Denník N

Ako som sa rozhodla vyhľadať psychiatra

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

„Karanténne obdobie pre mňa bolo takouto šokovou terapiou. Dlho som unikala pred vlastnými nevyriešenými záležitosťami. Nakoniec ma surovo dobehli v podobe zlých nálad, nespavosti, nechutenstva, prudkých emočných záchvatov a všadeprítomného smútku. Myslela som si, že sa mi predchádzajúci cyklický stereotyp stal vykúpením. Zdanlivo. Pod rúškom sa skrývalo prekliatie.“

18. máj 2020

Dva mesiace domácej izolácie mi poskytli všetky odtiene odcudzenia i sebanachádzania, všetky možné pohľady na rozpadnuté i nanovo postavené piliere udržujúce moje vnútro v akej-takej kondícií.

Obľubujem šok. Ten ostro-hranatý kľúč, ktorý na jedno zasunutie a jeden ťah odomkne dvere do rozpadajúcich sa komnát, v ktorých máme tendenciu ukrývať všetky naše bolesti. Zostávajú nespracované a kdesi v našom podvedomí sa rozpínajú. Modifikujú sa do rôznych podôb, ovplyvňujú náš každodenný život.

Karanténne obdobie pre mňa bolo takouto šokovou terapiou. Dlho som unikala pred vlastnými nevyriešenými záležitosťami. Nakoniec ma surovo dobehli v podobe zlých nálad, nespavosti, nechutenstva, prudkých emočných záchvatov a všadeprítomného smútku. Myslela som si, že sa mi predchádzajúci cyklický stereotyp stal vykúpením. Zdanlivo. Pod rúškom sa skrývalo prekliatie.

„Nalejme si čistého vína“, vraví sa. No nikto si nikdy nechce sadnúť ku stolu, keď sa nalieva víno skysnuté, trpké, s muchami lietajúcimi okolo pohára. Nikto sa nechce usmievať do objektívu, keď si v skutočnosti jatrí boľavé miesta. Nik nechce ísť do boja s vlastnou seba-konfrontáciou. A práve kvôli tomu som to musela urobiť.

19. máj 2020

„Chválitebné, obdivuhodné, šľachetné“ a množstvo podobných ekvivalentov, ako reakcie na človeka, ktorý sa vyhrabal z najspodnejšieho schodiska svojho osobného pekla. Takéto veci sa síce príjemne počúvajú, no pôsobia priam provokačne pre naše podvedomie. My si začneme postupne uvedomovať, že pod povrchovým pozlátkom a zdanlivou výhrou sa skrýva akási neviditeľná priepasť v podobe nevyriešených a potlačených problémov.

Dlhodobo som sa zvykla pasovať do pozície vlastného spasiteľa. Problémy, ktoré sa predo mnou kopili som vždy dokázala ignorovať a obísť. Vlastné anomálie v správaní a prežívaní som riešila naprávaním cudzích ľudí.

Vesmír je bizarne, avšak celkom účelne nastavený mechanizmus. Nedovolí vám vstať od plného taniera. I keď si svoju porciu odložíte do najzadnejšej časti chladničky. Vždy skonštruuje tú pravú, ideálnu chvíľu, kedy vám ju donesie na špinavom podnose.

A tak prišla karanténa, sociálna izolácia a konfrontácia samej so sebou. Najprv sa ma nepatrne dotkla po povrchu. Postupne sa do mňa jej prsty zabárali hlbšie a hlbšie.

Prišiel nárek a plač. Duševná nepohoda. A na záver – surové chytenie pod krk.

20. máj 2020

Rozhodnutie vyhľadať psychiatra bolo mojím dlho odkladaným prianím. Vždy som v sebe potláčala túžbu hrať sa na Boha a zarovnávať krátery po udalostiach z minulosti. Ťažko pre mňa samu vyjadriť problém, načrtnúť tragédiu, ktorá bola významným predpokladom vzniku osobnej neustálenosti a dôvodom mojej emočnej krehkosti. Posledné roky som balansovala medzi dvoma absolútne opačnými pólmi.

