Denník N

Ako som sa Kotlebovcami inšpiroval a sťa roduverný hejslovák na Kriváň sa vyštveral

‚Doma nie je človek prorokom‘, alebo ‚Slovensko mám síce zjazdené, ale v Tatrách som sám vari ešte nikdy nebol‘.

Tak.

Kde začať.

No ono sa to celé začalo už preveľmi dávno, kdesi vari ešte v minulom tisícročí. Ale keby som mal písať celú históriu môjho života, tak sa nedostanem ani do piateho roku veku, než zakapem. Takže, žiaľ, bude treba určité nepodstatnosti preskočiť a prezradím azda len toľko, že na Kriváň vystúpiť už dlho-predlho som túžil. Na ten tatranský, nie fatranský…
 
Na tom fatranskom som vlastne už bol býval bol (narážka na predminulý čas v angličtine – aj my ho máme, ha!), a tak mi ostával len ten tatranský. Vlastne ešte aj ten druhý fatranský (tuším Veľký; bol som len na tom Malom), ale na tom už teraz skutočne nezáleží.
 
Na čom záleží, je láska a zdravie, ale ani jedno z toho tu nejdem rozoberať, keďže to nie je predmetom mojich písačiek.
 
Takže som sa vlastne jedného krásneho dňa zobudil, asi ako v tom vtipe:
 
Vonku je jasno, nádherne, bez obláčika, manžel podíde k oknu a vraví:
„Stará, dnes je krásny deň, dnes by to išlo.“
„Ja neviem, čo tak skoro vymýšľaš?“ pýri sa manželka.
„Neviem na čo myslíš ty, ale práve som si spomenul, ako si minule hovorila, že jedného krásneho dňa sa zbalíš a odsťahuješ k svojej matke.“
Lenže ja som starý chren, ako v tom druhom vtipe:
 
V staničnej reštaurácii sedí starší manželský pár. Príde k nim čašník a pýta sa, čo si budú priať. Stará pani hovorí:
– Ja si dam párky.
A čašník odpovie otázkou:
– Aj chren?
A stará pani hovorí:
– Áno, aj chren si dá párky.
Ibaže ja nie som ženatý chren. Takže v tento pekný krásny deň si moja žena nezbalila kufre, ale ja, a neboli to celkom také kufre, ale len batoh. Vyšvihol som sa skoro ráno z postele, utekal na stanicu a tam nastúpil na čo iné ako:
 
Regiojet
Vo vlaku som dochrápal kruto skrátenú noc aj s ďalšími dvoma kolegyňami, ktoré tiež zhodou okolností išli do Tatier a urobili takú chybu, že si bookli dve sedadlá z trojky vedľa seba. Zatiaľ čo ja som mal ten luxus, že som si zaknihoval sedadlo na proťajšej trojke, takže som sa až do Štrby natiahol na luxusných čalúnených sedadlách low-cost triedy a odsvišťali sme na východ v mojom spánkovom opojení.
 
V Štrbe som vystúpil a chystal sa na zubačku. Cena vysoká, jedno euro jendosmerne, ale čo to, čert to ber. Vravím ‚cena vysoká‘, lebo za ten Regiojet som zaplatil menej ako tri eurá a tu dotovaný štátny moloch chce za 15 minút jazdy odo mňa celé euro.
 
Lenže čo to? Pokladne boli zavreté. Že vraj sa otvárajú až o 5:40, ibaže môj vlak odchádza už o 5:20. To čo je za bordel? Aký význam má otvárať pokladnice 20 minút po odchode prvého vlaku (ten druhý išiel až o 6:20)? Štátno-vypaľovací?
 
Automatov nikde a na internete sa predával len spiatočný lístok za dve eurá, ale naspäť som sa teda nechystal. Teda aspoň nie po tej istej trase, a tak som sa (po tretíkrát ‚teda‘) išiel spýtať sprievodcu, že či mi predá lístok:
 
„Áno, ale iba taký špeciálny, dvojhodinový, za dve eurá.“
 
No tak dvojhodinový mi je na dve veci. Štátno-vypaľovací komunistický aparát koncern ma tak nasral, že som si povedal, že to dám pešo. Aj tak je tá zubačka taká pomalá, že ju vari ešte po vlastných aj predbehnem.
 
Išiel som najprv po železničnom násype, ale to sa nešlo bohvieako a vedľa bola, ľaľa ho, aká to pohodlná cesta poľná! Tak som po bezmála poldruha kilometri na tú cestu onú, podľa všetkých dostupných to dát vizuálnych údajne pohodlnú, zišiel. Cez vyše dvojmetrový zátaras z buriny, niekoľko metrov široký.
 
No lenže čo sa nestalo, drahí moji. Samozrejme, zaúradoval pán Murphy. Hneď po mojom prebrodení sa na cestu, čím som si kvalitne zamočil topánky ranným močom rannou rosou, sa cesta akoby na hulváta rozhodla nekopírovať železnicu. Povedal som si, že to len železnica zatáča doľava a oni sa potom zase rezko spoja.
 
