Ako som sa Kotlebovcami inšpiroval a sťa roduverný hejslovák na Kriváň sa vyštveral
‚Doma nie je človek prorokom‘, alebo ‚Slovensko mám síce zjazdené, ale v Tatrách som sám vari ešte nikdy nebol‘.
Tak.
Kde začať.
Vonku je jasno, nádherne, bez obláčika, manžel podíde k oknu a vraví:Lenže ja som starý chren, ako v tom druhom vtipe:
„Stará, dnes je krásny deň, dnes by to išlo.“
„Ja neviem, čo tak skoro vymýšľaš?“ pýri sa manželka.
„Neviem na čo myslíš ty, ale práve som si spomenul, ako si minule hovorila, že jedného krásneho dňa sa zbalíš a odsťahuješ k svojej matke.“
V staničnej reštaurácii sedí starší manželský pár. Príde k nim čašník a pýta sa, čo si budú priať. Stará pani hovorí:Ibaže ja nie som ženatý chren. Takže v tento pekný krásny deň si moja žena nezbalila kufre, ale ja, a neboli to celkom také kufre, ale len batoh. Vyšvihol som sa skoro ráno z postele, utekal na stanicu a tam nastúpil na čo iné ako:
– Ja si dam párky.
A čašník odpovie otázkou:
– Aj chren?
A stará pani hovorí:
– Áno, aj chren si dá párky.
Došiel som teda na Štrbské Pleso a trochu si ho obkukol, veď teda som tu prvýkrát v živote. Teda aspoň prvýkrát v živote pri vedomí, bohvie či (a koľkokrát) ma sem vzali rodičia, všakáno.
Rodičia, nerodičia, treba šľapať ďalej, lebo veď vraví sa, že počasie v Tatrách vydrží len do poobedia, ale zase je jeseň, navyše pomerne neskorá, a vtedy to počasie drží, ako by povedala moja babka, ako hluchý dvere. Aké ráno, také po celý deň.
Pobral som sa teda od plesa ‚Štrbského‘ cez pleso ‚Jamské‘ smerom na ‚Kriváň‘, ako je zrejmé aj z horeuvedenej priloženej mapy. Ak to niekomu nie je jasné, tak pridám aj link na mapu na hiking.sk a vysvetlím len toľko, že som sa plánoval oženiť vydať najprv po červenej na Jamské pleso, odkiaľ som chcel odbočiť doprava na modrú na Kriváň (zaujímavé, červená farba je väčšinou spájaná s vrcholmi, tu je to naopak) a z Kriváňa potom dole po zelenej k Trom Studničkám. Z tejto perspektívy celkom jednoznačne vyplýva, že stúpanie zo Štrby na Štrbské Pleso po modrej (popri trati) netvorí ani zďaleka významnú časť celkového tripu, pre anglicky nehovoriacich mám na mysli ‚výletu‘, nie drogy.
Tak.
Ľaľa-ho, otvorila sa prvá mesačná krajina:
Cestujem po celom svete, ale doma nie som prorokom, či ako sa to hovorí. Tak či onak, k Jamskému plesu to už nemôže byť ďaleko. Či? Pre prípad, že by ma hlady chytať začali, rastú tu v lese aj huby:
Akoby kalamity nebolo dosť, pridám ešte pár ďalších obrázkov.
Aj tak sa len vykecávam o nezmyselnostiach a ešte som ani poriadne do kopca stúpať nezačal.
A ajhľa, čo to nevidím?