Prežívanie a správanie príznačné pre moju osobu sa stalo akousi bizarnou, neuchopiteľnou groteskou, zlým vtipom, manifestom zúfalstva pre mňa i pre okolie. Rozhodla som sa vyhľadať psychiatra. Bola som vyčerpaná, no zároveň som dúfala v akúsi záchranu. Ráno som nasadla do auta a vydala sa do cudzieho mesta. Hľadala som človeka, ktorý by mi mohol klásť otázky bez čakania odpovedí.

Ak mám byť úprimná, vždy som sa bála lekárov. Odmala mi bolo vštepované, že mi môžu ublížiť. Tento názor som si so sebou niesla veľmi dlho. Vždy som sa bála vŕtania zubu, pichania injekcie či akejkoľvek inej invázie do môjho tela. Mala som nízky prah fyzickej bolesti, o tej psychickej som nepochybovala.

Nebolo nič čo by mnou mohlo otriasť. Nič okrem všeobecne uznaných fatálnych situácií. Ako sa spieva v piesni z filmu Detachment: „Pozeral som svojim démonom do očí: ponúkol im svoju nahú hruď, povedal – snažte sa najviac ako viete, zničte ma! Ja som šiel totiž do pekla a nazad toľkokrát, že ma všetky vaše praktiky už začínajú nudiť“. Nie som si však istá, či by som si z albumu Raya LaMontage vybrala práve túto pieseň.

Môj strach zo psychiatrov bol totiž založený na úplne inej báze.

21. máj 2020

Útulná čakáreň, kvetináče, kľúčiky od toalety, vôňa sladkého pečiva z obedovej prestávky a rozpínajúce sa ticho. Keď prvýkrát čakáte u zubára, z ambulancie počujete nepríjemné zvuky vŕtačky a situačné skríknutia pacientov sediacich v zubárskom kresle. Spoza dverí očakávate koniec sveta. Keď sa však dostanete na rad, nie je to také zlé, ako ste čakali. Čakanie v ambulancii psychiatra vidím inak. Počujem len hrobové ticho.

Asi to v tom prípade nebude také náročné… alebo áno?

Po niekoľkých minútach vstúpim. Predstavíme sa. Doktor vyzerá korektne. Modlím sa – a to zvyčajne nerobievam – aby korektný skutočne bol. Snažím sa odhodiť akúkoľvek skepsu, predpojatosť, chronickú nedôverčivosť, ktorá ma často paralyzuje. Vyriešime všetky administratívne záležitosti a vrhneme sa do toho.

Mnohokrát som si vyčítala, že môj teatrálny prejav, rétorické zručnosti či obratná slovná zásoba ohýbajú a skresľujú problém, ktorý som sa snažila uchopiť a vysvetliť iným ľuďom.

Nikto nikdy nedokázal pochopiť, ako sa vo mne môžu biť a naraz existovať dve rozdielne nastavenia, dva odlišné charaktery s minimom prienikov, ktoré by ich spájali. Ako vysvetliť labilitu, krehkosť, neistotu, úzkosť, strach či paranoju ľuďom prostredníctvom jazyka, gest a mentálneho imidžu, ktorý si so spomenutými vlastnosťami absolútne protirečia?

Psychiater je serióznym odborníkom, objektívnym a nezaujatým. Zároveň však je i ľudskou bytosťou s určitými, prirodzenými mantinelmi v chápaní toho, čo je mu predstavené. Nie? Odpoveď bohužiaľ nepoznám.

Jedno však viem – oslobodenie, ktoré som cítila pri rozprávaní toho, čo ma tak neskonale trápi a užiera, bolo práve tým oslobodením, ktoré som potrebovala. Teda sa dostavila akási hrdosť i radosť z prvého podniknutého kroku.

Vypočul ma. Nespochybňoval. Občas zaváhal, pýtal sa. Podal konštruktívny názor, navrhol ďalší postup. Odporučil ma na ďalšie miesta. Možno ním môj prejav do malej miery zarezonoval. Neviem. Na záver som si uvedomila dôležitú vec – zubárov sa síce bojím stále, no psychiatrov už nie. A to je, verím, naozajstný pokrok.

Korektúra a fotografie: Klára Kusá – IG

Tieto príbehy sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Autorka si želala zostať v anonymite. Názory autorky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.