Ale kdeže, chyba lávky. Vyšiel som ešte ďalších vari 150 či 200 metrov vyššie, tentoraz v dobrom tempíčku, lebo ma nebrzdili kamene a podvaly, ale cesta poľná sa zatáčala čoraz viac doprava, zatiaľčo násyp železničný sa stáčal čoraz viac doľava. Pozrel som si teda GPS:
 
„A sakra!“
 
Tak som sa oných spomínaných 150 metrov musel vrátiť po vlastných a začal hľadať cestičku lesom, ktorá by viac-menej kopírovala železnicu. A aj som akúsi to prť, na počudovanie, našiel.
 
No lenže z mojej prte sa čoraz viac stávala takzvaná ‚neprť‘. Teda ono sa to celé strácalo v lese, vôbec sa to nepribližovalo k trati, skôr naopak, a cestička samotná zarastala húštinami ako v pravej, nefalšovanej, hospodársky nemanažovanej džungli. Kde ste dôsledky víchrice z roku 2004, keď vás potrebujem!
 
Tak som sa zase pozrel na GPS a zistil, že od trate som už vzdialený preľúbezných stopäťdesiat až dvesto metrov (kde som to číslo už počul, že áno).
 
Hor‘ sa opäť sa brodiť húštinou!
 
Kompletne zamočený (ešteže nie pomočený) a poriadne nahnevaný som sa vynoril na trati po tom, čo som zdolal ďalšiu, ešte vyššiu, a síce trojmetrovú zábranu z tentoraz pre zmenu pichľavej buriny, aby sa nepovedalo.
 
Stále som mal však hodný náskok pred tým druhým vlakom (6:20), na ktorý sa mi nebolo bývalo čakať chcelo (akoby bol inverziou nainfikovaný Hviezdoslav povedal) a ktorý, koniec-koncov, išiel podľa môjho skromného názoru príliš neskoro na to, aby som ho mohol použiť na vyštveranie sa na slovenský národný vrch. A tak som nakoniec došiel do Štrbského Plesa po trati. Ako v tom vtipe:
 

Došiel som teda na Štrbské Pleso a trochu si ho obkukol, veď teda som tu prvýkrát v živote. Teda aspoň prvýkrát v živote pri vedomí, bohvie či (a koľkokrát) ma sem vzali rodičia, všakáno.

Rodičia, nerodičia, treba šľapať ďalej, lebo veď vraví sa, že počasie v Tatrách vydrží len do poobedia, ale zase je jeseň, navyše pomerne neskorá, a vtedy to počasie drží, ako by povedala moja babka, ako hluchý dvere. Aké ráno, také po celý deň.

Pobral som sa teda od plesa ‚Štrbského‘ cez pleso ‚Jamské‘ smerom na ‚Kriváň‘, ako je zrejmé aj z horeuvedenej priloženej mapy. Ak to niekomu nie je jasné, tak pridám aj link na mapu na hiking.sk a vysvetlím len toľko, že som sa plánoval oženiť vydať najprv po červenej na Jamské pleso, odkiaľ som chcel odbočiť doprava na modrú na Kriváň (zaujímavé, červená farba je väčšinou spájaná s vrcholmi, tu je to naopak) a z Kriváňa potom dole po zelenej k Trom Studničkám. Z tejto perspektívy celkom jednoznačne vyplýva, že stúpanie zo Štrby na Štrbské Pleso po modrej (popri trati) netvorí ani zďaleka významnú časť celkového tripu, pre anglicky nehovoriacich mám na mysli ‚výletu‘, nie drogy.

Tak.

Ľaľa-ho, otvorila sa prvá mesačná krajina:

Tak takto to vyzerá po tej kalamite!

Cestujem po celom svete, ale doma nie som prorokom, či ako sa to hovorí. Tak či onak, k Jamskému plesu to už nemôže byť ďaleko. Či? Pre prípad, že by ma hlady chytať začali, rastú tu v lese aj huby:

Ale také iné. Také stromové.

Akoby kalamity nebolo dosť, pridám ešte pár ďalších obrázkov.

Aj tak sa len vykecávam o nezmyselnostiach a ešte som ani poriadne do kopca stúpať nezačal.

A ajhľa, čo to nevidím?

Pleso!
A veruže to musí byť to Jamské…

No ale späť na trasu trať. Ono zase nechcem krivdiť Tatrám, nájde sa aj tu les:

Dokonca aj nestromové huby:

Vo vyššie položených nadmorských výškach sa kalamita začína miešať s kosodrevinou a všeobecným prechodom z pásma lesa do pásma nelesa:

V angličtine na to majú jedno jednoduché slovo – treeline.