No ale späť na trasu trať. Ono zase nechcem krivdiť Tatrám, nájde sa aj tu les:
Dokonca aj nestromové huby:
Vo vyššie položených nadmorských výškach sa kalamita začína miešať s kosodrevinou a všeobecným prechodom z pásma lesa do pásma nelesa:
Po cestách som opakovane stretal modrú značku…
…ako aj hlúčiky hlučne brýzgajúcich turistov:
Výnimkou nebolo ani dobré počasie,…
…pekné výhľady,…
…a, ako by povedal Pavol Dobšinský, za plné priehrštie kosodreviny:
Našlo sa aj Brockenské strašidlo…
…vrátane glorioly, t.j. kruhu dúhových farieb okolo hlavy:
Sluničko svítilo čoraz väčšmi…
…a Kriváň sa postupne odhaľoval:
Tu ešte jedna, šikmejšia fotka:
Hľa, kopcom sa vinula zelená značka plná turizmuchtivého národa…
…zatiaľčo údolím sa prevaľovali mraky:
A takto to dopadne, keď program na tvorbu panorám začne z turistov robiť prízraky:
Hľa, hrebeň:
A keby len on(a)! Ale aj Nižné Terianske pleso…
A tu, hľa, je zase Krivánske Zelené:
A tu sú obe, nerozlučne spojené v ľúbeznej to panoráme ako siamské dvojčatá:
Na vrchole:
No to je teda vrchol! Vyvrcholenie na vrchole neprišlo, iba čo hlavybôľ. Ako v tom vtipe:
No ale dosť bolo nemiestneho humoru, je čas na ďalšie panorámy, všakáno:
Ešte jeden do série:
A ešte jeden:
Sedím si s hompáľajúcimi sa nohami nad úžľabinou a je mi dobre.
Mračná sa začali sťahovať, je čas ísť domov:
Mne tie panorámy pokoj veruže nedajú:
Ešte posledná (borba vzplála…):
Je čas povedať bye-bye obidvom plesám:
Ako Nižnému Terianskemu…
…tak aj Krivánskemu Zelenému:
Treba vzdať hold aj chemtrailsom…
A takisto mesiacu slnku:
Ako som schádzal ozlomkrky dole takýmito a ďalšími im nie nepodobnými žľabmi…
…po zelenej značke…
…k zahliadnutiu bola okrem pekných výhľadov…
…ako kosodrevina…
…tak aj kalamita:
Môj pôvodný plán bol chytiť autobus z Troch Studničiek smerom na Liptovský Hrádok (prípadne až do Liptovského Mikuláša) a odtiaľ vlakom. Lenže najbližší mal ísť až o trištvrtehodinu, čo v preklade značí:
‚Fuck it, idem stopovať.‘
Zanedlho mi zastavilo malé autíčko s dvoma českými študentmi, ktorí sa len tak z plezíru vybrali stanovať na víkend do tatier (už vari po tridsiatykrát). Boli prekvapení, že ja som už okolo obeda bol z Kriváňa dole. Počasie im neveľmi prialo a práve dnes, keď už museli ísť domov, bolo zrazu pekne (celý piatok lialo ako z konvy a v sobotu tiež chcalo z oblohy). Tak som ich popýtal, že či by ma nevzali do Hrádku, resp. do Mikuláša. Oni na to:
„Však.. až do Ružomberka!“
Ja som nedbal a pristal, však mi to ušetrí čas (a peniaze). Hoci som sa trochu okúňal s nimi rozprávať, pretože v Tatrách som bol vedome snáď prvýkrát v živote, napokon som sa ich spýtal, že kam idú.
„Do Ostravy.“
‚Však do Ostravy sa ide cez Žilinu, nie?‘ pomyslel som si. ‚Možno by ma tam mohli hodiť.‘
„Ale my ideme cez Terchovú,“ ako keby ma počuli.
No však aj to ide skôr či neskôr cez Žilinu…
„Ale tam si chceme dať halušky…“
No tak slovo dalo slovo, na jednej strane som ich nechcel obťažovať, no na druhej strane som ich nakoniec ukecal, že vystúpim v Terchovej, keďže odtiaľ to do Žiliny nie je autobusom ani len hodinu. A chodia snáď aj častejšie ako vlaky z Ružomberka.
„Tak vážne chceš ísť do Terchovej?“ spýtali sa ma ešte raz v Ružomberku? „Vážne. Fakt mi to pomôže.“
Nakoniec sme sa na záverečných kuilometroch dali ešte viac do reči, oni mi porozprávali ako majú precestované Slovensko, ja som im povedal, ako Slovensko nemám precestované, ale zvyšok sveta tak trochu celkom aj áno. Oni boli z mojich povedačiek celkom fascinovaní, až sa jeden spýtal:
„To si musel stretnúť v toľkých rôznych kultúrach mnoho žien…?“
Fuck all I did. A už bol čas vystúpiť.
