú, že plasty sa jednoducho nestratia z povrchu zeme, keď ich prestaneme vidieť. A to isté platí o prostredí pod hladinou mora. Prúdy morí a oceánov sa správajú podobne ako prúdy veterné na povrchu a sú tak schopné unášať cudzie častice na úplne iné miesta ku vzdialeným mestám, ostrovom a kontinentom.

Tento výskum možno zanecháva viac otázok, než odpovedí. No je isté, že čo si ľudstvo upieklo, to si aj zje. Takže pokiaľ ste sa už niekedy tešili, že ste sa ocitli na mieste, kde žiaden človek doposiaľ nevkročil, nebuďte si tým taký istý – stopy po nás tam s vysokou pravdepodobnosťou už dávno sú.


Literatúra: Janice B, Margaret H, Eric H, Maura H, Suja S. Plastic rain in protected areas of the United States. Science 368 (6496), 1257-1260. 12.6.2020. DOI: 10.1126/science.aaz5819. https://science.sciencemag.org/content/368/6496/1257

Teraz najčítanejšie

Gabriel Dorák

Študent medicíny, milovník pohybu, nadšenec & skeptik pre všetko nové.