Po cestách som opakovane stretal modrú značku…

…ako aj hlúčiky hlučne brýzgajúcich turistov:

Výnimkou nebolo ani dobré počasie,…

…pekné výhľady,…

Áno, to sú Nízke Tatry

…a, ako by povedal Pavol Dobšinský, za plné priehrštie kosodreviny:

Našlo sa aj Brockenské strašidlo

…vrátane glorioly, t.j. kruhu dúhových farieb okolo hlavy:

Sluničko svítilo čoraz väčšmi…

…a Kriváň sa postupne odhaľoval:

Áno, to napravo je Kriváň

Tu ešte jedna, šikmejšia fotka:

Hľa, kopcom sa vinula zelená značka plná turizmuchtivého národa…

…zatiaľčo údolím sa prevaľovali mraky:

No úplný poet zo mňa…

A takto to dopadne, keď program na tvorbu panorám začne z turistov robiť prízraky:

Toto nie sú Brockenské príraky. Toto sú prízraky iné, také autostitchovské…

Hľa, hrebeň:

Či vari areta?

A keby len on(a)! Ale aj Nižné Terianske pleso…

…ktoréto je v skutočnosti omnoho väčšie než na pohľad vyzerá.

A tu, hľa, je zase Krivánske Zelené:

Teraz nemyslím tetrapakové čučo z Kauflandu ale pleso.

A tu sú obe, nerozlučne spojené v ľúbeznej to panoráme ako siamské dvojčatá:

Na vrchole:

No to je teda vrchol! Vyvrcholenie na vrchole neprišlo, iba čo hlavybôľ. Ako v tom vtipe:

No ale dosť bolo nemiestneho humoru, je čas na ďalšie panorámy, všakáno:

Whoa! Výhľad na posratie.

Ešte jeden do série:

A ešte jeden:

Sedím si s hompáľajúcimi sa nohami nad úžľabinou a je mi dobre.

Mračná sa začali sťahovať, je čas ísť domov:

Mne tie panorámy pokoj veruže nedajú:

Ešte posledná (borba vzplála…):

Je čas povedať bye-bye obidvom plesám:

Ako Nižnému Terianskemu…

…tak aj Krivánskemu Zelenému:

Treba vzdať hold aj chemtrailsom…

…keď už som sa tými Kotlebami bol inšpiroval.

A takisto mesiacu slnku:

Ako som schádzal ozlomkrky dole takýmito a ďalšími im nie nepodobnými žľabmi…

…po zelenej značke…

…k zahliadnutiu bola okrem pekných výhľadov…

…ako kosodrevina…

…tak aj kalamita:

Môj pôvodný plán bol chytiť autobus z Troch Studničiek smerom na Liptovský Hrádok (prípadne až do Liptovského Mikuláša) a odtiaľ vlakom. Lenže najbližší mal ísť až o trištvrtehodinu, čo v preklade značí:

‚Fuck it, idem stopovať.‘

Zanedlho mi zastavilo malé autíčko s dvoma českými študentmi, ktorí sa len tak z plezíru vybrali stanovať na víkend do tatier (už vari po tridsiatykrát). Boli prekvapení, že ja som už okolo obeda bol z Kriváňa dole. Počasie im neveľmi prialo a práve dnes, keď už museli ísť domov, bolo zrazu pekne (celý piatok lialo ako z konvy a v sobotu tiež chcalo z oblohy). Tak som ich popýtal, že či by ma nevzali do Hrádku, resp. do Mikuláša. Oni na to:

„Však.. až do Ružomberka!“

Ja som nedbal a pristal, však mi to ušetrí čas (a peniaze). Hoci som sa trochu okúňal s nimi rozprávať, pretože v Tatrách som bol vedome snáď prvýkrát v živote, napokon som sa ich spýtal, že kam idú.

„Do Ostravy.“

‚Však do Ostravy sa ide cez Žilinu, nie?‘ pomyslel som si. ‚Možno by ma tam mohli hodiť.‘

„Ale my ideme cez Terchovú,“ ako keby ma počuli.

No však aj to ide skôr či neskôr cez Žilinu…

„Ale tam si chceme dať halušky…“

No tak slovo dalo slovo, na jednej strane som ich nechcel obťažovať, no na druhej strane som ich nakoniec ukecal, že vystúpim v Terchovej, keďže odtiaľ to do Žiliny nie je autobusom ani len hodinu. A chodia snáď aj častejšie ako vlaky z Ružomberka.

„Tak vážne chceš ísť do Terchovej?“ spýtali sa ma ešte raz v Ružomberku? „Vážne. Fakt mi to pomôže.“

Nakoniec sme sa na záverečných kuilometroch dali ešte viac do reči, oni mi porozprávali ako majú precestované Slovensko, ja som im povedal, ako Slovensko nemám precestované, ale zvyšok sveta tak trochu celkom aj áno. Oni boli z mojich povedačiek celkom fascinovaní, až sa jeden spýtal:

„To si musel stretnúť v toľkých rôznych kultúrach mnoho žien…?“

Fuck all I did. A už bol čas vystúpiť.

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Chcel by som na tomto mieste vyjadriť veľké poďakovanie Denníku N za zrušenie diskusií pod článkami, vrátane blogov. Ich prínos po očistení bol hlboko záporný, a navyše vyžadovali účet na fejsbuku. Ešte raz, ďakujem za postupné zvyšovanie kultúrnej úrovne blogového priestoru.