Jedným slovom, dokonca ani jednou vetou, či súvetím sa to nedá opísať. Tak veľmi som ťa chcel znenávidieť, zatratiť, či zničiť. Ani jedno z toho nedokážem. Ver mi, aj keď som sa o to veľmi snažil. Ani trpká chuť na jazyku mi nezostane dlhšie ako moment, kedy prehĺtam nahromadené sliny trpkosti duše. Jednoducho sa to nedá. Si nám predsa matkou a ženou, ktorá priviedla v láske a z lásky našu dcérku. Slnko našich tmavých včerajškov, hrejivé lúče nádeje na svetlú budúcnosť. Zostáva mi len bližšie nejasný pocit ťažoby na duši, že som nespravil všetko, čo sa dá, aby dcérka naša po rozpade nášho vzťahu mala rovnocenný prístup na výchovu u oboch rodičov. Odmietol som hrať rolu návštevníka a znášať zverstvá, ktorých sme sa začali dopúšťať.

Najprv mi to prišiel ako zlý vtip, keď prvý krát po súde si nám dcérku nachystala a odovzdala s taškou ako spešninu – v stanovený čas, určené miesto a s odrátavajúcou časomierou. Veď staraj sa, si predsa otec. Nechápal som, čo sa deje, keď som momentom vypnutia motora pred Vašim domom po hodinu trvajúcej ceste cez serpentíny uvidel opäť naše dieťa, ktoré akonáhle ma zbadalo, začalo plakať. Ani učičíkanie nepomáhalo a stále sa mi dcérka ospravedlňovala, že neprijíma moje dotyky, moju lásku.

Až keď ma začala volať ujo, došlo mi to. Jej detský svet je úžasný a jednoducho krásny skrze detské prežívanie prítomného okamihu, tu a teraz. Prežívanie založené na energii a láske prostredia, ktoré ho bezprostredne obklopuje. Ona predsa ešte nerozumie, prečo sa ocino s maminou pred ňou hádajú, ponižujú jeden druhého, či prečo mamina znervóznieva, keď mám prísť.  Deti sú také živé hubky, ktoré nasávajú všetko okolo seba a nezapájajú to, čo mi dospeláci – velkáči, používame na dennej báze – rozum.

Nezatratil som ťa ani vtedy, keď ste ma so svojou mamou v mojej prítomnosti ponížili telefonátmi cez hlasitý odposluch mojim dvom rodinným príslušníkom, kedy ste chceli dokázať, že nie som spôsobilý byť sám so svojou dcérou a nieto ešte sa spolu previesť autom.

Neznenávidel som ťa, ani keď som si uvedomil, že nemáš záujem spolupracovať  na tom, aby naše dieťa mohlo nadviazať intenzívnejší a citovo hlbší kontakt so mnou. Po prvej „návšteve“ miestnej Polície SR, som sa po odchode od Vás bol ospravedlniť sa za nás týmto ľuďom. Hanbil som sa. Doteraz neviem či viac za seba, za teba, či tvoju rodinu.

Nechcel  som ťa ani zničiť, keď pri „spoločnej“ hre s dcérkou si sa odmietala zapájať, spolupracovať, komunikovať a reagovať na žiadosti dieťaťa, aby si sa zapojila. Nemení na mojom postoji ani skutočnosť, že kontaktu s dcérkou predchádzal jej srdcervúci plač, výtok hlienov z nosa a posledná kvapka mojej trpezlivosti, keď si začala strkať rúčku do úst a napínať sa na zvracanie.

Nezatratil som ťa ani vtedy, keď som sa pre žiadne informácie od teba ohľadne dcérkinho dovtedajšieho zdravotného stavu, musel vytratiť z práce a ísť za jej pediatričkou. Ide to ruka v ruke s chýbajúcimi informáciami od teba ohľadne jej stravovacích návykoch, či nebodaj poznaní denného režimu.

Neznenávidel som ťa ani vtedy, keď si na mňa podala trestné oznámenie za neplatenie výživného dva mesiace pred novým termínom súdneho pojednávania o zmenu výšky výživného. To síce platím v zníženej sume, ale predsa všetkých som informoval o svojej zmenenej životnej situácii. To, že súd bude zasadať až takmer rok po tejto žiadosti a Vašu vedomosť, že ani ja, ako každý iný rodič, nechcem nechať svoje dieťa vo finančnej núdzi a stačí ma kontaktovať, aby sme našli spôsob, ako uhradiť neočakávané výdavky na dcérkinu starostlivosť.

Nemám ani potrebu ťa predsa len zničiť, keď si požiadala exekútora dva týždne pred súdom o vymáhanie tvojej pohľadávky na výživnom. Nielen na doposiaľ neuhradenom, ale aj na budúce výživne. Nemám ti to za zlé, že týždeň po tomto kroku, kedy som sa stal obeťou dopravnej nehody, pri ktorej som takmer ochrnul a už nikdy by som sa s dcérkou nezahral na schovávačku, si nepodala žiadosť o pozastavenie exekúcie alebo prejavila ľútosť.

Ver mi, prosím, tak veľmi som sa snažil o to. Nedokážem to však. Veď si predsa ženou, ktorá priviedla na svet naše dieťa a stala si sa matkou, ktorú dcérka predsa tiež potrebuje. To, že si ťa už nectím ako rodiča nemení na skutočnosti ani fakt, že dieťa potrebuje oboch rodičov. Nedokážem to a ani nechcem, aby mi úsudok zatemnila nenávisť, či túžba po pomste a zatratení. Nemôžem dopustiť, aby pre tieto pomyselné stromy som prestal vidieť les – život a našu dcérku.